Na potulkách Poľskými a Záchodnými Tatrami

Trasa: Kiry - Giewont - Kopa Kondracka - Temniak - Hala Ornak - Ornak - Klin - Volovec - Ostrý Roháč - Plačlivô - Smutné sedlo - Tatliačka - sedlo Zabrať - Lataná dolina - Lúčna - Polana Chocholowska - Kominarska przet - Kiry (59km, 4900m+)

Večer na sedle Zábrať

Celé mesiace už mám naplánovaný jeden projekt prechodu Tatier z východu až po západ ale stále to nevychádza. Problém začína byť v parťákoch ale teraz už aj dosť v počasí. Neviem, neviem či sa to už tento rok podarí. Každopádne zisťujem, že ešte stále je čo trénovať a učiť sa zžiť s Tatranskou prírodou. A keď ani teraz to nevyšlo, tak som aspoň s parťákom Lukášom šiel pozrieť časť trasy a niečo nové čo som ešte doteraz nevidel.

Za ránky cestou do Poľska

Cesta z Ružomberka nie je až tak niečo nehorázne a za hodinku a pol sme v obci Kościelisko v časti Kiry. Tam hneď zránky nám vymáhač parkovného prerátal parkovné kurzom 25 zloté na 7€. No ale čert sme vedeli aký je kurz a tak sa hádať s nim nebudeme. 

Pod Czerwonym grzbietom, dolina Malej Laki

Pár minút po siedmej vyrážame po zvážnici čiernym turističnym chodníkom smer Staników žleb. Niežeby bolo najteplejšie. Asi nebol až tak normálny nápad si dať kraťasky. Veď cestou z auta sme mohli sledovať vrcholky Tatier pocukrované novým nočným snehom. Nič, keď sa zahrejem bude dobre.

Od žlebu začíname prudšie stúpať a mne drevenejú lýtka. Lukáš ženie ako na asfaltovej päťke. Musím ho krotiť. Veď mi išlo lýtka rozdriapať. Po pár minútach máme 300 výškových za sebou, chodník sa vyrovná a užívame si prvý krásny trailový beh. Nie dlhý lebo po pár minútach prichádza krátky zbeh po šmykľavých kameňoch. V mojich formuliarských topánkach to bola radosť. Začínam sa prebúdzať. Bavíme sa.

Takto svižne, len so stretnutím pár ľudí prichádzame na červenú značku priamo smer Giewont. Po zime už ani stopa. Len keď poriadne zadulo tak bolo sviežo. Výškové metre veľmi rýchlo odsýpajú a my sa dostávame nad les. Prifukuje a začína byť opäť zima. Fukerky a rukavice máme a tak sa dá s tým nejako bojovať. Vrcholky hôr sú ale v hmle a nechcem ani len tušiť aká zima bude tam. Obdivujeme skalné bralá Czerwonieho Grzbietu a kocháme sa Koprowym žlebom a takto cestou do neba po neskutočne šmykľavom blatovo-mokrým vápencom sa dostávame až pod Giewont. Kríž sa nám kde tu ukázal z hmly. 

Pod vrcholom Giewontu

Ešte pár minút a sme hore. Po pravej stráne je reťazová výstupová trasa a po ľavej tiež po reťaziach zostupová. Na vrchole sme stihli pár minútové okno bez hmly a čo mi učarovalo ešte viac, že vari na národnom kopci Poliakov sme boli iba my dvaja Slováci. Celý Giewont bol náš. 

Na vrchole Giewontu

Poďme konečne na nejaké dvetisícky. Červené vrchy nás už očakávajú. Ešte po ceste na  Kopu Kondracku fotíme nádherné výhľady na Kasprowy wierch s lanovkou a chatou na vrchole a ostatné nespočetné množstvo vrcholkoch Poľských a Vysokých Tatier. Nad 2000 metrov začína hmla. Na zemi vidno ešte zvyšky nočného snehu. Na niektorých miestach dosť nepríjemne prifukuje a začína byť zima aj už v spotených rukaviciach. Hrebeň je celkom behateľný a keďže aj tak nič nevidíme ideme v celku svižne. 

Kopa Kondracka z Giewontu

Dolina Kondratova

Pred Malolaczniakom stretáme povedľa chodníka asi 20 kamzíčkov. Od tých najstarších až po maličké kúsky. Postupne začíname stretať zopár turistov. Ale vrece s ľuďmi sa roztrhlo až za Ciemniakom. Hore išli desiatky ak nie stovky Poliakov. My dlho predlho zbiehame. Stále hmla. Tá sa rozostúpila asi až vo výške 1700 - 1800 mnm keď už sme boli nad dolinou Tomanowou. Bol to uzučký chodník stále dosť šmykľavý po vápencových kameňoch a neskôr keď sme konečne zašli do doliny nekonečná cesta ku chate Hala Ornak. 

Výhľady z hrebeňa medzi Kopou Kondrackou až po Temniak a Tomanovú dolinu

Kopa Kondracka

Trošičku aj zima v kraťaskoch

Kamzíky na paši

Malolaczniak s námrazou

Na hrebeni

Zostup do Tomanowej doliny

Prvú cca tretinu máme za sebou. necelé 4 hodiny. V chate ticho ako na cintoríne. Chata z vnútra je krásna ale to ticho bolo zvláštne. Ľudia ako keby sa medzi sebou vôbec nerozprávali alebo si iba šepkali. Veď už bolo skoro jedenásť, takže ani zaspaté ráno nebolo. Objednávame si hríbovú polievočku, pivá, Coca Coly, kávy a všetko hádžeme do seba. Kurz konečne 4 zloté - 1 euro. Snažíme sa dlho nezdržať ale polhodinku aj tak posedíme. 

Keď výjdeme von z takého super tepla hneď nás ovalilo. Ešteže máme pred sebou poriadny kopec. Najprv na Iwaniacku przel. a potom schody do neba pokračujú až na vrchol Ornak. Bola to nádhera. Ja tak milujem kopce. Tak milujem výstupy aj zbehy. Cestou hore ma trošku aj pichlo v boku z tej parádnej polievočky. Možno to bolo tým, že sme do žalúdku naladovali liter a pol za pár minút. :D

Pred Ornakom a vzadu Klin v hmle

A teraz to prišlo. Najkrajšia časť dňa. Od Ornaku sa tiahne nádherný výhľadový bočný hrebeň na hrebeň Západných Tatier priamo do Gáborovho sedla. Klin a ostatné dvojtisícovky boli ešte ale stále v hmle. Na ľavej strane sa pod nami ukazuje Smrecziński staw. a po pravej poza hrebeň s Trzydniowiańskim wierchom vykuká už na nás naša posledná občerstvovačka Polana Chocholovska. Pobehujeme a baví nás to. Pučiť začíname až od Siwej przel. Vystúpame na Gáborovo sedlo a odtiaľ stále strmo až na Klin. Na Kline aj trošku slnka vykuklo.

Výhľady z hrebeňa Ornaku

Ale dolu už zbiehame opäť v hmle. Spočiatku strmo, ale potom opäť chvíľku rovina. Prebiehame cez Račkové sedlo. Pretekárov z behu cez Klin nestretáme. Ideme asi 2 hodiny pozadu. Ešte raz nepríjemne vychádzame na Hrubý vrch do vyše 2100 mnm a potom dlllho klesáme do sedla pod Hrubým vrchom. Nachádzame sa nad Jamnickou dolinou a v pozadí keď zídeme pod oblak sa nám vykukli Volovec a Ostrý Roháč, či v diaľke Baranec. Opäť som fascinovaný hlbočiznou Jamnickou dolinou. Začína vychádzať slnko.

Žeby Hrubý vrch?

Jamnické pleso a Volovec z pod Deravej

Ostrý Roháč v hmle

Cez Deravú prechádzame už za krásneho počasia a jediný menší oblak sa drží nad Roháčom. Z tejto strany Roháč veľmi pripomína Matterhorn. Pod Deravou sme sa trošku zasekli v skale ale všetko zvládame a za chvíľu opäť po nepríjemnom stúpaní stojíme na Volovci. Nádherný to kopec aj keď nám už pomaly opäť dochádza. Ešte dva kopce do občerstvovačky. Trošku zajeme a zbiehame pomedzi davy kamzíkov a ľudí do Jamnického sedla. Po pár týždňoch opäť Ostrý Roháč. Z tejto strany fakt po dlhom čase. Minule som sa vracal tou istou stranou naspäť od Žiarskeho sedla. 

Jamnické pleso a Slovenský Matterhorn

Na Volovci

Davy kamzíkov na Volovci

Chodník celkom fajn. Ťažko povedať ako sa musí tadiaľto schádzať. Skoro až po vrchol severného rohu bez zaistenia. Až zub je zaistený reťazou. Spočiatku poľahky. Na vrchole je asi 10 metrový kôň zaistený reťazou, ak to tak môžem nazvať. Minule mi robil celkom strach. Tentoraz trošku zo stresom ale inak rýchlo. Veľmi závisí v akom rozpoložení sa nachádzate. A aj koľko a akých ľudí máte okolo seba. A asi aj to čí idete za šera a okolo Vás na míle nikoho alebo cez deň v premávke. 

Ns Roháči

Najťažší úsek.. Vyleštená skala od ľudí do biela :D

Druhý roh je už v pohodičke a o pár minút sme v sedle medzi Roháčom a Plačlivým. Posledných 150 výškových metrov zubami nechtami vyškriabeme ešte na Plačlive a potom na moje prekvapenie dlho zostupujeme do Smutného sedla. Na Plačlivým po sto rokoch stretám kamaráta Tomáša. Tomáš celkom prekvapený. Ja už to tak beriem, že kde inde môžem stretnúť známych ak nie na horách. Veď len tam sa nachádzam. V sedle zase prehodíme pár slov s miestnymi bušičkami kopcov. Aj keď spomínali, že po siedmich hodínách ich výlety už väčšinou prestávajú baviť :)

Na Plačlivom

Roháčska dolina z Plačlivého

Tak som sa tešil na zbeh na Tatliačku po minulomesačnom rýchlom výbehu, a nakoniec tak strááášne ťažko to teraz išlo. Nohy nám krútilo už každým smerom a Smutná dolina nemala konca kraja. Začíname stretať stovky ľudí zostupujúcich z Roháčskych plies. Ešteže ich predbiehame a v Tatliačke sa nám podarí postaviť do rady iba za pár ľudí. Táto chata je ozaj oáza medzi horami. Nechápem ako mohla fungovať Roháčska dolina bez tejto chatičky. Druhá, veľmi ťažká tretina je za nami (18km, 2200m+/1900m-, cca 6 hodín). 

Aj keď boli pred nami asi len traja ľudia po prudkom zastavení prišli na mňa neskutočné mrákoty. Ledva som si stihol objednať a už s hmlou pred očami som ledva stihol dobehnúť na stoličku. Už aj počutie a rozmýšľanie mi vypínalo. Ešteže to Lukáš za mňa vyplatil a podonášal. Pot ma totálne zalial. Tieklo zo mňa. Po nohách rukách či tvári. Ako keby ma obliali. Ani v najväčšom teple a výkone som nebol takto za pár sekúnd spotený. Uff, toto bolo ozaj o chlp. Toto som ešte nezažil. Aj keď raz za čas po prudkom zastavení mávam mrákoty.

Rýchlo som do seba vlial pivo, vývar, hranolky a kofolu a po pár minútach som bol opäť ako nový. Po závratoch ani stopa. Môžeme vyraziť. Vybiehame do neskutočnej zimy. Ešteže na svahy do sedla Zábrať hrialo slniečko. Do sedla cez milión serpentín vystúpame nad očakávania rýchlo. Tatiež zbeh do Látanej doliny bol rýchly. Na sedle ešte spravíme pár fotiek, ale z čoho som rozčarovaný, že si nepamätám ani jeden pohľad bez fotky. Jedine, že som do seba pchal sušené sladké brusnice.

Na sedle Zábrať

O pár minút sme v doline a na rad prichádza predposledný výstup dnešného výletu. Zapíname všetky sily a zaujímavým chodníčkom dolinkou okolo potoka, neskôr strmým koreňovým chodníkom lesom a nakoniec po lúkach prichádzame opäť na Slovensko - Poľskú hranicu ku krížu na Lúčnej. Ta koncová lúka sa zdala iba kúsok ale ešte sme sa kus na nej potrápili. Slnko sa pomaly pripravuje na spánok a my máme za sebou krásne do zlatista nasvietené Roháče a pred sebou Západnú stranu Poľských Tatier. Máme pred sebou všetko čo sme dnes prešli. Bol to úžasný deň. Len ešte nesnívajme. Predsa len ešte pred nami skoro 15 kilometrov.

Večerný pohľad z Lúčnej

Schádzame koskou a neskôr lesom. Chodník sa zmení na rozrytú lesnú zvážnicu a ak sme mali doteraz suchučké a nezašpinené topánky tak teraz sme ten stav pred koncom zmenili. Bahno po uši, Čo už. Ešteže máme pred sebou chatu. Rýchlo opäť dopĺňame energie a tekutiny ale snažíme sa dlho nestáť. Nuž, ale to som musel ísť zamieňať peniaze na recepciu. Skoro mi ani nechceli zameniť kovové eurička.

Slnko je už fuč a my vychádzame von do ľadničky. Cesta pred chatou je vykladaná ostrými kameňmi ale tak nás drkoce, že bežíme aj po nich ako zmyslov zbavení. Až po nejakých 2 kilometroch zmierňujeme. Všetky telefóny, hodinky mapy už sú po celom dni fuč a tak sa pristavujeme asi pri troch skupinkach Poliakov a kontrolujeme si z ich máp trasu. 

Konečne asi v polke doliny odbočujeme na čierno značený chodník do Kościeliskej doliny. Tých odbočiek tam bolo neúrekom a moc by nás nepotešilo ak by sme zašli kdesi do kelu takto na noc. O chvíľu nám teda padla tma a my sme sa dostali na chodník celkom zarúbaný. Celkom na depku takto pred koncom. Celý deň krásne hrebene a teraz po tme tu ideme prekračovať polomy. Poza uši nám niekedy zahúkal ručiaci jeleň. Nakoniec sme ale zvládli aj posledných 400 metrov prevýšenia a teraz už iba zbeh.

Stále o ničom keďže po zemi všade konáre z vyťažených stromov a samé bahno. Toto stále až po dolinu Leiowu, čo sme už boli presvedčení, že sme v Kościeliskej . Ale nie. My ešte pár metrov hore okolo krásnej chalúpky a až odtiaľ do našej konečnej doliny. Konečne po polome už ani stopy a užívame si zbeh pomedzi dvojmetrovu trávu úzučkým chodníčkom. Znovu radosť z behu. A už počujeme aj hukot potoka. Sme tu. V doline. Už aj čelovky nejaké vidíme čo niekto si to teraz ešte valí hore. Možno na Halu Ornak.

My ešte zletíme 2 kilometre dolinou a sme pri aute. Je štvrť na deväť. Bol to úžasný výlet. Tatry ale hlavne tieto Západné a Poľské, ma každým jedným dňom stráveným v ich lesoch a na ich hrebeňoch zlákavajú čím ďalej viac a tejto láske už len ťažko odolať. Vari som tam o týždeň opäť :)

Foto: Lukáš Hladký