Mal to byť jeden z tých kľudnejších víkendov. Kľudne aj začal.
V piatok večer bolo stretnutie tých najlepších ľudí pod slnkom. Proste ultrašov. Keďže ideme jesť bez behania, nevystúpim v Rači, na mieste konania, ale zájdem si na Vinohrady a s 10 kilovým batohom si vykračujem naspäť. Po ceste ešte stíham nakúpiť Mikulášov a akurát o šiestej som vo dverách.
A nekonečné zvítavanie môže začať. Ešteže nás tam bolo iba do stovky (aspoň toľko sa nás mi zdalo). Jedla bolo neúrekom. Od koláčov až po klobásisko a nakoniec aj guláš. Netušil som, čo sa tam bude diať. Po voľnej zvítavacej časti prišlo ku prezentácií jednotlivých pretekov, ktoré sa počas roka uskutočnili alebo aj zrušili. Prišli všetci orgovia. A keby len to. Prišlo aj na vyhodnotenie celej ligy a mal som tú možnosť konečne vidieť aj tých najrýchlejších, ktorých človek vidí iba zo zadu a aj to iba na štarte. Aj keď je pravda, že veľakrát títo machri v cieli ešte partia dokým nedobiehajú poslední a často sú v cieli dlhšie ako na trati. Bolo mi cťou byť s takýmito velikánmi Slovenského dlhého behu.
Čo sa týka tomboly, tak zo zásady trucujem a teda bez lístka som sa iba smial na ostatných. Bolo vtipné pozerať, keď niekto vyhral štartovné na 200 kilometrový závod a nikto sa nechcel priznať, že vlastní tombolový lístok. Okrem 100 kilometrových závodov asi každý vyhral po 5 tričiek ak nie viac. No proste rozdalo sa všetko, čo za ten rok zostalo.
A potom párty pokračovala. Začíname sa skupinkovať. Raz si tam, raz hentam. Raz hovoríš o tom behu, potom zase o inom, trošku to preruší nejaký skialp alebo bajk a potom opäť zbehy alebo výbehy na kopec. Ja s Peťom Ká odchádzame medzi prvými. Vlak nepustí. Máme exkluzívny odvoz v podaní Silvie a Ľuba až skoro po vlakové nástupište. Bol to úžasný večer.
Vo vlaku z Bratislavy o 23:45 je vždy kopec srandy. Iba dva vozne sú iné ako lôžkové a v spolupráci s piatkom to vytvára zaujímavé scenérie. Ku študentom sa pripájajú opitý (asi) východniari a tak sa vo vlaku človek nikdy nenudí. Minulý týždeň to bol chlapík so psom, ktorý robil všetko, len nie to čo mu sprievodčička povedala a tak v Trnave ho vyhodili policajti na stanicu. Teraz to bol nejaký poľovník opitý, ktorý mal ku všetkému reči a že my nevieme nič o živote a kedysi dávnejšie zase chlapík čo nastúpil v Leopoldove mi celú cestu rozprával o tom ako mal kde tu kamaráta v mafii alebo kto kde čo spravil a že konečne po dlhom čase uvidí svoju rodnú hrudu.
Ale nejako som to opäť prežil a už klasicky o pol štvrtej ráno som bol konečne v posteli.
Nasledujúci "pohodový" výletík začína až poobede a tak som vyspinkaný do ružova. Dokonca aj najedený. Po dlhom čase cez víkend som jedol za stolom a nie na stojáka. Beriem Maxiska a ideme trošku popučiť s kamarátmi do lesa. Hmm.. len kto z kamarátov sa odhodlá?
Samozrejme vlak musel meškať a hneď od začiatku musím utekať. Vybavený na poriadnu expedíciu, skôr turistične, to moc nejde. Dnes sa mi nechce utekať a na pretek chcem ísť robiť zadný voj a hecovať posledného. Na druhej strane je to pretek dvojíc a ja mám aj tak iba svojho dunča. V lese stretám partiu bušičov a tak ďalej na štart ideme spolu. Hneď ako sme odbočili zo zvážnice, chodníka nebolo nikde. Ok, prešľapávačka môže začať. Veď do kolien snehu nie je žiadny problém pre nás.
Na štarte sa zvítam s Kubom Ká a Miškou Ká. Trucujem, že ja nikam nejdem. Veď tam nie je nik normálny. To zase raz každého uvidím na štarte a už ich nebude. Ostatní to vyzerá, že vzdali. Asi mali viac rozumu. Nechápem odkiaľ vedeli, že to bude zábavne. Na štarte to tak vôbec nevyzeralo. Samozrejme Miška s Kubom ma presvedčili a tak o pol šiestej vyrážame.
Vyštartovalo nás cca 15 kúskov. Ocitám sa divne na piatom mieste. Moji parťáci mi utekajú. Z kopca nemám s Maxom šancu. Nevidím ponad neho terén ako bežal predo mnou v chodníku a tak mi členky lietali všetkými smermi. Postupne ma obiehajú ďalší dvaja. Snehu všade ako piesku v dunách na púšti a trasa nikde. Ideme, ideme ..iba za svetielkami pred sebou, keď tu prvé svetielko kričí: "ideme zle". A tak všetci vľavo na kopec. Nakoniec aj tak zbiehame dolu a postupne sa mi podarí dobehnúť ostatnú partiu. Dnes to vo dvojici asi nepôjde. Ideme siedmi.
Časom sa kontrolujeme či niekto po ceste neumrel. Ale ideme všetci svorne. Snehu je zatiaľ tak akurát. Kde tu sa dá aj pobehnúť aj keď niektoré pasáže začínajú byť velice zaujímavé. Ešteže bola tma a nevidel som tie zrazy okolo seba. Na druhej strane sa mi vynárali obrazy z toho aké to tu býva v zime za vidna a tak som aspoň vedel, že ideme správne.
Trasu sme v druhej polke museli trošku poupraviť lebo po klasickej variante by to asi moc bezpečné nebolo. Ok, aspoň budú výškové navyše. Výškové znamená, že ideme hore dolu pod 45° uhlom. Prvý frézuje už pred sebou meter snehu. Do kopca si musel vždy najprv všetko pred sebou odhodiť a až potom sa posunúť o meter. Ostatní mrzli :D ..snažíme sa točiť čelo závodu. Nikomu sa do toho ale nechce. Ale nemáme na výber. S Maxom boli niektoré úseky dosť srandovné. Max po bradu v snehu šibrinkuje všetkými štyrmi nohami a stojí na mieste. Občas ho bolo treba potlačiť. Pri zjazdoch zase išiel strmhlav dolu a tak sa radšej spúšťame spoločne.
Dostavíme sa nakoniec na posledný vrchol a teraz už iba dolu. Hahaha... Keď bol sklon 30° tak no problem ale ako sa terén vyrovnal, posledné tri kilometre sme išli lesom po pás v snehu dve a pol hodiny. Rešpekt tým, čo väčšinu času išli na čele. Bol som tam chvíľu a mal som dosť. Vytiahnuť nohu z po pás snehu a presunúť ju zase o kus ďalej nie je až taká sranda. Ak Vám noha ešte nezapadne pod nejaké kríky. A musia Vás z diery vyťahovať kamaráti.
Počas celého času nám neskutočne pomáhali gps hodinky. Ak sa hocikto mienite vybrať do trošku extrému, je to úžasná vec na navigáciu, keď vôbec netušíte, ktorým smerom sa máte vybrať. Samozrejme treba byť poriadne oblečený, mať dostatočnú zásobu energie a dobre by bolo mať pitie nie v zamrznutej hadičke vaku. Bez návlekov proti snehu a poriadných rukavíc si to tiež neviem predstaviť prežiť. A nakoniec, každý musí presne vedieť koľko unesie a neriskovať keď nemáš sily aspoň dvakrát toľko ako si myslíš, že budeš potrebovať.
Do cieľa sme nakoniec prišli všetci spolu. Postupne nás podobiehali ďalší jedinci. Veď ten kto prvý frézoval sa pohyboval niekde 40 min/km. Ale cestou sme luxusne prešľapali turistický chodník a tak verím tomu, že v nedeľu zopár ľuďom krásne uľahčil cestu. Myslím si, že tak na tretinový čas.
V cieli sa mohla začať žúrka. No.. do cieľa sme prišli až o polnoci. Miška s Kubom chceli ísť na vlak o pol desiatej a ja som chcel byť o desiatej doma. Ale aj tak sme ešte pobudli do pol druhej a až potom sme šli na vlak o tretej (vlastne ten s ktorým som prišiel včera) a tak ma spanie opäť počkalo až do štvrtej rána.
 |
| Max konečne vo svojom živle :) |
Celý pretek ubehol neskutočne rýchlo aj keď oproti minulému razu som si zhoršil čas z hodiny a pol na šesť a pol hodiny. Utiekla rýchlo aj sušiaca sa žúrka pri krbe po skončení zápolenia. Škoda, že sme nezostali dlhšie, lebo partia bola úžasná. A tak verím, že na ďalšej akcií na pankáča s touto skupinkou to výjde :)
Ďakujem za úžasné zážitky v lese :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára