Velko Fatranská tridsiatka

Trasa: Vyšná Revúca - Chyžky - Balcierovo - Borišov - Močidlo - sedlo pod Čiernym kameňom - Ploská - Vyšná Revúca

cca 31,5 km, 2200m+

Výhľad z Ploskej smer Rakytov

Je 10.08. roku Pána 2017 a hlásia jeden z najteplejších dni v roku. Z roboty nás kvôli teplu vypúšťajú o nejakú tu hoďku skôr a tak hybaj ho do RK reklamovať paličku. Ku paličke sa radšej nejdem vyjadrovať lebo by som ešte od zlosti praskol a ja si chcem života ešte užívať.

Cestou na Chyžky, vzadu Ploská

Paličku nechávam v obchode a ja, keď už som tu v krajoch ďalekých, Ružomberských, pokračujem na benzínovej rezerve smer Donovaly, presnejšie Liptovské Revúce. Asi na tretí pokus, myslím, že už úplne na konci najvyššej Revúcej, konečne parknem a idem sa pripraviť na dobrodružstvo. Keď tu zrazu dážď. Ehm.. čo to? Verím v dobrý rýchly koniec pána dažďa. Moc to ale neprestávalo a tak o druhej sa vyberám do slabého letného teplého dáždíka smer Chyžky.

Už aj ovečky majú rozum a oddychuju

Vchádzam do Zelenej doliny. Ten letný dážď len umocňuje nádheru okolitých lesov. Cesta ako stvorená na bicykel. Cca prvé 4 kilometre kráčam miernym stúpaním po príjemnej asfaltke. Stretám tri zmoknuté turistky. Keby som nebol na začiatku putovania tak sa aj otočím a nechám sa viesť aj na iné miesta. No ale ja som tvrdohlavý a tak po chvíli pučím opäť už v páliacom slnku prudko hore pod Ploskú. Celkom som sa zavaril. Trošku až depka sa mi vnorila do myšlienok či to dnes všetko zvládnem. Ovečky oddychujú pod stromami a ja v 30tich stupňoch ledva prekladám nohy na hrebeni smerom na Koniarky. Konečne som hore. Prvý z troch kopcov je za mnou. Teraz smer Balcierovo do pre mňa neznámeho kraja.

Pohľad od Chyžiek smer Borišov

Neznámy je asi pre mnohých. Chodník bolo len slabo vidno a všetci cestičky viedli ku miestnym prístreškom a salašom (napríklad známej Mandolíne). Nakoniec som ale nejako našiel správnu cestičku do doliny. Spočiatku sa zlieza strmo, úzkym chodníčkom, skalný prah na vrchole doliny, ale potom ešte po jednej lúke prechádza chodníček do fajného trailu z hora ľavou stranou doliny až na jej dno v napojení na dolinu Necpalskú. Prvá tretina je za mnou.

Z Koniarok do Necpalskej doliny (Balcierovo)

Otáčam smer Borišov. Preratúvam koľko by to mohlo byť na Borišov. Predsa len je to ďalších 700 výškových metrov. Spočiatku síce naľahko po zvážnici ale neskôr na spoji viacerých dolín sa chodník stočí do ľavej z nich a strmo serpentínami hore. Odtiaľto sa aj vynáša všetok tovar na chatu. Značka píše 1:10 na chatu. Chodník je to pekný. Po stranách sú zo začiatku skalné bralá a pod Vami zarezaný v skalách potok. Neskôr sa chodník zmierni a prechádza lesom plným koreňov a umelo vytvorených schodíkov, ktoré sú tak vysoké, že jednoduhšie ich bolo obísť ako skákať polmetrové schody. Snažím sa do toho dať maximum. Depka z hrebeňa je preč a teraz sa mi ide priam geniálne. Ale teplo je stále zdrvujúce.

Na vrchole

Okolo chaty iba preletím a švihám na vrchol Borišova. Nie je to ako počas preteku. Nohy ťahám za sebou ale pod 15 minút sa mi to predsa len podarilo. Keby som vedel, že na chate bude kofola tak peniť tak by som si ju objednal a po ňu príšiel po zostupe. Nabudúce. Takto si aspoň chvíľku oddýchnem. Kofola padla za asi 30 sekúnd. Nejako sa všetky tekutiny vo mne dnes strácajú. Prehodím pár slovíčok s chatárom, doplním zásoby vody v neďalekom prameni a letím dolu do Ľubochnianskej doliny, na jej záver s názvom Močidlo. 

Ploská pri zostupe z Borišova

Tento úsek som bol pred rokom v noci a trošku sme tu poblúdili. Od chaty po cestu sme to minule zmákli. Spodnú časť medzi kríženiami cesty sme si nejako nevšimli a prešli sme to celé po zvážnici. Chyba. Chodník po pravej strane doliny cestou dole bola asi najkrajšia bežecká pasáž celého poobedia. Pod vami zraz do potoka, Vy na úzučkom kľukatom trailíku pomedzi stromy. Radosť si cupitať. Dolu bolo zopár popadaných stromov ale po toľkej nádherne tých 20 stromov nerobil žiadny problém. O chvíľku som na Močidle.

Ešte posledný pohľad na Borišov a chatu na jeho úboči

Jedlo všade naokolo

Točím opäť hore na posledný kopec smerom na sedlo pod Čiernym kameňom. Minule sme šli práve z tohoto sedla a netrafili sme značku na Močidlo a tak sme sa trápili o pol noci nejakým strmým žľabom. Z doliny je chodník ale krásne značený. Aj prudká odbočka z cesty dolinou do lesa vľavo. Ten problém nastáva až hore pred sedlom na lúke kde nevidno žiadne značky, ani chodník v tráve. Určite tadiaľto nezavíta práve najviac ľudí.

Zbeh do Lubochnianskej doliny

Prudký výbeh z doliny na sedlo pod Čiernym kameňom

Ľubochnianska dolina je plná zvery. Kamarát v nej býval a vedel vyprávať príbehy. Mne bolo dopriate vidieť ešte pri zbehu dve srnky, s ktorými sme sa kvalitne vystrašili, keď som vybehol spoza rohu. A potom cestou hore čosi lámalo konáre kúsok podo mnou. Inak tento chodník z Močidla až po sedlo je dobrá strmačina. Tam si to teda inak musia jelene užívať. No a nakoniec asi 100 výškových metrov pod hrebeňom už v miernejšom sklone sa naraz predo mnou na úzkej lúčke na chodníku pásli tri prasiatka. Najprv som ich chcel vyplašiť ale potom mi napadla pani Mašica a tak som sa radšej otočil a nejako ich krkahájmi obišiel okolo lesom. V lese asi milión tristo iných srnčích a diviačich chodníkov. Mokré strmé svahy boli cele rozryté. Asi to bude diviači raj. 

Pamätník partizánom. Asi veľa ľudí o ňom ani netuší

Na sedle chvíľku oddýchnem pri konečne pomaly slabnúcom Slnku a letím výlet dokončiť výstupom na Ploskú. Vlastne od sedla až po vrchol je to iba jedno mierne tiahle stúpanie. Kilometre ubúdajú ale aj tak to bolo v celu nekonečné. Na Ploskej sa stále pred Vami objavuje ďalšie a ďalšie zimné palicové značenie. Ploská je ozaj ploská.

Na vrchole Ploskej smer Borišov

Na vrchole Ploskej smer Revúce

Je 18:45 a nad Turcom sa začína zmrákať. Zo západu Slnka nič nebude. Veď aj tak ešte západ ďaleko. Ok, poďme to dokončiť. Síl napodivu stále na rozdávanie a tak sa rozbieham. Je to super chodník aj na behanie. Len kde tu zastavím na vykráčanie sa a pokochanie sa úžasnými scenériami. Všade samé stáda oviec či kráv. Cítim sa ozaj dobre. Pravá nedotknutá príroda. Veď aj ľudí som stretol za celý čas iba zopár. Vlastne iba na začiatku ešte v Zelenej doline a potom na Borišove. Inak iba samé zvery. Zastavujem až pri aute. 

Tenisky to so mnou nezvládli. Odišli do teniskového nebíčka

Bolo to nádherné poobedie, ale už sme zase v realite a opäť precitám, že nemám benzín :D ..Nejak to z kopčeka ale spúšťam a podarí sa mi dôjsť až ku prvej benzinke. 

Nuž kiežby bolo po práci viac takýchto skvelých výletov :)