Prvé kroky na snehu

Niežeby už predtým neboli aj počas tejto začínajúcej sezóny, ale tento víkend bol fakt intenzívny a behu pre mňa myslím odzvonilo do jari. Ešte asi pôjdem trošku popučiť, lenže lyže teda zanedbávať nebudem :)

Malý krok pre ľudstvo, to najkrajšie pre mňa

Na víkend hlásili rapidné ochladenie (ehm.. možno ani nie tak ochladenie ako zmokrenie) a tak tuším vo vyšších nadmorských výškach sneh. Po prepršanom piatku sa cítim plný síl a keď ma nakoniec aj tak všetci parťáci na sobotu zradili, beriem Maxa a letíme spolu do hôr. Max má konečne teplotu na svoju prevádzku čo znamená, že do Kľačian prichádzam ako cencúľ a iba vypadnem z bajku, keď sa mi nejako podarí ho zabrzdiť. Maxík si to cele odbehol a mňa na bajku odtiahol. Kde sú tie letné časy keď som pod kopec musel ťahať ja jeho? ..teraz sme si to trošku vymenili. Veď ako sa vraví prišiel na psa mráz :D

Z kľudného tempíčka je s paličkami makačka jak fras a o chvíľu prechádzame okolo chaty. Ani okom nemihneme a letíme hľadať sneh ešte vyššie. Konečne to začína. Je to sneho-vodo-močiar, ale hľadáme ďalej. Aj som si zanadával keď po štyroch krokoch som mal v topánke bazén. A čo viac Po vyhriati vody som ju musel vždy vymieňať za novú studenú. Aspoň že deravé tenisky som nechal doma. 

Na Suchom prvý mráz

Na sedle pod Suchým víchrica a hmla ale nič nás nezastaví. Pučíme ďalej a sneh začína pribúdať a hlavne primŕzať. Je to tam. Máme asi pol stupňa pod nulou. Pocitová vo vetre mínus dvesto. Na Suchom ledva vidno kríž ale šťastní si dáme s Maxom vrcholovú packu a letíme dolu. Rýchlo vlezieme do chaty na čaj s rumom. Ehm.. Maxík von. predsa len nechcem robiť rozbroje keby to niekomu vadilo.

Po niekoľkých minútach vychádzam von a tam napoly zasnežený pes ma čaká. Chumelica poriadna. Zima prituhuje. Rýchlo si zoberiem svojho parťáka a letíme dolu do dažďa, ktorý začína hneď kúsok pod chatou. Nuž. Raz to príde aj nižšie.

Maxík čaká na pána

Večer ma parťáci prehovárajú ísť v nedeľu ráno do najväčšieho Mordoru na Martinské hole. Asi 5 výstrah od vetra, cez sneženie, dážď až po jazyky a záveje. Pod kopcom tečú potoky stredom cesty a ja mám vystúpiť z auta. Ako správny bežec turista, vyťahujem dáždnik a idem na to. Parťáci moknú :D

Výškové metre odsýpajú ako voda tečúca pod nohami a po snehu ani stopy. Ten sa objavuje asi až vo výške 1000mnm. To je asi o 100 nižšie ako včera. Aj to je skôr voda ako sneh. Ani neviem ako by som nazval túto konzistenciu. Asi 3D voda, lebo sa nerozteká ale stojí až do výšky 2 centimetrov. Až kúsok pod chatou sa začína poriadne všetko bieliť a na chate kooonečne staviame prvého tohtosezónneho snehuliaka.

Na Martinkách 29.10.2017

Keďže mám za parťákov bláznov, znovu si chatu nevšímame a letíme pozrieť čo je nové na vrchole. Spočiatku príjemná zima na ruky ale neskôr to vystriedala snehová víchrica. Niežeby bolo kopcu málo ale treba nás ešte aj sfúkavať naspäť. Kto si čo nedobre zaopatril proti vetru to potom trpelo. Ale vari radšej nejdem rozoberať komu čo.

Na vrchole

Spravíme selfíčko a letíme na čajík s rumom. Na chate práve raňajkovalo pol Českej republiky. Mladí celkom zvláštne na nás kukali. Takú chuť som im mal povedať, že raňajky nechajte na stole a hybajte s nami do divočiny. Ale asi by som nepochodil, a tak keď nám z vetroviek stiekla tá najväčšia voda a začala byť zima už aj vo vnútri pobrali sme sa opäť do reality všedného života. 

Doobedu sa ako sme prišli z výletu vyčasilo a bolo krásne nedeľné predpoludnie. Ale ako odbilo dvanásť, tak sa zatiahlo a čliapalo a čliapalo. Keď sa ale náhodou trošku zdvihol oblak tak každú hodinu sa biela línia na kopcoch posúvala o kus nižšie. 

Ráno už trošku niečo mokré padalo aj u nás dolu ale ako sa rozodnilo tak sa všetko krásne belelo okrem nášho sivého mesta. Už hneď lúky nad mestom boli biele. Včera po zhliadnutí súvislej snehovej vrstvy som si dal záväzok, že dnes to pôjdem odskúšať aj na lyžiach. Keď som zbadal na sociálnych sieťach, že niekto ma už stihol predbehnúť tak mi skoro slzička ušla. Strááášne veľa ľudí ma odrádzalo od tohoto činu ale títo ma zase veeeľmi pozitívne motivovali.

A tak odbila posledná hodina v práci a ja už trasúci sa obsťákom rýchlo balím veci a hneď aj valím pod kopec. Ešte cestou autom ma stihla poriadna chumelica. Na mostíku pred lesom na Martinky sa lialo vody neúrekom čo sa všetko topilo ale aj tak už všade bielo. Na pásy to ešte ale samozrejme nie je a tak lyže na batoh a hybaj hore hľadať sneh. Samozrejme úštipačné poznámky aj takto po ceste či mám kameňačky a podobne ale nenechám sa odradiť. 

Čakal som, že obúvať sa začnem do lyžiarok už síce pri dele ale ja stále verím. Postupne to už aj vyzeralo na šľapanie ale ešte to nejdem síliť. Ešte sa poriadne vyhecujem. Až na Kalužnej ako začína asfalt obúvam lyže. Robím svoje prvé kroky po pol roku. Je to neskutočný pocit. Zo desať ich bolo trošku neistých ale potom som sa už cítil ako keď opäť hodia rybu do vody. Toto mi tak stráášne chýbalo. Šliapem úplne ako po perínke. 5-10 centi prašanu na tvrdšom snehu. Užívam si to.

Na Rotunde

Výjdem na zjazdovku a tam haldy snehu. Síce zjazdovka už aj slušne rozjazdená ale pri začínajúcej ďalšej chumelici a silnom vetre hneď sa všetko rolbovalo. Pučím hore. Ani sa nenazdám a som na vrchole. Ide to všetko strašne rýchlo. Teraz neviem či pôsobia endorfíny alebo som tak nabitý. Zisťujem, že z toho snehu som bol tak nadšený, že ani doklady od auta či peňaženku som si nevzal a tak volám parťákom čo šli za mnou napešo nech mi kúpia čaj. Letím za nimi.

Po čaji už len samá čiernota a kúsok mňa

Zase neviem lyžovať. Kokos to čo je? Pre vietor a sneh nič nevidím ale aj tak som šťastný. Nejako sa doteperím až do chaty. Pokecáme. Vonku padla tma a parťaci sa chystajú dolu. Mne sa vôbec nechce z tohoto bieleho raja a tak lepím pásy a hybaj hore ešte. Vo svetle čelovky vidím prd makový pre sneženie a hmlu a tak aby som sa nestratil stále sledujem vlekové lano. Aj spúšťať sa musím len okolo lana.

Len trošku lana a hybaj dolu v hlme

No ale prídem ku chate a telo tak zaštrajkovalo, že o chvíľu mam nalepené pásy znovu a už aj pučím na vrchol opäť. Bolo čo robiť aby som aj po tomto raze nelepil pásy opäť. Radšej som sa pustil čo najďalej od chaty aby ma náhodou ona nejakou magickou silou tu nezacyklila. Na lyžiach sa spúšťam až na koniec asfaltu na skratky. 

Konečne stretám parťákov čo ma aj chápu, len stále sú rovnakí v tom, že neverili tomu že dnes sa môžu dostať do raja. Nuž ale asi raj nie je pre každého. Iba pre tých čo mu veria najviac :)

Cestou z holí

Každopádne som nadšený, že ku nám opäť zavítala perinbaba a dúfam, že sa u nás zdrží čo najdlhšie. Všetci sa o ňu budeme starať čo nám sily stačia.