Čo napísať? Ako nájsť vôbec pár slov, ktorými sa dá opísať táto úžasná topánočka? Ako som zistil, že v nej beháva Killian, tak bolo rozhodnuté. Musím v nej behať aj ja. Veľmi dlho som po nej túžil, ale dákosi sa nenašla nikdy príležitosť. Až jedno pekné sobotné popoludnie v Banskej Bystrici po behu na Urpín zmenilo môj život.
V cene štartovného sme mali 30% zľavu na Salomon obuv. Výber nebol galaktický ale niečo sa tam predsa len našlo. Čo sa týka mojej lásky (na dúfam celý život), tak mali asi iba jedno jediné číslo. Opäť to ale nebolo presne to v čom behávam ja. Bolo to o niečo väčšie. Rozmýšľam, rozmýšľam. Som zúfalý, ale moja ctižiadosť vlastniť túto topánku vyhrala.
Keď som sa prvýkrát dotkol svojej lásky, bol som ako posadnutý. Už som ju nechcel pustiť z ruky. Ten tvar, tá jemnosť, tá ľahkosť. Bolo to dokanalé už v tedy.
Prvé behy boli dosť zvláštne. Zamilovanosť opadla a prišla všedná realita. Uvedomil som si, že takéto niečo som doteraz ešte nezažil. Drop je iba 4 milimetre a ja chodím ako práve rozbiehajúci sa Forrest. Plieskam nohami o podklad ako divý nosorožec. A vlastne neviem, či sa odvtedy niečo zmenilo. Ten pocit terénu bol priam neznesiteľne fascinujúci. Vďaka váhe 240 gramov som mal pocit, že na nohe nič nemám a užívam si každú jednu nerovnosť terénu. Konečne cítim, že behám. Konečne cítim prírodu.
Takéto boli moje začiatky. Pamätám si jedinú krízovú situáciu pri zbehu z Poludňového grúňa na chatu. Šnúrky systému quick lace sú tenké a aj jazyk je tenučký a asi som si nohu pritiahol príliš a šnúrka sa mi zarezávala dobreže nie až do kosti. Od vtedy som si uvedomil, že s-labky skoro vôbec netreba priťahovať. Teoreticky sa dá behať aj s nepritiahnutými šnúrkami. Bordel do s-labky padá minimálne. Všetko je to vďaka pružnému jazyku. Na druhej strane, obúvanie je vďaka tomu dosť náročne. Nie je to pre ľudí čo skáču do topánky ako do žabiek.
Veľa ľudí a aj ja sám som sa bál, či ma nezačnú z nízkej podrážky pri dlhých behoch bolieť chodidlá, ale nie je problém. Jedine ako keby Východniari na stovke majú nejaký čudný povrch, čo po 120 kilometroch začínam skučať. Pri iných, mojich málo stovkach, nikdy nebol žiadny problém s otlakmi. Chodidlá som mal po stovke vždy ako nové.
V číslach sme už spolu prežili 2135 km, počas 73 obutí, čo v priemere vychádza skoro 30 km na jeden výjazd. Prešli sme spolu neskutočné množstvo výškových metrov a určite môžem s absolútnym prehľadom povedať, že prežili sme spolu to najlepšie z najlepšieho. A čo to je?
Prežili sme spolu Kanárske ostrovy, či bájny pretek Transvulcaniu, spojený samozrejme s cestovaním po celom ostrove La Palma a predtým putovaním po ostrove Tenerife s výstupom na najvyšší vrchol Španielska Pico del Teide. Doteraz vidím ten 200 kilometrový tieň pri východe slnka na oceáne. Musím ale povedať, že sopečný povrch dal S-labkam poriadne zabrať a s malých náznakov odierajúcej sa sieťky po prvovýstupe na Teide sa už otvorila aj diera. Potom počas prvých 20tich kilometroch na Transvulcanií na La Palme som sa dosť nahromžil pri robení si masáže chodidiel sopečným štrkom, čo sa sypal dierou do vnútra
Prežili sme spolu aj iný veľký pretek a to Lavaredo ultra trail okolo slávnych Tre Cimme. Za spomienku určite stojí aj šialená stovka Strážovská motanica alias Bánovská stovka, kde človek prvé kilometre z celkových 32 hodín bežal v podnapitom stave alebo štafetový beh Štefánik trail s úžasnou partiou.
No a určite za povšimnutie stojí aj náš zatiaľ posledný poriadny beh Ponitrianska stovka v desiatky kilometroch dlhom daždi. Aj napriek vtedy nedokončeniu, počas 88 kilometrov, som nohy nemal dootlačované na totálku, aj keď ten niekoľko hodinový dážď sa o čo to zapríčinil.
Múdre katalógy tvrdia, že ich životnosť je 400 kilometrov. Je to možné, ale to by ste museli behávať ako Killian 400 km v sutí. Na našich Slovenských mäkkých terénoch ju vlastne nemáme kde zničiť. Jedine možno v Tatre. Uvedomil som si to práve na tých Kanároch. Sopečná skala je nenormálne drsná a veľakrát ostra a tam sa to po pár desiatkach kilometroch ukázalo. Ale u nás? U nás sa 400 kilometrov teda báť nemusíme. Zašívať svoje lásky som začal až dosť vysoko nad 1000 km. Ale už ich šijem tak pravidelne, že sieťka sa začína strácať a noha sa pomaly vykrúca do vrchu. Už som si povedal, že ich tiež nechám dožiť. Aj keď bude to veľmi bolestivá a smutná chvíľka. Nemyslím si, že sa s nimi dokážem rozlúčiť bez toho aby som si nekúpil najprv nejakú jej mladšiu sestru.
S-labky sú topka. Je pravda, že toho nemám vynoseného kvantá, ale z toho čo som mal je to to naj. Už nikdy nechcem ostať bez tejto topánočky. Vždy, vždy musí ostať pri mne. Som zvedavý, či ju niekedy niečo prekoná. Verím, že nemusia sadnúť každému, ale mne sadli ako šerbeľ na zadok. Sú proste užasne. Nedokážem bez nej žiť :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára