Lyžami na Zbojku, s. Malý Závrat, Priečne a Streleckými poliami či Generálom dolu

Po krátkej ale výživnej sezóne prišiel čas na rozlúčku. Niekto si povie, veď už sneh nie je mesiac, možno iný zase to tak skoro? Veď v Tatrách ešte snehu habadej. No, ale treba sa venovať aj iným veciam. Teraz začínajú prípravy na Slovinské Alpy a do toho sa ešte postavíte na ČSOB maratón v Bratislava tak Vám koniec sezóny vychádza na polku marca. No čo už..

Rozlúčiť so snehom som sa bol ako inak počas tohoto roka v Tatrách. Teraz tých vysokých. Po mesiaci snívania o sedle Malý Závrat prišiel čas na neho.

Pohľad zo sedla Malý Závrat do Rovienkovej doliny

Po dlhom čase už ideme pučiť len vo dvojici s Kajakom. Ostatní zavelili koniec sezóny už skôr alebo sa odpratali lyžovať do zahraničia. Nedbám, len nech trpia potom pri fotkách.

Kajak konečne berie svoj tank a tak hneď tankujeme aby sme aspoň 100 km prešli na jednu nádrž a hybaj mimo diaľnic do Smokovca. Podľa mňa oveľa zaujimavejšia cesta je cez Podbanské smer Štrbské pleso až Smokovce. Ale každý ako mu to chutí a nám keďže sme nemali diaľničnú známku, to chutilo takto.

V Smokovci parkujeme na svojom súkromnom mieste. Všetko nahádžeme na chrbát a v speedcrosskoch sa poberieme na Hrebienok. Až tam prezúvame do lyžiarok a hybaj šľapať. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa na stúpaní vľavo od Generálu. Na Slnku sme sa vyprážali ako sviatočný rezeň. Sneh sa hneď lepšil, ale ako sme vošli do tieňa tak nastali ľadové orgie. Bez šance šľapať aj polovičný sklon oproti normálu. Striedame sa v šmýkaní sa po svahu. Jeden chybný krok a dokým vo svahu nedáte hranu lyže idete dolu. Aj rýchlosť hneď naberáte. A tak si vyšľapeme, šmykneme sa dolu a zase hore. Ale nakoniec sme prekonali zapeklitý úsek a už len príjemná prechádzka okolo Dlhého plesa a sme na chate. Od Nového Smokovca na chatu za 2 hodinky.

Vzadu zľava pod masívom Javorového štítu sedlo Malý Závrat

Rozmýšľame, že tu pobudneme trošku dlhšie nech sa sneh trochu natopí, lebo na tom ľade nezídeme nič. Pivo na chate došlo. Nosiči nestíhajú točiť kolá čo sú ľudia tak smadný. A tak kupujem radlera, Coca colu a keď sa objavuje nosič hneď mu odpijem pol litríka zo sudu. Ku tomu šošovičky a takto naliati sa poberieme na Malý Závrat. Hore už vidíme nejaké bodky. Ale nejako dlho tam stoja. Žeby tam bol ľad a čakajú na podmienky? Ale keď už začneme vystupovať zistíme, že to je asi najmäkší sneh v celých Tatrách. Slniečko sa na to opieralo priam kolmo. Na okolitých skalných stenách pukali ľady len taká radosť. Každú chvíľu po bokoch odpadávali malé úlomky ľadu. Pôsobilo to desivo, ale ani jedná dráha pádov nevychádzala naším smerom tak sa nebolo čoho báť.

Rozmočená cesta do sedla

Nakoniec sa spustili tí čo tam vybehli prví. Sneh im od lyží odskakoval ako voda. Hore je poriadna kaša. Sklon sedla podľa odborných informácií na internete dosahuje 45°, ale dalo sa to výsť hore na pásoch. Síce sme serpentínkovali každých desať metrov a otočky nás priam zhadzovali. V tej kaši sa pred vrcholom začínalo pod nami všetko zošmykávať. Konečne sme boli v sedle.

Slavkovský stít zo sedla Malý Závrat

Na opačnú stranu sedla som po prvýkrát uvidel Rovienkovú dolinu. Zopár maniakov šľapalo aj odtiaľ. Určite tam musel byť ľad, lebo nemyslím si, že na ten smer niekedy zasvieti slniečko. Ale inak to vyzeralo vyjditeľné a za prašaniku možno aj pre mňa zijditeľné. Asi ako Priečne smer Terynka. 

My sa chytro nachystáme a valíme dolu dokým je ešte ako tak sneh a nie voda. Jednému bušičovi spravíme vážne fotky pri zjazde a ja Kajakovi ešte vážnejšie video a krásnym zjazdíkom sme za pár sekúnd pri Ľadovom plese, kde nám po riadnom rozbehnutí a po prejdení do menej nasvietenej zamrznutej strany dobreže dušu z tela nevytriaslo. Po ľavej strane sme sa vyhli zopár splazíkom asi z predošlého dňa a vydali sa smer Sivé pleso a Priečne sedlo. Popod Javorovú galériu to moc bezpečne nevyzeralo. Na jednom mieste sme museli aj prejsť cez jeden starší splazík a vkuse nás ohrozovali malé odpadávajúce úlomky ľadu zo skalných stien, Rýchlo sme teda tade prefrčali a za chvíľku sme boli nad Sivým plesom a kúsok od nástupu do sedla.

Sedlo Malý Závrat a vedľa neho zľava Kresaný roh a Hranatá veža

Stretáme miestnu bušičku Bášku s Bonkou v depke sedieť na snehu. Snažíme sa ju trošku povzbudiť ale dnes asi márne. Ach tie ženy :D ..a my chlapi to už ani vravieť nejdem :D ..ti už ževraj boli v polke Javoráku. 

Javorový štít a Sivé pleso pod ním

Nič, rozlúčime sa a my pučíme ďalej, Za chvíľku stojíme v Priečnom sedle. Kajak si tam našiel mesačnú spomienku. Vyzerá, že ho to celkom potešilo. Minule som trucoval obuť si lyže úplne na vrchole. Dnes som si povedal, že žiadne výmysly. Dnes to zlyžujeme. Bez náznaku strachu o život sa púšťam do príprav. Strach prišiel o to aby mi lyže neodišli až na Rainierku same. To je tak keď nemáte brzdy. Tooo bol strach. Rovné miesto na obúvanie bolo na jednu lyžu. A tak ledva som obul jednu a potom 5 minút stresov pri obúvaní druhej.

Pohľad z Priečneho sedla do Malej Studenej doliny

Ale zvládol som a už si to aj valím dolu. V sedle to bol včerajší rozjazdený sneh + dnešná kaša. Kaša horných 5 cm a pod tým hrudy ľadu. Trošku sme sa potrápili. Už aj stehienka poboleli trošku od námahy, ale potom prišiel nádherný zjazd Streleckými poliami. Asi zatiaľ moja najkrajšia zjazdovka skialpová. Nižšie znovu stretáme ženské duo Bášku s Bonkou. Z Javoráku nakoniec nič nie je a idú dolu. Liečiť sa. My zase máme kopec síl a tak sa otáčame a hybaj znovu ľadom na Zbojku. Aj som mal v pláne ešte vypučiť sedlo Prielom ale po zvážení, že je skoro stále v tieni sme si radšej dali na zbojke klobásku a na krásu okolitých hôr sa pozerali s oblôčka. Postupne sa začínali tvoriť oblaky. 

Moje minule miesto na obúvanie pod Priečnym sedlom; dnes od miesta fotenia

No poďme to dokončiť. Výjdeme von a tam asi mínus 500 a tornádo. Hneď sa teda obliekam aj keď sa ešte vyberieme trošku vyššie. Prejdeme až ku Ľadovému plesu a tam sa pustíme do Generála. Slnko pre oblaky zoslablo a hneď sa začal robiť ľadový podklad. To čo ľudia pojazdili bolo totálne tvrde a rozbité. Triaslo nás celou cestou skoro až po Rainierku. Veľmi zlé podmienky.

Sneh stvrdnutý na ľad nad Zbojníckou chatou

Tieto podmienky sa práve v tento deň poobede stali osudné jednému turistovi a nanešťastie aj dobrovoľnému zachranárovi Maťovi zo Zbojky. Ešte pred chvíľou sa vidíte a o pár hodín toto. Smrť si vôbec nevyberá. Snažme sa vždy preto byť v horách čo najrozumnejší. Neohrozujeme tým, že tam chodíme iba seba ale často aj tých ktorým na nás tak záleží, zachranárov. Radšej sa vrátiť inokedy ako sa už nevrátiť. Nech už oni odpočívajú v pokoji.

No a tak sme my zišli kašičkou až na Hrebienok a opäť napešo, niekde aj behom. až do Nového Smokovca ku tanku. Príjemne unavený z poslednej lyžovačky sezóny na Slovensku pri zapadajúcom slnku sa vraciame znovu na západ a ako som už naposledy spomínal: Poďme my už začať čosi sadiť nie lyžovať :)

Fotky a animácia trate aj na youtube :)

Foto: Lukáš Hladký

Alpská lyžovačka v Roháčoch (Salatín, Sedlo Parichvost, Predný Salatín)

Zima sa blíži ku koncu a kamaráti už začínajú vymýšľať čím ďalej tým viac. Je problém si už niekoho nájsť na spoločné expedície, ale opäť raz sa to podarilo. Síce počas týždňa sa okresala pôvodná zostava zo 6 kúskov na 4, ale boli na to pádne dôvody. Nič to aspoň budeme mať štyria apartmán pre šiestich.

V Salatínskej doline

Po dlhej dobe prišli na expedíciu z ďalekého západu od Nitry dvaja parťáci a organizátori parádnej akcie vo Veľkej Fatre z názvom Ultra Fatra. Dokonca ma prišli aj vyzdvihnúť do Vrútok aj keď mali čo robiť aby obišli Turčiansky tankodrom a zosuvy na Kremnických baniach. Skoro ako keby sme boli v Kosove za vojny. 

V Ružomberku priberáme posledného parťáka a hybaj ho na Oravu. Nabalení na lyžovačku a stierače nestíhajú pre tony dažďu z oblohy. Na Juhu už pomalý okopávajú hriadky a každý týždeň sa ma pýtajú s uškliabkom na tvári či idem znovu lyžovať, keď odchádzam na víkend z Trnavy do Tatier. V Podbieli ešte kupujeme fľašu odvahy v jednote a za dažďa pokračujeme na lyžiarske stredisko Roháče-Spálená.

Od Zuberca začína snežiť. Konečne sa začínajú lúky belieť snehom, ale viditeľnosť minimálna. No som zvedavý čo dnes polyžujeme.

Na zjazdovke samá voda. Hlásia 3° a z oblohy padá niečo ťažké. Ideme teda hore. Postupne sneh mení konzistenciu ale vietor naberá na sile. Už sme skoro hore, keď parťák Kajak zahne do lesa (strašne sme sa nudili na zjazdovke a my potrebujeme Pierra Mentu). Všade okolo začínajú byť tony prašanu. 

Roháče - Spálená

Keby niekto chcel ísť po našej stope asi by chytil buď depku alebo si pomyslel, že sme feťáci. Vyberali sme si najzarastenejšie, najstrmšie a najmenej schodné úseky. Roviny sme traverzovali. Vyšľapali sme každú nerovnosť terénu a potom sa na pásoch spúšťali. To je tak keď je vyhlásená lavínová trojka a vy chcete pučiť. 

Zábava v lese

Aj keď sme sa moc snažili nikdy nevýsť z lesa, nakoniec sme sa aj tak ocitli nad lesom v koske. Bolo tam krásne. žiadne stopy. Iba my a surová krása prírody. Na zemi desiatky centimetrov neporušeného prašanu. Kosodrevina obsypaná snehom. Už len to slniečko a bezvetrie chýbalo.

Prašanu všade

Vietor dul ako besný. Sneh nám raz za čas vo vetre zakryl aj to málo čo sme pred sebou videli. Traverzujeme pravú stranu Salatínskej doliny, popod Predný Salatín. Snažíme sa ísť tak, aby sme nemali nad sebou dlhé strmé vysnežené žľaby pre istotu. Ale keď už sme vedeli, že ďalej nezájdeme našli sme si to najstrmšie čo sme tam našli a snažili sa ísť hore na lyžiach čo to šlo (parťák nechal všetky mačky doma!!) Žliabok medzi koskou mal tak 50 výškových metrov a trošku sme si pocvičili traverzovanie svahu. Bola to neskutočná sranda. Ale neskôr už začali parťáci trucovať, že ich to už nebaví.

Ťažký život skialpinistu

A tak sme zapli lyže. Našli si najužšie miesta pomedzi kosku a učili sa skákané oblúky. Človeku hneď všetko ide keď vie, že pod sebou má iba pár výškových metrov, a že sa nenachádza na ľade ale v mäkkulinkom sniežiku. Horšie by to bolo skúsať už v Priečnom sedle. 

Zbehli sme v prašaníku a koske do lesa a davnhilom pomedzi stromy až na polievočku do bufetu na zjazdovke. Samozrejme deň sa iba začal a tak ideme do lesa na druhej strane zjazdovky a vystrájame tak opäť rovnako. Ako sme ale vyšli nad les, rozfúkalo sa ešte viac. Niekedy sme sa museli až prikrčíť. Snažíme sa malými žliabkami dostať čo najvyššie ale bolo už toľko prachu všade, že pásy šmýkali stále dolu. Raz ma tak na pásoch prevrátilo do boku dolu svahom, že som sa skoro v tom 40° svahu nerozuzlil s lyžami.

A ešte ťažši

Keď nás zopárkrát sneh s vetrom uplne zasypal, že sme nedovideli ani sami na seba, zavelili sme na ústup. Zase zábava v prašane a cez lesík znovu ku bufetu a až dolu cez neupravenú čiernu zjazdovku ku autu. Ale stále málo hodín a tak po kávičke sme opäť na pravo od zjazdovky v lese. Vyšli sme nad les. Po našich ranných stopách ani chýru, ani slýchu. Parťakom sa už ale moc nechce a vyhovárajú sa na podmienky. No nič, čo už s nimi narobím, asi ideme žúrovať na penzión.

Na zjazdovke

Na bufete už prišli za nami aj horskáči z hornej stanice lanovky, že si máme dávať cestou dolu pozor. Začínali upravovať zjazdovku. Zjazdovka rozbitá na totálku. Nechápem ako mohol čo len jeden človek za toto zaplatiť. To bol bubon na budne. Totálne nesymetricke. Jednému ste sa vyhli cez dva preskočili, nohy lietali každým smerom. Ale tak nedbáme. Tréning na stehienka ako má byť. Dole čistá člapkanica. Teraz neviem či som bol na snežných alebo vodných lyžiach.

Rodina Diamirok a piškotky

Aby sme nezabudli kde sme

Zbalili sme sa a ideme hľadať ubytko na Zuberci. GPSka nás vedie priamo ku zjazdovke. Žeby sme si išli ešte v noci vybehnúť nejaké to koliečko? Ubytovanie bolo príjemné aj keď trošku malinké za tie peniažky čo sme za to dali. A keby nás bolo 6 ako pôvodne malo byť tak to by sme tam boli riadne napchaní. Ale tak na prespanie stačí. Mali tak krásnu spoločenskú miestnosť a syn majiteľov nám posunul aj kontakt na miestnu jaskyňu. Možno budú z nás do budúcna speleológovia. 

Na večer sme si dali ešte hodinku motivačných videí, keď už sme sa my dnes moc pre hmlu a sneh nevideli. Trošku sme potužili vzťahy medzi sebou a popočúvali klopajúce kvapky dažďa na okno a s prianim krajšieho zajtrajšieho dňa sa pobrali spať.

Ráno klasika budík 5:58 AC/DC. Mám celkom rýchlych parťákov. Už o hodinu sme boli skoro pobalení a naraňajkovaní. Ešte pochystať lyže a pred ôsmou sme už medzi prvými na parkovisku pod zjazdovkou a hneď po nejakých makačoch začíname do briežku šlapať aj my.

Počasie je tak pol na pol, Je ale lepšie ako včera. Mrzne, zjazdovka je tvrdá a hory vidno asi raz tak ďaleko ako včera. Dokonca vidíme aj úpätie Volovca a Ostrého Roháča. Vrcholky sú ale stále v hmle. Nič, uvidíme ako to bude dnes. Počas šľapania sa pristavuje jeden skialpinista, ktorý si to už aj lyžuje dolu. Na Salatín sa nedostal. Bol sám a ževraj je tam strašne veľa prachu a samá hmla.

Druhý deň môže začať

Ešte ráno sme pozerali lavínovú predpoveď. Hlásia dvojku, dokonca predošlý deň tiež poobede zmenili trojku na dvojku. A keď hlásia dvojku my musíme ísť až hore. Ideme cez lesík po našej pravej strane od zjazdovky. To už je taká naša klasika. Stanka s Filipom idú trošku pomalšie a my s Kajakom začíname pomaly mrznúť a tak sa dohodneme, že ideme dopredu. Pred sebou v zadnej časti Salatínskej doliny už vidíme zopár ľudí. Nad nami sa začína trhať oblačnosť a kde tu prekukuje slnko. Keď sa oprie, zase nás ide uvariť.

Pod Salatínom

Salatín a jeho žliabky

Salatínske zjazdovka

Hore svahom do Salatínskeho sedla boli pred nami bušiči od parkoviska a dvaja Poliaci. Tých prebiehame. Ešteže máme prešľapanú stopu a tak ideme hore na lyžoch. Pokým to avšak neomrzelo tých pred nami. Lyže dali na chrbát a pekne napešo. My nasledujeme ich spôsob. Prešľapávať teda nejdeme. Poliaci pokračujú na lyžoch. V sedle sa nám odkryl jeden z najkrajších pohľadov tohtoročného behania po horách na lyžoch. Veď toto je môj prvý rok. Výstúpime až na JV vrchol Salatína. Fotíme o sto-dvesto. Hmla a oblaky sa už rozplynuli skoro úplne. Hore fúka ako besné a tak vyzujeme pásy a hybaj si užívať prašanu dokým nám ho nezničia.

Cesta do sedla

Stanka mimo zjazdovku :P

Výhľad smerom na Volovec

Zima

To sa mám tam spustiť?

Poďme radšej ešte hore

Roháče

Kajak s Pachoľou

Mám ísť dolu?

Obhliadka smerovníka

Pred nami šlo dole iba zo päť ľudí. Spravíme z hora pár oblúkov a v zástupe desiatok ľudí ak nie stovky stretáme aj Filipa so Stankou. Som neskutočne šťastný, že sme sa vychytili tak skoro ráno a máme Salatínsky prašan pre seba. Pekne dolu čistou líniou. Ouuu yes. To bola eufória z lyžovania. Trošku stresy z toľkých divákov ale keď sa už človek pustí tak má vlastný svet. Po vyše mesiaci na lyžiach prvýkrát poriadny prašan. Prvýkrát som zažil to o čom sníva nejeden lyžiar.

Boli sme skoro prví, ja to viem :)

Filip v akcií

Za pár minút ak nie sekúnd sme dolu. Ešte sa vybavíme na síce dosť rovnom ale pomedzi kosku akčnom úseku a už sedíme opäť ako včera na polievke v bufete na svahu. Hore, na Salatín v celku pohodovom tempe, sme to dali za nejaké 2 a pol hodinky zo spodku zjazdovky. 

Treba zratrakovať

Posedíme skoro hodinu a ideme pozrieť hore znovu. Tentokrát si vyberáme sedlo Parichvost. Opäť sa kocháme neskutočnými pohľadmi v doline. Cítim sa ako kdesi v Alpách. Všade na okolí sa začínajú vytvárať obrazce od zjazdujúcich a vystupujúcich lyžiarov. Bez okuliarov je slnko také silne, že bolia s neho oči. Hľadáme si svoj zjazd. Sedlo Parichvosť je už na totálku rozlyžované. Povedľa vidíme kúsok vyššie smerom na Salatín viaceré žľaby, ktoré boli síce lyžované ale iba pár ľuďmi. Síce vyzerali strmšie ale buď sa budeme trápiť na bubnoch v sedle Parichvost, kde už aj Slnko pripekalo, alebo radšej báť v niektorom so žľabov? Jasné, že radšej báť.

A ideme hore opäť

Salatín pred nami..

Smer Parichvost

Na sedlo to bola hračka oproti Salatínskemu sedlu. Oveľa kratšie. Aj keď ozaj tak rozlyžované, že nebolo vidno výstupovú stopu. Na hrebeni zase poriadny vetrisko. Ku nášmu žľabu sme museli chvíľku prejsť aj po hrebeni. Na hrebeni po prachu ani stopy. Za to ľadu všade. Ešte teraz si pamätáme s Kajakom otáčanie sa na pásoch 30 cm od zrazu na ľade. Depkaaa. Možno to nebolo až také zle ale pre nás aj celkom áno. Do toho ešte ten vietor. Hore v mieste žľabu som už bol z toho ľadu taký rozklepaný, že som si skoro ani pásy dolu nedal. Skoro som sa chcel parťáka chytiť a už ho nikdy nepustiť. Pred nami šli dolu dvaja snowboardisti. Celkom im to šlo dokým nezmizli za hranou v žľabe. Kajaka samozrejme tentokrát púsťam dopredu.

Bubny na Parichvoste

V sedle pofukuje

Je tu nááádherne

Spúšťame sa ku ľavej strane žľabu lebo pravá vyzerá namrznutá. Hádam nevybehnem z hrebeňa dolu zrazom. Ale spravil som oblúk a bol som v žľabe. Je tam prach. Je to dobré. Myslím si, že to dokonca asi ani nebolo strmšie ako Salatínske sedlo. Možno maximálne 40°. V hornej časti som našiel lyžiarsku palicu. Nikomu nechýba? Zniesli sme ju ku lavičkám pri požičovni lyží pod lanovkou.

Tam sa mám pustiť??

A veď to ide :)

A zjazd pokračuje ďalej. Užívam si najlepšiu lyžbu môjho krátkeho života. Slnko tu až tak nesvietilo cez deň a tak sneh bol dokonalý. Zase máme skoro čistú líniu. Raz za čas sa mi podarí zastaviť na hlave ale stojí to za to. V tom prachu by som aj ležať zostal hodiny. Rozbehneme to šúsom dolu a vybehneme kúsok na protisvah oproti Prednému Salatínu. Už pri zlyžovaní Salatínskeho sedla sme si všimli, že zopár ľudí si to hore šlape aj tadiaľ a taktiež sme videli, že pár ľudí zjazdilo aj svah z Predného Salatína. Dokonca za jedným lyžiarom valil aj pes :)

Bombyyy

Na rovine v doline stretáme práve vychádzajúcich z bufetu Stanku a Filipa. Filip chce ísť Parichvosť ale možno my, možno Stanka sme ich prehovorili ísť priamo s nami na Predný Salatín. Výstup to bol super oproti Parichvostu. Stopa úplne geniálna. Odtiaľto ako keby nikto nelyžoval dolu. Vybehli sme na hrebeň. Zase vietor. Na druhej strane hrebeňa sa nám ukázal krásny výhľad na Oravskú priehradu a v diaľke zasnežený vrcholok Babej hory. Máme 1800 výškových metrov. Dnes to musíme doraziť do 2000. A tak sme sa vydali po hrebeni smer Brestova. Ale pred ňou bolo treba ešte zbehnúť zo 50 výškových do sedielka a tak sme sa na to vyprdli a valili za parťákmi na Predný Salatín. Dotkli sa smerovníka a hneď sa pustili svahom dolu. Zase sme mali do prvej päťky zjazdov v prachu. Dobre to vyberáme. Na tomto svahu bolo ale už snehu pomenej. Kde tu zachytíme asi nejakú zmrznutú kosku alebo žeby kusy starého snehu? Z nejakého splazu? Ale opäť pár sekúnd a sme v lese nad lanovkou.

Tuleň v Roháčoch

Kempime pred tretím výstupom, za nami Zadný Salatín, Spálená, Pachoľa aj Baníkov

Pučíme

Celé Západne Tatry na dlani

Sedlo Parichvost, vľavo vyššie náš druhý zjazd

V diaľke Babia hora

Osobitá

Prvýkrát sa ocitáme na hornej stanici lanovky. Spustíme sa celú zjazdovku. Sú dne hodiny poobede a bubny nikde. Dnes mrzne celý deň. Oproti včerajšku je na zjazdovke ale čistý ľad. Spodná časť bola tak vyšmýkaná, že ste sa šúchali a šúchali dolu. Asi je na to nejaká technika ako do toho zaryť hranu. Či? Lebo nám to moc teda nešlo. 

Dolu sme si pri zapadajúcom slniečku vypili kávičku a keďže 2000 výškových metrov ešte nebolo s Kajakom ideme dokončiť posledných 140. Samozrejme nakoniec treba fotku ako z Pierra Menty a tak Stanka si vybavuje povolenku na vlek a keď už aj malo prísť ku natáčaniu videa zo šprintu tak zistí, že nemá pamäť. A tak máme iba statické fotky. Nevadí aj tak treba ešte veľa natrénovať. Celú zjazdovku by sme neodbehli. A vlastne ani 50 výškových :D

Ešte posledný krátučky zjazd a totálne, ale šťastne unavený sa naložíme do auta, zakývame krásnym vrchom Západných Tatier a poberieme sa dolu na rovinu už okopávať prvé hriadky na poli. Sezóna mi pomaly, ale isto končí. Už teraz mi je smutno a dúfam, že na budúci rok napadne snehu už aj v septembri.

Tento víkend mi už dúfam konečne výjde sedlo Malý Závrat na Zbojkou a po ceste do tretice Priečne sedlo a na tento rok so Slovenskom sa lúčim. Cez veľkú noc sa ešte trošku popreháňať v Julských Alpách a potom už iba snívať o snehu cez celé leto, jeseň až po zimu :)

Foto: Lukáš Hladký, Stanislava Balážová