Koruna Oravy po štvrté

Nad Korunou som už rozmýšľal od začiatku leta ale to je tak keď máte projekty na každý víkend. Odsúvalo sa to odsúvalo až dokým ma sneh nevyhnal z Tatier. A tak keď projekty v Tatrách už moc reálne nevidím, tak poďme Korunovať. Parťáka som moc silno ani nehľadal. Vlastne ja ani nemám parťákov :D ..a tak v sobotu ráno pred šiestou už stojím na parkovisku v Dolnom Kubíne. 

Na Kubínskej holi

Po ceste autom čliape dážď do okien a ja rozmýšľam sám nad sebou či som v poriadku. Ako som sa približoval na štart chytala ma dosť dobra depka. Nejdem sa iba povoziť? Nejdem pozrieť čo majú nové na námestí, pri rieke Orava, možno ešte niečo nezdravé schrúmať a nepôjdem domov? Ale to už navliekam na ponožky sáčky v domnení, že aspoň pár prvých metrov mi nebude čvachtať voda medzi prstami keď pôjdem hore lúkami ku vlekom na Kubínskej holi.

Pred štartom; 6:07

Včera som si pozeral teraz pre mňa neskutočné motivačne video, ktoré mi celý deň projektu šlo hlavou, od Salomonu z UTMBčka (pretek ktorý moc nemusím pre jeho komerčnosť) a tak som vyštartoval behom. Divím sa sám sebe. Ja som predsa turista. Čo robím? Ale o chvíľu už prudko stúpam pomedzi domy až na spomínané lúky. Cítim ako už na jednej nohe prsty jemnučký goráč/sáčok roztrhli a tak sa teším z celej lúky vynárajúcej sa z tmy hromžením. Inak všetko v pohode. Vojdem do lesa opäť bežím keď tu naraz ležím rozčapený na zemi. Pol tela hnedého ako z prvých metrov na sparťan race, ale dákosi som až príliž kľudný. Iba poznamenám: Hahaha, takto sa cítia Sparťania.

Cestou na Kubínsku hoľu

Vybieham na asfalt pod Kubínkou a púšťa sa dážď. Kto má pozná vie ako strašne nadávam a tak na celú horu spomínam všetkú zeleninu pod slnkom a tá najhoršia je mrkva a kel. A to nevravím čo si musel pomyslieť Paľov zadok. Oslavujem paličky ako najúžasnejší vynález ľudstva. Bez nich by som sa na vrchol hole plazil asi ešte dnes. Hore sa mení dážď na sneh. Hm.. asi to hore točím do Veličnej. Ten modrý turistický chodník som ešte tiež nešiel. Keď tu zrazu na vrchole vychádza slnko. Fotím krásy Oravy. Pohnem sa, keď tu jedna palička skončila ako barla barlolamača v Piešťanoch. Z hrôzou na to pozerám. Ako zídem dolu? Nuž ale tak to vyzerá, že palička opravená leukoplastom na otlaky asi nebolo najšťastnejšie riešenie. Palica teda na batoh a idem dolu o paličke.

Kubínska hoľa; 7:36

Rýchlo to teda nejde ako pred rokom. Driftujem celých 800 či koľko výškových metrov. Pod lesom na lúkach nad Zázrivou by sa opäť potešil nejeden Sparťan, alebo skôr organizátor. Každý deň tu asi usilovne prejde 200 kráv a tak to vyzerá priam Božsky. Palicou sa odrážam z jedného trsu trávy na druhý. Palica zapadá dobrých 20-30 čísel do bahna. Bez roznožky sa mi to podarí preskákať až do dediny. Idem hľadať izolepu. V Jednote sa bojím už len dvere otvoriť aby sa ľudia nezhrozili nad mojim výzorom. Hneď sa vo vchode pýtam predavačky či také niečo majú. Predať mi chcela priesvitnú pásku. Ďakujem to radšej leukoplast. Ale poradila mi obchod z rozličným tovarom oproti. Vojdem do malinkého obchodu s milión vecami a úzkym prechodom pomedzi regále. Bál som sa že všetko zostane od blata. Vchádza mama z dcérou evidentne z kostola a evidentne majú hody keďže na námestíčku bol jarmok. Snažím sa vypariť. Rýchlo vypýtam pásku a letím von na vzduch. Ja som to už zo sebou nezvládal :D

Palica zlepená. Ide ako Švajčiarske hodinky. Piknik, sladené mlieko, sa mi podarí priam zamrznuté nejako krvopotne vytlačiť z tuby do úst a už aj letím ku Jánošíkovmu dvoru pod sedlom nad Bielou. Stretám turistov. Ty kokso. To som dnes nečakal. Opäť prší. Rýchlo vchádzam do lesa. Prichádza chuťovka dňa. Asi najstrmších 300 výškových široko ďaleko. Ja si to užívam. Toto je moje. Predbieham zájazd dáždnikových turistov. Chodník okrem jedného miesta je celkom schodný a tak to neodsudzujem. Veď ja mám zase namiesto dáždnika v rukách palice. Veď každému ako chutí.

Zo sedla Zákres pod Malým Rozsutcom idem šmykom až do protisvahu na sedlo Medzirozsutce. Konečne tvrdý povrch. Ideme na druhý vrchol Veľký Rozsutec. Síl nadmieru dostatok. Aj keď ma sprevádza silný dážď so snehom baví ma to. Stretám aj zopár šialencov turistov. Budú mať krásne zážitky.

Na Rozsutci; 10:57

Na vrchole spravím vrcholovky a idem dolu. Cestou dolu po reťaziach, snehu a skale som sa cítil priam ako Killian pri zbiehania z Matterhornu ale potom som si naraz spomenul na zjazd z mt. Marathonu na Aljaške a hneď som bol v realite. Keď som pol minúty mudroval ako zísť metrový schod v pol metrovej štrbine aby som zase nepolámal palice na desať častí. Zvládol som taktiež podvrcholovú kaluž pred sedlom a už som drel na Stoh. Od miestnych turistov som si vyslužil teraz neviem či chválu či hanu na moje tenisky. Ale času strácať som s nimi nemal a tak toto zostáva vo hviezdach.

Pokým si na vrchol Stohu SMSkujem tak je fajn, ale potom som si všimol to blato pod nohami a neskôr sneh a zase bolo peklo na zemi. V hmle je Stoh ešte príšernejši ako za jasného počasia kedy vidíte za sebou Rozsutec a aspoň ako tak si viete určiť kedy príde vrchol. Hore sa všetci čerti ženili a tak spravím rozmazanú vrcholovku a idem do najväčšej divočiny trasy. 

Stoh; 11:51

Čakal som všeličo len nie toto!!!!!!!! ..Spravím 10 krokov dokým sa Stoh!!!!! nezostrmí a plésk na zem. ..uff ..nič vstávaj ideme ďalej. Tri metre a plééésk. Letím 5 metrov po tráve zmiešanej zo snehom. Palica samozrejme 3 metre nado mnou. Minútu sa za ňou doťahujem. 10 metrov prejdem a opäť. A takto asi 200 výškových metrov sa to opakovalo prinajmenšom 10-20 krát. Raz na zadok, inokedy po hlave. Chytá ma zúfalosť. Nohy a ruky mám na totálku premrznuté. Inak zisťujem, že už asi aj viem prečo ma dnes boli celé telo. Postupne sa terén zmierni a zmizne sneh. Bežím čo mi sily stačia. Len aby som sa zahrial, lebo teraz s tými skrehnutými prstami vo vetre by som si ani vrtuľník, ktorý by neprišiel, nezavolal. Po pár minútach som mal tak úžasne teplé nohy. Ako keď si v najväčšom teple dáte nohy do horskej bystriny a potom z nej vyjdete a ten pocit po pár minútach.

Za pár minút som na nevyraznom vrchole Žobráka, prejdem asi pol kilometra technického hrebeňa a zbehnem do sedla. Zo Stohu som sa celkom v snehu vyčistil a tešil som sa že v Kraľovanoch v reštike nebudú až tak krivo na mňa pozerať keď tu v strmine pred sedlom som zase musel papuliaka hodiť. Takého poriadneho, s dvomi kotrmelcami. Nie iba tak na ručičky.

Zo sedielka ide asi 5 kilometrov už iba zvážnici. Raz strmšie raz miernejšie. Síl stále kopu a tak stále bežím, nezastavujem, nepozerám na hodinky. V Kraľovanoch sa ocitám presne o 7 hodín po štarte. Prídem ku reštike a tá zatvorená. Depka a hrôza ma premkla opäť, ale musím rýchlo konať a tak vyťahujem Horálku a pomaly kráčam na železničný most...

Pozriem či ide vlak ..a pokračujem rýchlo na druhú stranu, zahnem doľava do lesa a neznačeným chodníkom (alebo značeným smajlíkami a srdiečkami) sa krásnym kaňónom dostávam na Podšíp. Dochádza mi. Vlejem do seba energeťák a pustím sa strmo stále krásnym chodníkom na vrchol Šípu. Vychádza Slnko. Úžasné počasie pre turistov ale ja priam cítim ako ma zabíja. Po dlhej zime na mňa tak zasvietilo, že ma skoro odrovnalo svojom nádherou. Vyškriabem sa na Predný Šíp s mohutným krížom. Na ten ani očkom nemrknem a rýchlo valím na Šíp hlavný. Hrebeň to krásny, technický. Určite super miesto celý tento masív na nenáročnú turistiku či beh a tréning kopcov. 

Výhľad zo Šípu; 14:27

Na Šípe spravím konečne zopár pekných fotiek, ale nezdržujem sa dlho. Idem o 20 minút dlhšie ako bol plán. Nechápem tomu. Letel som koľko to šlo. Zle som kalkuloval. Zbeh je celkom jednoduchý. Zopár popadaných stromov a skalných úsekov sa dalo v pohode prekráčať a inak to bolo dosť rýchle. Aj tak v Žaškove zisťujem že znovu som nakúpil ďalších 10 minút. Nič, vari aspoň teraz na lúkach trošku uberiem zo straty.

Pozerám na mapu. Nechápajúc krútim hlavou prečo sme to po minulé razy tiahli pravou stranou lúk nad Žáškovom keď mi mapy.cz ukazujú relatívne priamočiaru cestu. Idem tade. O chvíľu sa ocitám na križovatke. Jedna by mala podľa máp končiť kdesi vo svahu druha je zožaté kukuricové pole. Vyberám si kukuričku. Verím, že omylom tu na jar vysadili kukuricu a za poľom cesta bude pokračovať. Omyl. Za kukuricou boli všade elektrické ploty alebo strmé jarky potokov, kriakov a bažín. Točím na hrebienok po ľavej strane od Žaškova keďže mi to tak mapy ukazujú, že tam je najbližšia iná cesta. Nachádzam cestu prejdenú asi jedným autom a vstup do ohrady. Nič no. Inde cesta nejde. Po kilometri okolo plotu cesta skončí a ja sa ocitám v kriakoch. Som z toho dosť na prášky ale taktiež ma celkom baví toto exporovanie. Cez kriaky sa prederiem pomocou kravských chodníčkov plných bahna. Som na ďalších lúkach a stále bez nádeje na úspech nájsť nejakú normálnu cestu. Vychádzam z ohrady a ocitám sa na poriadne blatovej ceste. Príde mi to tu celkom povedomé. Tuším som tadiaľto šiel pri mojej prvej Korune. Zájdem na vrchol stúpania a tam sa napojím na krásnu lúčnu nezablatenú cestu priamo smer Hrádok. Chvála pánu Bohu. Som zachránený. Dopíjam posledné glgy vody. Rýchlo do seba čosi šmarím lebo hlad ma už poriadne kvári a už iba na Jánošíkovú krčmu vo Valaskej myslím. To ma ešte ale čakala nekonečná prechádzka. Už ani pri sklone 0% nebežím. Proste som odpálený. Z polhodiny po pláne je už hodina a to ešte idem jesť. Ten Choč asi do tmy nestíham. Nejdem sa na to vykašľať? Kuaa, teraz? Sa spamätaj. Sa poriadne napapkáš a tých 950 výškových metrov pôjdeš nie hodinu a pol ale iba pár minút nad hodinu. No ok teda.

Dedinou ešte pobežím ale pred reštikou radšej pol kilometra vykráčam po minulých prekvapeniach vrámci poriadnych odkrvení hlavy po prudkom zastatí. Zmastím držkovú, dve kofoly a za 15 minút letím hore. Svieti slniečko. Dolina rýchlo odsýpa. Stretám dole ešte jedného človeka čo tiahol smerom hore ale telefónoval a tak som sa ho nepýtal či ide tiež hore ešte. Postupne dolina strmie. Len tak, nech to rýchlo mám za sebou. Tempo držím dobré aj keď už to začína bolieť. Nemôžem poľaviť. Po tme tu nechcem byť. Na vrchole som pár minút po šiestej. V pozadí cez oblaky preblysuje zapadajúce slnko. Vytvára nádherné scenérie. 

Veľký Choč; 18:05

Dole letím po trase Behu do Choča. Veľa úsekov je behateľných aj keď kde tu príde úsek so skalami a tak sa snažím ísť nielen rýchlo ale aj bezpečne. Na lúkach ešte vidno, ale v lese už poriadna tma. Vyťahujem čelovku. Baterkám som ešte dal šancu ale to strašná chyba. V šere svetlo ani nevidím a v hustom lese po tme vidím bielu machuľku pod nohami. Nohy už celkom privyknuté na terén a tak aj napriek tomuto celkom rýchlo zbieham. Paličkami, ktoré aj tak nikoho neodoženú trieskam na pol lesa. Veď ešte na šere som takto búchal a vtáčik až skoro keď som ho zašliapol sa odhodlal odletieť. Prúser nastal až nižšie keď sa mi pri tom slabučkom svetielku začal strácať chodník. Kde tu som musel zastať či ešte som na chodníku. Zbehol som pod strmák na zvážnicu.

Bežím koľko mi svetlo dovolí, keď tu zrazu mam pol nohy v blate a z palíc trčí pol metra. Pozriem pred seba a celá cesta sa leskne od vody a blata. Ledva, ledva sa z blata vytiahnem a snažím sa to obchádzať lesom povedľa. Snažím sa taktiež nestratiť cestu už úplne. Kde tu narazím na húštinu a musím sa vyprošťovať z tŕnia. Vychádzam na vedľajšiu, asi 10 metroch širokú zvážnicu a tak vyťahujem z vrecka mobil aby som skontroloval polohu. Idem dobre. Aj keď ešte dosť ďaleko. Siahnem naspäť do vrecka a všetky doklady a peniaze v sáčku nikde. Pre páána, jáána. Čo teraz? Kašlem asi na ne. Kde to idem hľadať? Kedy mi mohli vypadnúť. Kde som ich nechal? A nevypadli teraz? Zajdem pár metrov naspäť a v traktorovej koľami v bahne sa belel sáčok. Taká radosť ma obliala. Šťastie nenormálne. No ale asi späť do reality.

Pokračujem krovím povedľa cesty ďalej. Teším sa kedy výjdem na lúku čo si pamätám. Výjdem von z lesa a tam už toho blata nebolo na 10 metrov ale na 20!!!! Obchádzam to dobreže nie až spodným okrajom lúky. Takto ešte asi kilometer dokým som pod nohami zacítil tvrdý povrch. Ja odpadnem. To je pohodička. Ešte kilometer zvážnicou po lúkach a som konečne v civilizácií vo Vyšnom Kubíne. Pokračovať by sa malo na Vyšno Kubínske skalky. Netuším ako presne. Prvýkrát som potiaľto nedošiel, druhýkrát sme prechádzali Tupou skalou, tretíkrát som skončil vo Vyšnom Kubíne a teraz mi po tme prišla najnormálnejšia alternatíva ísť sedlom pomedzi Ostrú a Tupú skalu. Zase som raz uveril aplikácií mapy.cz

Prechádzam poza kaštieľ až na koniec dediny. Obchádzam zopár nových domov vo svahu. Pri jednom sa pýtam miestneho či prejdem do Kubína tadiaľto pomedzi skalky. Vraví, že áno ale že to priamo po lúke. Vravím že pohodička v domnení, že mi potvrdil smer a teda sa idem držať aplikácie. Pár metrov od toho domu sa pozriem na mapu a už som na ceste nebol. Predieram sa cez dvory opäť na čiaru cesty na mape podľa gps ale tam nič. Iba tráva. Potom kriaky. Prederiem sa nimi a znovu tráva. Držím smer podľa gps ale po ceste ani náznaku. Nič no. Musím sa nejako prebiť cez to sedlo a čo si pamätám z toho razu keď sme prechádzali Tupou skalou tak sedlo bolo lúčne.

A tak lúkami a kde tu hrádzami zo stromov vchádzam až do sedla. Po výhľade na Kubín ani stopy. Depka. Ale držím sa mapy. Točím sa tam po vrstevnici a hľadám správny východ z labyrintu lesných prekážok. Cyrilometódsky kríž nad Kubínom je asi 500 metrov odo mňa ale nie a nie sa ku nemu dostať. No koniec. Už keď som sa pomaly opúšťal som ho uvidel . Pár desiatok metrov odo mňa iba trošku sa lesknúci už od svetiel mesta. Čas 13:40. Hm.. no uvidíme či to stihnem aspoň do 14tich hodín.

Čo si pamätám tak z kríža už išla iba dlhá zvážnica až do mesta aj keď na mapách takáto zvážnica neexistuje. Mobil teda odkladám a nesílim to, ale stále mierne bežím. Dĺho predlho a Kubín stále strašne hlboko podo mnou. Keď som zbadal neďaleko seba prvé svetlá až mi srdiečko nadskočilo. To už mám ale asi iba 7 minút od 14tich hodín. Vyťahujem mobil, aby som nepoblúdil. Akokoľvek sa to snažím prerátať tak mi to nevychádza a tak keď sa zorientujem opäť mobil založím a bežím. Nezastavujem až dokým neprebehnem celým námestím naspäť ku môjmu štartu. Vyštartoval som približne o 6:07 a prichádzam naspäť 20:08. 

Som spokojný. Plán síce bol 13 hodín ale prvotne som chcel ísť 15. To len kvôli tme som prepočítal. Druhá vec je, že pri ideálnych podmienkach by to teoreticky možno aj šlo na tých 13. Aspoň mám možnosť sa tu o rok vrátiť opäť. Koruna Oravy je proste láska. Tomu sa nedá odolať. Či ísť niekoho podporiť, či sa ísť s niekym iba tak poflákať a vykecať či poriadne si dať do tela, či ísť za poriadného peku, či za zimy alebo snehu či dažďa.  

Je to tu krásne :)