Deň prvý
Prišli nám dva predĺžené víkendy a teda tieto dva týždne bude party hard. Plány neboli ani tak náročné ako sa to za posledné dni pred ich príchodom zvrtlo. Pár dní pred víkendom ma parťák Kajak volá v sobotu na Kľačiansku Maguru si dať pivo, že veď trošku regenerácie. Trošku som popremýšľal a bol z toho okruh Vrútky - Stráne - ferrata - Martinky - Minčol - Strečno - Suchý - Turčianské Kľačany - Vrútky. Cez týždeň nám trošku napršalo..
 |
| Nad Záturčím |
 |
| Bývalý lom na začiatku ferraty |
 |
| Kde tu bolo treba využiť vynaliezavosť |
Spodnú časť prechádzame celkom v pohode aj keď už aj tak s mokrými nohami. Niekde bol potok preliaty cez chodník a nebolo pred vodou úniku. Väčší problém nastal na rúbanisku pred samotnou ferratou kde cez leto sú plantáže černíc. Tam už potok nešlo preskákať zo strany na stranu. Volíme variantu vyšplhať sa vpravo na zvážnicu a po nej sa dostať na nástup. Aj tak vyššie položené svahy pod nástupom sú dosť nestabilne a už v minulosti tu bolo dosť zosuvov čiže toto sme v danej situácií vyhodnotili ako rozumnejší variant ako tam skákať ponad bývalými zosúvami.
No ale teraz to prišlo. Spočiatku sme prechádzali zo strany na stranu potoka cez obrovské mokré kmene stromov, ďalej sme si museli polená pod nohy do potoka hádzať sami aby sme sa aspoň s napoly mokrými nohami dostali ku lanu. Na lane to išlo ako po masle. Všetko bolo nad vodou. Ale veľakrát lano skončilo a bolo treba ísť bokom koryta potoka a vtedy prišlo už aj na tanečné kreácie okolo skál aby ste neskončili v potoku celý. Nohy už na totálku mokré. Ešteže som mal v topánkach diery. Ak niečo do nich vošlo tak s ľahkosťou aj vyšlo.
Prišli sme ku rebríčku asi v polke ferraty. Trošku prúser. Cez krásne letné počasie vodopád jemne padá vpravo od rebríka. Teraz bol vodopád v celom žľabe!!! Aaaha. Kujeme plány ako to obísť. Kajak obzerá všetky okolité štrbiny. Každý svah je premočený a keďže kde tu boli dokonca splazíky pôdy tak ja kašlem na to a chcem ísť dolu. Zišli sme ale par desiatok metrov ferratou nižšie prešli na druhú stranu potoka a už sme valili do svahu. Na tomto mieste nebol ani tak strmý. Možno 35° a hlavne tam bolo veľa stromov na zachytenie sa.
 |
| Vľavo okolo skaly zavlažovací rebrík pre suchých turistov |
Po chvíli sme narazili na nejaký chodník. Srnčí? Alebo chodia aj tadiaľto ľudia? Teraz zase rozmýšľam nad návratom nad rebrík ja. Ale keď pozriem zo srnčieho chodníka dolu do diery ku potoku ferraty tak prdím už aj ja na to a svahom priamo na hole si dávame menší strmší vertikál. Cítim sa ako vo videách z Tromso skyrace. Cez noc hore padlo trošku snehového poprašku. Je blízko nuly.
Na chate si dávame pivo (ehm.. nula percentný radler), či kávičku a zatiaľ premočené topánky sušíme na radiátore. Aj by sme si pustili televízor keby bolo diaľkové. Nič ideme ďalej. Dlhá cesta pred nami..
 |
| Na Martinkách |
Vybiehame celý premočení a spotení do tej zimy. Ešteže máme pred sebou stále kopec. Vybehneme ku vysielaču. Tuším aj mrzne, lebo kaluže sú zamrznuté. Trošku pofukuje ale našťastie slabučko. Ta zima sa zarezáva hlavne do tých premočených topánok. Keby bola ešte väčšia, tak by sme asi mali na nohách ľadové kryhy. Samozrejme ešte pred vysielačom sme museli padnúť priamo do nejakého novovytvoreného Fatranského plesa a všetkú teplú vodičku zohriatu v chate vymeniť za novú čerstvo horskú.
V koske za vysielačom depky. Chodník nevidno. Všade samý sneh alebo voda. Zabárame sa každý piaty krok 20 čísel pod sneh. Takýmto postupom neprídeme do Strečna ani do budúceho dňa. Ale cez kosku sme prerazili a prišiel čas na beh. Všade naokolo hmla. Poznám to tu dobre a teda s orientáciou nebol problém. Problém bol s tým nepredvídateľným zabáraním sa do snehu. To tak dobre na odlomenie nohy počas behu. Ako sme ale vošli do lesa pred Minčolom, bolo to geniálne.
 |
| Na Minčole |
 |
| Zbeh z Minčola na Saračníky |
 |
| bežíme okolo Polomu |
 |
| Hrad Strečno a údolie Váhu |
Prebehneme Strečnom, fotíme výšku Váhu na lávke. Museli to byť dobré tlaky na lávku od vody. Celá lávka sa trochu chvela od náporu vody. Prebehneme taktiež Nezbudskou Lúčkou a zastavujeme na Panoráme. Rýchlo popijeme. Dávam druhe pivo ale tentoraz aj čaj, lebo dákosi mi zachladzuje priedušky a pokračujeme ďalej.
 |
| Na Váhu, polovica za nami |
Cez dvor, kde vyrábajú drevené výtvory ako dom na Stračej nôžke, krtka a podobné rozprávkové bytosti, nás radšej nepustili, keďže dvor stráži veľký dunčo. Okolo Panorámy sa pasú páv, kozy a iné zverstvo. Je tam veľmi pekne a je odtiaľ krásny výhľad na hrad s Váhom pod ním.
My teda rýchlo pokračujeme zvážnicou ku Starému hradu. Vody na lúkach popri Váhu ako v nejakých bahenných kúpeľoch. Čistý wellness na naše nôžky a pršteky. Pod hradom po doline zase potok tečie všade. Nie len korytom ale aj po celej ceste. Prečisťujeme topánky od blata, nalievame čerstvej vodičky. Sme pri hrade. Prichádza výživný kopček s výhľadom na Domašinský meander. V rýchlosti urobíme fotku ale už iba pučíme. Na moje prekvapenie to rýchlo odsýpa. Výškové ubúdajú v desiatkach metrov a na chate od odbočky na hrad sa ocitáme za hodinku namiesto sľubovaných dvoch.
 |
| Cestou na chatu pod Suchým |
No ale tam už celkom vyžutý rýchlo objednávame tretie pivko, kofolku a úžasnú fazuľovú polievku. Parťák dáva cesnačku a chleba z masťou. Celkom dlho posedíme. Nikde sa nám nechce. Už sa tak zdá, že trávime na občerstvovačkách viac času ako v lese. Ale aspoň máme možnosť trošku presušiť topánky pri krbe.
 |
| Na chate |
Raz to ale muselo skončiť a totálne drevený začíname stúpať po zjazdovke za chatou smer Suchý. Ako sme sa rozhýbali, tak chodníček aj keď s trochou blata, bol na beh ako stvorený. Nebežali sme ale :D
Posledné výškové metre. Suchý sa pred nás postavil ako stena. Pomaličky sa na neho štveráme. Začína sneh. Vcelku to hore šmýka v bežeckých topánkach. Ešteže mám paličky. Hore pofotíme, aby nám ľudia verili a už aj si užívame zbeh do sedla pod Suchým. Už hore na Suchom na nás dolieha depka pri pohľade na totálne biely hrebeň Magury pred nami. Ešte sa budeme plaziť..
 |
| Výhľad zo Suchého na Ťavie hrby a Malý Kriváň |
Nuž hneď prvé kroky zo sedla som sa zabáral do pol kolien. Uff.. to ešte budú kruté tri kilometre. Ale ako sme vyšli na kopček, tak snehu síce stále bolo ale väčšinou to bol sneh starý a tvrdý, po ktorom sa dalo kráčať bez zabárania. Veľký pozor si bolo treba dávať okolo padnutých stromov. Tam niekedy zapadla noha až po rozkrok. Trošku sme hromžili na celú Maguru. Začala mi byť strašná zima na prsty na nohách. Cez diery v topánkach sa sneh valil ako šialený. Ten sneh by ani tak nebol problém ako to, že v topánke sa mi na podrážke začala vytvárať asi už kvapľová výzdoba a po chvíli som mal z podrážky centimetrové ľadové výrastky. A ja že čo ma to za kamene tlačia. Ledva som ich odtiaľ povyberal. Ale potom to bol aký luxus s rovnou vložkou v topánke behať.
Ako sme prebehli na južné svahy traverzu okolo Magury sneh razom zmizol a posledný kilometer sme si poriadne užili. Na Magure stretáme Fatranskú bušičku Macu. Kupujem posledné štvrté pivo. Zelené... Čo ti ja viem. Tie buchty ku tomu boli asi lepšie. Vonku na lavičke trošku pokecáme. Slnko ale zašlo a tak sa presúvame sušíť topánky ku krbu. Z 15 minútovej zastávky bola zase asi hodinová. No komu by sa chcelo ísť na posledný zbeh a potom depkárčiť, že výlet je za nami?
 |
| Na chate pod Kľačianskou Magurou |
Ale nakoniec sa rozlúčime so slniacou a vyhrievajúcou sa Macou a ako šialení zase valíme dolu. Na lúke pod lesom sme sa ešte poriadne okúpali v potokoch vody a následne sa rozmordovali na 4 kilometroch asfaltu po ceste do Vrútok na miesto štartu.
 |
| Pár metrov pred cieľom |
Deň druhý
Druhy deň som sa ledva postavil z postele. Lýtka totálne na šrot. Ostatný zvyšok tela sa javil celkom v pohode. Nedeľa bude v znamení masívneho oddychu. Celé doobedie som neprešiel ani kilometer. Ahh.. to tu už dávno nebolo. Ale po poriadnom nedeľnom obede s rodinou by už bolo vhodne trošku sa rozhýbať.
Išiel som poriadne vyprať nášho haskáča Maxa a keďže keď je mokrý vždy dostane neskutočný amok behací skoro ako ja tak sme sa vybrali na bajk. Po vyše hodine sme boli špinavší ako pred kúpaním. To je tak keď ideme do lesa po záplavách. Nevadí, voniať vonia a blato aj spoza uší raz opadne.
Chytro sa dávam dohromady a večer idem druhykrát jogovať. Asi som z tých čo si radi ubližujú keďže som si po minulej skúsenosti nedal povedať a opäť raz som ochutnal príkoria tohto azijského strečingu. Ťažko vystierať niečo čo taký stav nepozná, ale keď sa ti naskytne taká spoločnosť ako mne tak to sa nič neodmieta. Večer som ešte aj rezeň dostal :D ..no som zvedavý čo a či bude nabudúce.
Deň tretí
Rýchlo ale treba ísť spať, za chvíľu je ráno a treba vstávať a cvičiť. O šiestej už sedíme v aute smer Ružomberok - Likavka. Stretám sa s parťákmi Mirom, Kajakom a May a o siedmej už pučíme smer kopec Mních. Táto trasa nie je v mojej réžií a tak ani netuším skoro kade sme šli. Nechal som sa viesť a užíval som si výhľady. Behali sme po nádherných lúkach s výhľadmi na Nízke aj Západné Tatry, trošku začal vykukať aj samotný Tatranský Kriváň. Po lúkach sa pásli ovečky a nad nami svietil zránky príjemne Oskar. Tráva bola zelenšia ako samotná zelená farba. Na oblohe ani obláčka.
 |
| Začíname |
 |
| Práce na posuvnej skrúži |
 |
| Keď nám ešte na začiatku les chutí |
 |
| Kdesi povedľa Ružomberka |
Po približne 15tich kilometroch sa ocitáme pod Liptovským hradom. Vypučíme 200 výškových metrov a sme tam. Ups.. 5 metrový rebrík a my s Ritou. No tak sme ju zaveľa preveľa nejako presvedčili a nejako z labky na labku poprestúpali po jednotlivých priečkach až na vrchol. Ejj, ale mala zážitok. Nabudúce aj sama vybehne. Hore sa kocháme nádhernými výhľadmi na všetky smery. Hrad je síce podľa mňa dosť od obchodnej cesty ale ako pozorovací bod to mohlo slúžiť luxusne. Dobijeme sa energiou a ideme valiť ďalej.
Jeden z najkrajších zbehov tohto dňa. Strmý úzky chodník pomedzi stromy s kde tu popadanými stromami. Bombyyy. Po pár minútach so stehnami v ohni som dolu. Neskutočne preplnený radosťou, endorfínmi a adrenalínom. Mám chuť všetku tu radosť z pohybu a pocitu kamzíka vykričať do sveta.
 |
| Pod prvomájovou Borocou |
Na lúke pod kopcom sa počkáme a ideme do bahenného kúpeľa nad Kaľamenami. Nie, nemyslím termálny prameň, ale cestu dolinou nad prameňom. Zase raz striekalo blato až za ušami. Nevadí, opadá. Ešte je času dosť. Prebiehame okolo termálnikov a odbočujeme doprava do lesa smer Lúčky. Ešte na ceste zbadáme dve známe auta z predošlého výletu v Slovinsku. Aaaha, niekto prišiel na naše územie a ani nedal vedieť. Voláme im. Hľadáme ich po lesoch, kriakoch, lúkach. Nakoniec sa cez húštinu prebijeme až ku nim a oni nemajú nič na jedenie. A ja ich nazývam kamarátmi. Nič to, poprajeme im teda pekný deň a valíme na našu súkromnú občerstvovačku v Lúčkach. Samozrejme sme vyšli poza oboru až nad dobreže nie Choč a odtiaľ sme potom zbiehali až na začiatok doliny. Ale nakoniec prišlo aj to, čo už vari nikto ani neočakával. Najdokonalejšia občerstvovačka s úžasným vývaríkom. Takto nejako si predstavujem štvrtu hodinu výletu. Spráskame všetko čo uvidíme a sa do nás ako tak vojde. Kto chce prezlieka do letného autfitu, berieme paličky a hybaj pozrieť čo nové na Choči.
 |
| Borovička s Bešeňovou |
 |
| Na ceste |
 |
| Cestou na Liptovský hrad |
 |
| Pohľad z hradu na Liptovskú maru |
 |
| Na hrade |
A tak sa brodíme lesom. Miro prestáva hovoriť. Lepšie povedané prestávame sa vyprávať s Mirom my. Lebo už aj Chupacabra zaliezla. Trošku sme to pokakali a dostali sa hlboko do lesa. A tak hľadáme najschodnejšiu cestu naspäť na chodník. Chvíľu sa musíme prelámať lesom a neskôr zbehnúť zvažovacím žľabom plným polámaných konárov ale znovu sme na ceste. Miro už nás nechce vidieť. Aký sme to kamaráti, keď ho vodíme zakázaným lesom. Ale nakoniec sme sa udobrili a na Žimerovej sme opäť zapli zvuk.
 |
| Na hrade s Západnými Tatrami |
Je po kríze. Konečne sa môžem zase venovať žľabom na lyžovanie. Ktorý to je? Nech už je zase zima. Prejdeme cez menší polom, zopár poslednými fľakmi snehu pri asi najstrmšom úseku a sme v sedle Vráca. Dostávam amok a rútim sa dopredu. Už je to iba 200 výškových. Miro spomína nejaké tri ofajče. Asi sa mi už muselo poriadne hmliť pred očami, lebo ja som videl iba jeden nekonečný. Už som si myslel, že ma tam nájdu ležať medzi koskou, keď tu zrazu predo mnou pivo, kopec jedla a nejaké kočky. Už som v nebi? Nie tu je ešte lepšie. Som na vrchole Choču so šialeným výhľadom na Liptovskú Maru, na Západné Tatry, Nízke Tatry, Malú či Veľkú Fatru. Proste vidno všetko, všade ..je tu nádherne len kde mám parťákov? Postupne sa vynárajú spoza ofajču. Konečne srandičky. To už hej keď už máte do cieľa možno 100 výškových metrov a krásnu cestu lesom.
 |
| Čo to je ten Choč :) |
Vyberáme si zimnú cestu zostupu. Vyzerá, že ju udržovali čo to šlo. Stále bolo na nej ešte kopec blata od pozostatkov snehu. Pokluskávame si. Aale, nie.. letíme ako šialení. Baví nás to. Z reťaze nezletíme a tak môžeme pokračovať. V lesíkoch začínajú snehové polia. Lyžujeme. Po pár minútach sme na Poľane. Berieme modrú turistickú značku a party hard pokračuje. Ešte prejdeme zopár snehových polí, zopár výškových metrov a potom si už užívame dllllhočizný zbeh. Celkom technický nenáročný. Až po Predný Choč. Nik už nechce počuť o výškových metroch a tak sa púšťame ďalej po modrej strmo dolu do doliny. Užívam si poslednú strmačinu. V jednom korýtku sa pustil za mnou aj kameň. Nevedel som ktorú stranu hlavy mi chce trafiť. Nakoniec som ho ale predbehol.
 |
| Cesta na občetstvovačku do Lúčok |
 |
| Vodopád Lúčky |
 |
| A poďme teda na huby |
Cesta začína byť nudná a nekonečne dlhá. Trošku mi začína pripomínať cestu zo stohu do Kráľovian. Ale krása trasy vždy závisí aj od aktuálnych síl a myslím si, že tentoraz bola celá táto naša trasa pre mňa jedno veľké ihrisko :)
 |
| Konečne na ceste |
Vybiehame z lesa na lúky. Pred nami sa týči nový obrovský most. Nie sú to síce žiadne oblúkové, zavesené, či visuté mosty ale aspoň sme si obzreli technológiu výstavby. Jeden sa robil vysúvaním a druhý pomocou posuvnej skrúže. Nečudo ide o dlhé priamočiare viadukty.
 |
| Ofajče |
 |
| Už sme tam.. |
Prebiehame pomedzi najvyššie piliere a teraz nás už čakajú iba posledné asi 2 kilometre asfaltu. Slnko nás ide rozpustiť, ale aj napriek tomu do tej krčmy dobiehame. Rýchlo ideme na jeden jonťák.
 |
| Most |
Animácia tretieho dňa tu
Foto: Miroslav Pokrievka, Lukáš Hladký
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára