Prielom Hornádu. Áno ten, o ktorom už každý počul, každý ho už videl. Tentoraz som toto masové sťahovanie národa stihol až na jeho konci a teda čím sa môžem pýšiť? No Hornádom asi už moc nie. Ale videli a zažili sme iné krásy a zážitky okolo toho.
Plány na víkend boli priam dokonalé. V sobotu som sa konečne poriadne vyspal a okolo pol deviatej vyrážam do Ružomberku. Skialpy sa mi ešte stále nepodarilo zohnať a tak mám zatiaľ vzadu v kufri naložené zjazdové lyže. V Ružomberku sa zastavujem u kamaráta, ktorý mi požičiava bežky bez sklznice po jeho dedkovi, ktorý je už ževraj 12 rokov pod zemou a bežkárske topánky značky Botas o tri čísla väčšie. Ale čo neurobíš pre dokonalý zážitok z Prielomu. Učenie sa bežkovať je to pravé, čo musíte v danej chvíli robiť. Samozrejme čelovku mi stále zo svahu na Kľačianskej Magure nikto nevrátil a tak ešte v rýchlosti idem obzrieť Adam šport a jednú požičať odtiaľ. Doteraz neviem či to bolo protekčné alebo požičiavajú naozaj.
Na stanici konečne vyzdvihujem parťáčku Lucku. Nakladáme snowboard, bežky č. 2, po ceste pár litrov benzínu a valíme do Raja. V Raji hneď depka kde zaparkujeme. Na Podlesku boli asi nejaké výpredaje či čo. Ujo pokladník nám vyrúbi 2 € poplatok a totálne na pár hodín ma zdeprimuje informáciou, že bežky máme nechať v aute.
Prichádzame na Hrdlo Hornádu a všade samé bežky. Všetkých sa pýtame ako to šlo. Všetci poväčšine v depke, že je to bieda. Super, trochu som si vydýchol. Ale bežkárov stále ako maku. Spočiatku bolo dosť úsekov, kde by to na tých bežkách išlo. Ale boli aj miesta kde bolo treba vodu obchádzať po lese. A obutý v bežkárskej obuvi by to bola zrejme dosť bieda. Aj bez nej sa šmýkalo kvalitne. A nosenie bežiek v ruke by ma asi tiež moc nenadchýnalo. Trošku sa teda ukľudňujem.
 |
| Toto je aký buvak |
Prielom bol stále zamrznutý ale na niektorých miestach sa ľady zlomili pre svoju ohromnú váhu a spadli na dno. A voda sa preliala ponad. Niekto to nazýva aj že Hornád už pustil :D
A tak robíme úžasné fotky zamrznutého Hornádu, ľadopádov a okolitých strmých svahov. Kde tu si to spestríme lesom. Lebo zisťujeme s parťáčkou, že ta rovina nás ubíja.
 |
| Letanovský ľad |
Takýmto spôsobom sa dopracujeme až skoro do Smižian. Presnejšie časť Maša. Ešte predtým stihneme vyfotiť partiu akčným dôchodcov a hneď sa strácame. Chceme si trasu skrátiť cez Mašu ale všade ploty a záhrady. Našťastie v jednej záhrade stála teta a pustila nás cez záhradu na druhú stranu pozemku na cestu. Ďakujeme.
A Hornád je za nami. Ideme konečne pučiť kopce. Práve sa začína stmievať. Napájame sa na zelenú turistickú značku a ani sa nenazdáme a v sústavnom rečnení sa ocitáme na Sovej skale. Boli ste tam? Viete aký je odtiaľ krásny výhľad? A ešte takto večer? Pod nami sa rozprestieral temný les s kde tu lúkami a na nich vysvietené chalupy. V pozadí svietili Spišské Tomášovce a asi Smižany. Lavička ako prichystaná na prvú večeru.
Po doplnení energie rýchlo zbehneme do Čingova. Preklopíme sa na druhú stranu Hornádu a po hrebeni prejdeme až na Tomášovský výhľad. Ešte nikdy som nebol na tomto výhľade bez ľudí. Celý Tomašák bol len náš. Obloha bola potemnejšia ale aj tak bolo krásne vidno obrysy kopcov pred nami a po bokoch svetelný smog veľkých miest. A to ticho. Možno niekto povie, že čo sme z toho mali. Áno. síce neulahodíte až tak zrakovým zmyslom, ale zato všetkým ostatným. Ten pokoj čo sála z nočnej oblohy za šumu Hornádu a s hladením tváre jemným vánkom cez deň nezažijete.
Ako sme odchádzali všimli sme si, že okrem nás toto chápala aj iná čelovka okrem našich. Nakoniec sme zistili, že sme tam teda neboli sami. Potom sme šli chvíľu lúkami s výhľadom na Spišské Tomášovce a je dosť možne, že v úplnej diaľke aj na Tatry. Myslím si, že to mohla byť Tatranská Lomnica a okolie. Kde tu ešte zaznel a bol vidieť nejaký ohňostroj.
Pri Letanovskom mlyne sme opäť zbehli z hrebeňa, kúsok prešli po ceste a opäť pučili hore. Dosť strmo. Ale na vrchole nás čakal opäť neskutočný pohľad do Raja. Výhľady z okolia kopca Ihrík. Ževraj jedno z najteplejších miest v Raji. Južné svahy bez stromov vytvárajú ideálne podmienky. Tu som ešte počas vidna nebol. Rád by som si niekedy pozrel aj to, ako tam vyzerá počas dňa.
Kúsok prejdeme a sme pri Gackovej diere. 24 metrov hlboká diera ústiaca do svahu Hornádu. Taký pekný lievik. Oplatilo sa ho vidieť. Trošku zídeme a opäť hore na posledný kopček tejto túry Zelený vrch. Kedysi dávno sa tu snažil zemepán Marcel postaviť hrad, ale už vtedy sa stavalo ako dnes a z Hrušovského hradu postavil iba hradbu. Či tam niečo zostalo neviem potvrdiť. V tej tme sme nenašli ani jeden hradný kameň.
Prechádzame okolo zjazdovky a neskôr v lese strmo dolu naspäť ku Hrdlu Hornádu. Znovu prechádzame okolo "Turistického raja" kde to svieti ako keby elektriku rozdávali zadarmo a v chatkách nikoho a nič a za pár minúť sme pri aute. Na parkovisku okrem nás už iba jedno jediné auto. Všetci v ranči. Pol deviatej večer. Kvári nás hlad.
Poďme teda jesť. V ranči zisťujeme, že už nevaria a ja dostávať depku opäť. Nakoniec sa nad nami zľutovali a dali nám aspoň úžasnej cesnačky. Využívame čas v teple a hľadáme ďalšie možnosti. Na Chopok sa nám už lyžovať nechce. Áno lyže a snowboard sme mali na to aby sme popučili ešte večer po Chopku.
Namiesto toho na nete nachádzame v Poprade otvorenú pizzeriu a palacinkáreň, A keďže výber čo si dať bol strašne ťažký rozhodli sme sa pre obidvoje. Pekne poporade podľa toho, ktoré zatvárajú skôr.
Najprv sme teda schrúmali Pizzu a následne ako dezert si dali palacinku. Samozrejme slanú s kuracím mäsom a som rád, že ma tam nerozdrapilo. Bol to geniálne vymyslený večer. Spontánnosť ako má byť. Je pol dvanástej a my sme ubytovaní v Brezne. Uuups.
Voláme do hotela, ale že ešte nikomu nedali našu izbu. Na sedle Vernár sa nám otvorila nádherná hviezdna obloha. Tak čistú oblohu s miliardami hviezd len tak v meste nenájdeš. Super miesto na pozorovanie. V polospánku o pol druhej prichádzame do Brezna. Asi teda z Chopku ozaj nič nebude. Ok, prvý deň za nami.
Ráno rýchlo vstávať a cvičiť. Dnes sa ide pučiť Muránska planina. Pochystáme a okolo ôsmej vyrážame. Sadneme do auta a.. Nič. Nejde naštartovať. Zaujímavé. Čo teraz? Ako správny šofér všetko viem čo mám robiť a tak najprv povolám komu sa dá a potom ideme zháňať pomoc. Našťastie povedľa mali stanovisko v herni taxikári. Zozbierali sa zo traja čo nám hneď boli pripravení pomáhať. Roztláčame. Tlačím tak, že roztrhnem mačku. Ok, dnes sa darí. A to som ešte nespomenul, že ako som otvoril oči, tak mojím gps hodinkám sa už tie ich neotvorili. Proste sa už nezapli.
 |
| Roztrhané mačiatko |
Ale tak naučili sme sa ako štartovať pri roztláčaní. Ako sa montuje na auto lano. A že aj štarter môže raz za čas primrznuť. Problém bol ten ale, že keď sme opäť vypli motor. Mohli sme auto rozťahovať znovu. No.. boli aj také alternatívy, že v Muráni zastavíme auto z kopca a naštartujeme po rozbehnutí auta, ale asi vyhral nad dobrodružstvom zdravý rozum a pobrali sme sa radšej domov v nervoch, že ak mi skape v križovatke budú ešte kopce, ale zábavy. Nakoniec sa nič také nestalo a v celku netradičnom čase, už o dvanástej na obed, som bol doma.
Z geniálneho akčného plánu na celý víkend bola nakoniec dobrodružná cesta s parťáčkou Luckou do Raja s prejedaním sa od Raja až do Popradu, prespaním sa kdesi iba tak v paži a šialene čiernym dňom kedy sa vari už pokazilo na pár rokov dopredu všetko a s úžasnými taxikármi, ktorý nám zachránili naše nožičky od bolestivej cesty napešo až domov. Nakoniec mi ani nevadí, že Hornád zamrznutý videli už aj na bežkách všetci predo mnou. Ja som zažil zase raz niečo pre mňa výnimočne :)
Foto: Ja, Lucia Korbelyiová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára