Na lyžiach hrebeňom Lúčanskej Malej Fatry

Posledné dni hlásia zlepšovanie počasia. Priam hlásia slnečno na víkend a keďže som aj potreboval vrátiť skipass kartu vo Valči, lebo máme hlavu deravú, tak sa v sobotu rozhodnem to spojiť s hrebeňovkou Lúčanskej Malej Fatry.

Perinbaba :)

Prvý deň

Spočiatku to aj vyzeralo na nejakých parťákov, ale nakoniec som zostal sám ako prst. Možno aj dobre. Volím o pár hodín dlhší spánok a z domu vyrážam až okolo desiatej. Lyže na chrbát, zadok na sedlo bicykla a hybaj na autobus do Martina. Asi by mi to už aj chýbalo keby som znovu mal začať chodiť na aute. Myslel som si, že ako na ňom začnem jazdiť, už nebude cesty späť, ale už pár mesiacov žijem bez neho a je to celkom aj akčné. Ale poďme opäť k veci.

Autobus prichádza do Valče okolo 11:15 a mám teda trištvrte hodinky dostať sa na svah. Ešte 3 kilometrová vychádzka. Povedľa cesty a zjazdovky sa práve naháňajú Sparťania. Nemám rád moc tento šport ale keď sa nad tým zamyslím. Koľko ľudí ma rado to čo robím ja? Už som obutý a ideme šľapať.

Idem lesíkom povedľa zjazdovky. Sparťania idú presne po mojej trase. Alebo ja idem po ich? :P Ale nejako sme sa zmestili, len mi trošku rozryli aj posledné zvyšky snehu a tak sneh už bol dosť hnedý. Nedbám. Baví ma to. Nad zjazdovkou je už ale sneh čisto biely a postupne, každým výškovým metrom, ho pribúda. Spočiatku, na tomto neznačenom chodníku smer Hnilická Kýčera, ešte bolo vidno zopár starých stôp ale hlbšie v lese každá jedná skončila a už som bol len ja a príroda. Kde tu mi cestu križovala stopa vysokej či nízkej zvery. Jedenkrát bol na prechádzke aj takto v zime macko. Stromy boli zahalené do prenádhernej námrazy. Cítim sa ako keby tadiaľto len nedávno prešiel Mrázik. Keď prichádza hmla tak les dostáva novú magičnosť. Niekedy, keďže po zemi sú popadané stromy a sú zasypané niekde aj pol metrom naviateho prašanu, mám aj strach, že sa zaborím macovi rovno do bytu. Našťastie nie a za hodinu a pol od spodku zjazdovky som na Hnilickej Kýčere. Stretám prvých aj posledných ľudí.

Chodník lyžod smer Hnilická Kýčera :)

Pozdravím ich a ja valím ďalej, už po červenej značke, smer sedlo Majbíkova a Martinské hole. Po stope stále ani náznak. Hrebeň je dosť rovinatý a tak pásy nedávam vôbec dolu. Celkom ma začínajú baviť aj zjazdy. Treba precíznejšie vyberať cestu ako na pevných lyžiach. Bola to sranda. Ta ma ale prešla keď som sa nechal pred sedlom Majbíkova zlákať asi týždeň starou stopou. Ta ma doviedla do totálne hustého lesa a mal som čo robiť aby som sa odtiaľ priam vyškriabal. Lyže samozrejme stále na nohách a tak 30° svah s polámanými aj stojacími ihličnatými a neskôr listnatými stromami, ktoré mi vkuse sypali svoj námrazový oblek poza golier, bolo celkom na depku. Po pár minútach som bol totálne zasnežený a neskôr už aj totálne mokrý. Predsalen som mal na sebe len termo a všetko sa to na mne topilo.

Niekde na hrebeni

Cez túto húštinu som sa nakoniec predral, ale už teraz ľutujem toho, kto sa odhodlá isť to isté po mojej stope. Od sedla Majbíková už zase idylka aj keď v listnáčoch to bol stále boj s námrazou čo sa mi sypala na hlavu. Cesta ale ubieha ako voda a za chvíľku som pod Hornou lúkou. Konečne stopa. Dokonca bežkárska. Samozrejme rozrytá pešiakmi. Tak vlastne doteraz neviem či to bola nejaká výhra. Každopádne už som na hornej Lúke. Asi za nejaké 4 hodiny z Valče.

Námraza všade :)

Na samotnej lúke to šlo fajn. Bola tvrdá škrupina a neboril som sa ako dvaja pešiaci čo šli asi jediný týmto smerom. Prišiel les a ja si užívam už ako profík zjazd. No ale potom to prišlo. Posledný kopec na Veterné. Zase tá šialená námraza. Už ma to ozaj omŕza. Konečne som z toho hnusu von. Ale ako som vyšiel von tak prichádza na lúkach zima. Našťastie nefúka. Od Veterného už je tvrdo a so stopou. Na Veľkú Lúku prichádzam už nie s premočenými ale tvrdými rukavicami od mrazu. Rýchlo zhadzujem pásy, obliekam sa a letím čo najrýchlejšie dolu. Na chate nezastavujem. Asi by som si moc nepomohol keďže aj tak mám všetko mokré. Prsty na rukách mi idú odmrznuť. Idem si odkrútiť ruky aby som ich zahrial.

Na Veľkej Lúke pred zotmením

Na lyžiach schádzam až kúsok pod delo ale tak už je na zemi ľad, či kamene. Čert vie pri tom šere po piatej poobede. A tak lyže na chrbát a poďho stále behom dolu. Musím sa zohriať dokým zídem po mostík aby prsty ešte vedeli robiť niečo viac ako nejaké hrabličky. Tam prezúvam a ďalej už idem iba pešo. Po ceste mi zastavuje tuším pizzeria auto alebo čo. Nakoniec sa nechám zviesť a zisťujem, že to je tiež nejaký parťák lyžiar a tak cestou ku Harmonke po bicykel aj pokecáme. Odtiaľ už iba nasadnem na bajk a za chvíľku som doma. Dnes to bol celkom dobrodružný a ťažký výlet. :)

Druhý deň

Na druhý deň sa zase nedá skoro s nikým normálne dohodnúť, tak nakoniec z toho vznikla dohoda, nedohoda, že o jednej som šiel sám na Minčol z Piatrovej. Idem si dať trošku aj s druhej časti hrebeňa. Je pravda, že som bol pozývaný aj na hry, ale to je tak keď to v hore tak milujete a ešte viac milujete výškové metre. 

Sedlo Okopy pod Minčolom

No po vystúpeni z auta na konci asfaltu to vyzeralo ozaj všelijako. Ja, že idem šľapať, ale zídem ku potoku a hneď prvá výzva je nepadnúť v lyžiarkach a s palicami a lyžami v ruke do potoka pri jeho prechode. Prvá výzva zvládnutá. Pozriem ale pred seba a tam iba pár fliačikov snehu. Toto ma už ale nemôže zastaviť. Zvládol som včera Sparťanský terén predsa. A tak teda nejdem turistickým chodníkom ale krížom krážom cez snehové polia. Kde tu technickejšie pasáže pri prekračovaní popadaných stromov, kde tu strmých svahov, pomedzi skalné útvary alebo nakoniec totálne zamrznutý potok do ľadových kaskád. Pri tomto som sa už aj zapotil. Mal som čo robiť veriť tomu ľadu že ma udrží a dokonca nezhodí naspäť do potoka. 

Ešte v sedle

Ale zvládol som všetky tieto nástrahy a postupne snehu začína pribúdať. Už na Diaľnej ho bolo toľko, že sa tu obul aj nejaký bežkár. Ale postupne toho snehu bolo ozaj na mraky. Zase raz pol metrové záveje prašanu. Predo mnou šli dvaja ľudia a vyzerá že mali čo robiť. Niekde sa borili určite vyše kolien. Okrem nich po tom ako bežkár odbočil na miestne zvážnice tu nebolo asi nikoho tiež minimálne týždeň. Pravdupovediac ešteže tu boli aspoň títo dvaja lebo sledovať chodník by sa mi teda nechcelo. A tak raz po ich stope, inokedy povedľa, keď ma to už nebavilo sa predierať v tej ich, som sa dostal až na hrebeň do sedla Okopy. Bolo to ozaj nádherne. Tak zasnežené stromy človek u nás len málokedy vidí. A všade naokolo nedotknutý prašan. Kde dofrasa sú všetci ľudia? Veď toto bola prašanová geniálnosť.

Do sedla Prašivé

Na Minčole sa mi zase nechce dávať dolu pásy a tak si to "valím" na nich do sedla Prašívé. Sprevádzaný som len peším chodníkom, ktorý tu už je prešľapaný a pár stôp lyžiarov či bežkárov. Ale nebol problém si nájsť svoju lajnu. Až v sedle sa pripájam na prešľapanú stopu a idem si vykračovať smer Martinky. Keď tu zrazu turisti. Dozvedám sa, že to boli tí dvaja čo prešľapávali cestu z Karvaša a Bláhovca a majú namierené po žltej na Kolóniu Hviezdu. Zistili, že chodník zrejme prešvihli a tak sa ma pýtajú na cestu. Čo som si všimol tak smerom na žltý turistický chodník šiel jediný bežkár a aj z vlastnej skúsenosti viem, že je to tam dosť o hubu nezablúdiť v čase snehu. Nikto tadiaľ zrejme nechodí. Ale keď zvládli prešlapanie chodníka na Minčol smerom nahor, tak nemám o nich obavy. Koniec koncov, keď sme tam naposledy zablúdili aj my, tak vždy sa proste dá križovať nejakú zvážnicu a po nej už zídu aj chromí.

Pod Krížavou

Môj chodník na Martinky je priam geniálny. Stopa raz za čas koliduje s turistickým rozbitým chodníkom ale nie je to nič strašné. Pod Križavou sa nechám zlákať stopou vedúcou kdesi doľava okolo vysielača. Dávam si ale pozor aby ma nezviedla nakoniec do nejakej muldy. Lebo ževraj tu sú a vyzerá, že to tu musí byť priam geniálne na lyžbu teraz, ale na také veci nemám čas. Za chvíľu sa ocitám pri vleku na zjazdovke C. Ešte toho tu veru mam málo pochodeného.

Prichádzam na chatu, že si idem dať piv, keď tu zisťujem, že peniaze zostali doma. No koniec. Čo ja idem robiť? Ešte mám kopec času do ďalšieho programu. Rýchlo volám parťáčke či sa nedá posunúť štart Valče aspoň o 15 minút skôr. Vyšlo to. A tak iba nateraz v chate na internete trošku počučím a idem sa polyžovať.

Prilbu, keď ju už mám, radšej dávam na kotrbu a letím zjazdovkou dolu. Potom kilometer asfaltkou s čudným hnedým snehom a potom ideme na to. Šupneme si hneď prvú krátku skratku potom sa vydám smerom po zvážnici ale už ma niekoľkokrát lanárila tá rúbaň a cesta pod ňou a tak si to švihám tadiaľ. Všetko fajn až na ten posledný trojmetrový skoro kolmý padák na cestu. Ale vravím si keď to zvládol ten predo mnou čo som ja horší? Tak teda síce kostrbato ale som dolu aj ja. Zase si potom šupnem jednu skratku rúbaňou a potom až po rovinku klasicky. Tam ale nejdem skratkou ďalej lebo už viem že je to tam ľadovo skalné ale odbočím na zvážnicu. Už, už rozmýšľam, že idem vyzúvať keď tu zrazu sa mi zapáči les podo mnou. Nakoniec z toho bola geniálna lyžba. Podklad bol tvrdý sneh a asi tu zasvieti slnko ozaj minimálne a tak som zlyžoval až na zvážnicu pod 800mnm. To som si ale potom uvedomil, že som na zvážnici smer Vrútky. A tak si ešte trošku zakorčuľujem a som dve skratky pod delom. Odtiaľ už ozaj pešo až po mostík kde ma vyzdvihnú parťáci na ďalšie zážitky do Valče.

S parťákmi vo Valči

Hej no, bol som zlanárený na lyžovačku. Ale tak ideme sa trošku poučiť lyžovať. Prečo nie keď to stojí 5€. Škoda, že lanovka nejde. Ale aspoň to bolo kopec zážitkov. Pre niekoho je poma poriadne dobrodružstvo. ;) A tak sme sa ujazdili do nepríčetna. Trošku aj zima bola, ale to sme vykryli zopár zjazdmi šusom. Parťáčky sa pustili aj do snowboardovania. Celkom ma to aj lákalo, ale nebudem im brať ich výstroj. Už čo to som lyže uchmatol, nie ešte snowboard. Spravili sme si aj zopár alkoholických a selfie priateľských fotiek a totálne vyhladnutý sa pobrali do reštaurácie Berries. Ja som to vedel, že sa im tam bude páčiť. :)

Ako šmahom prútika sme tam spráskali slané, horúcu čokoládu, paštétu s hriankami a neviem čo ešte iného šmakového a takto s úsmevom na tvári a trošku zaplnenými bruškami sa pobrali domov. Je nedeľa deväť hodín večer a máme ďalší krásny víkend za sebou. Na týždeň sa moc netešíme ale o to zase viac sa môžeme tešiť, že za 5 dní tu máme víkend opäť.

Foto: Filip Smutný a ja