O ničom a teda o všetkom

Keď začne človeku trošku prišibkávať, lebo už ma všetko čo má (No to je iná veta). Keď mu už nič nechýba tak potom sa začne už písať aj o riadnych blbostiach.

Jedná taká blbosť sú Lidl cukrííky. Už som ich síce dávno nemal, ale len pri pomyslení na ne by som si ich rád kúpil. Ešteže miesta kadiaľ sa premávam nie sú ani do pol kilometra od tohoto obchoďáku. Áno rozprávam o 400 gramových gumených cukríkoch rôznych chutí a mojej závislosti na nich. Keď už raz vojdem do Lidl, tak najprv kúpim všetko nezdravé a potom sa to snažím zakryť niečim kvázi zdravím. Prejdem trasúc sa cez pokladňu a hneď ako prebalím nákup otváram balík. Prvých dvesto gramov napučím do seba v priebehu 10tich minút a tú druhu polovicu nechám do roboty. V robote toho aj okrem týchto sladkostí pojem kvantá. Robota je horšia ako ultra pretek, kde Vám dávajú každých 20 km najesť. V robote proste keď vidíte vedľa seba sladkosť tak moc dlho na očiach nezostane. Väčšinou nejakým zázrakom v behu pár chvíľ zmizne. No a samozrejme vieme kde. Ešteže mám kanceláriu sám a dokonca na inom poschodí a nemusím sa deliť. Neviem ako by som túto slušnosť zvládol. Asi by som riadne trpel. No ale kolegovia ma potom volajú o jedenástej na obed a samozrejme som hladný ako pes, ale z obedu chodím prehnutý ako po narazení chrbtice. Zatiaľ to môj metabolizmus celkom zvláda, ale dokedy? Možno je ozaj čas na zmenu. Teraz som sa takto sám dobrovoľne priznal a už nemám na výber. Cukríky teda obmedzujem.

Čo ale nechcem obmedziť je vystavovanie sa výškam. Tam je to nenormálny opak. Asi to začnem robiť tak, že nejakému kamarátovi dám cukríky nech mi ich zavesí na nejaký vrchol a ja si musím ísť po ne. Ako moc veľmi rád jem cukríky, tak moc sa bojím výšok. A možno to nie je až také strašne. Určite sú na tom ľudia aj horšie ale so mnou pre moje zámery je to strašná bieda. Čo s tým. Proste trošku sa tomu vystaviť. Čím častejšie tým lepšie. Keď nejaký výlet, tak nejaká veža, keď príroda, tak nejaký štít. Všade sa asi dá čosi nájsť. Asi sa začnem takto odmeňovať. Ak chceš zažiť niečo krásne musíš sa vystaviť tomu a tomu. Keď chceš zažiť týždeň v Alpách tak každý deň musíš behať hodinu po ostrom hrebeni. Najlepšie bez istenia. Keď ide človek na feratu tak dákosi na ten strach kašle. Kašle, že je pod ním 200 metrov nič. A vlastne robí to isté ako keby to istenie nemal. Ešte aj s ním sa musí mordovať pri prepínaní. Prečo tak veríme tomu kúsku lana keď aj tak sme nikdy nevideli či to funguje? A aj tak si ževraj raz za čas niekto väzy zláme keď v previse odpadne od skaly. No ja som nakoniec neveril ani lezeckému lanu. keď som počul ako pri zlaňovaní sa dere o kameň, to som sa vkuse videl na zemi. Asi by som si mal najprv porobiť nejaké skúšky všetkého a keď budem mať v mozočku všetky fyzikálne parametre trenia povrchov a iných hlúposti, tak nebude problém. Ale napríklad v topánkach mám nachodených 2000 km a aj tak im neverím, že presne na tom a tom mieste sa nešmyknú. Vlastne ja v tých kritických situáciach všade vidím, že musím zletieť kdesi dole. Najhlbšie kde sa len dá. Ale všetko to je začarovaný kruh a treba iba trénovať. 

Keď už sme pri tých výškach tak to z akej výšky padnem si dokonca môžem aj pozrieť. Škoda, že mi moje športové hodinky neukazujú aj vertikálne zrýchlenie a rýchlosť. Zrýchlenie mi neukazujú ani horizontálne. Ale nejaký akcelerometer v nich asi musí byť keď dokážu ešte aj plavecký štýl predvídať a koľko dĺžok prejdem. Ešte som to v živote za tie necelé tri roky nevyskúšal čo ich mám. Celkom škoda. No a to som si dal teraz. Budem najbližšie hodiny v depke, že ako to idem vyskúšať. Plávanie nemám rád. Nedá sa výjsť z budovy a začať plávať. Asi by tomu pomohol bazén. Ale to až keď budem na starobu bohatý a nebudem vedieť čo z peniazmi, tak budem plávať vo svojej 50tke bazéne a možno aj v takom veku. To isté aj lyžovanie. Neviem na čo som bol v mladosti naučený lyžovať, keď teraz na to kašlem. Ale asi som hlavne ochorel z tých cien na zjazdovkách. A vlastne aj tie zjazdovky sú nuda. Nad kúpou skialpov rozmýšľam už nejeden rôčik, ale vždy som mäkký na to aby som do toho na začiatku vrazil. Radšej si kúpim 500 balíkov Lidl cukríkov a inej nezdravej hávede. Och, alebo kúpim hlúpy smartfón ..blee ..chce sa mi grcať. Hádam to raz príde. Nepôjdem na Bahami na dovolenku ale radšej si pred letnou sezónou nakúpim lyže.

Remienok po dvoch rokoch išiel do večných lovíšť

Od hodiniek som sa kvalitne odklonil, ale tak už tretí rok fungujú ako besné. Idú, idú, to áno ale niekedy sa riadne povadíme. Garminky sú fajn, ale ten softvér to je strach a hrôza. Raz za čas si zmyslia, že neidú merať, druhý raz, keď už aj čo to namerajú, že to neidú poslať z hodiniek preč. A keď už z hodinkami nie je žiadny problém, tak Ťa ich vlastná internetová stránka a konto na ňom kde si ukladáte výjazdy vymkne na dva týždne a technická podpora je zúfalá ako sa toto mohlo stať alebo že to je bežné a že sa sťažujú viacerí. Po dvoch týždňoch sa ITečkári garmiňáci zobudia zo zimného spánku dajú jednu aktualizáciu a všetko ide ako má. Na druhej strane merajú presne. Môj model vydrží 20 hodín. Majú tristo päťdesiat funkcií s ktorými som ešte nerobil a stále ma dokážu prekvapiť čo sa ešte dá s nimi vystrájať. Drvivá väčšina ľudí na garminy nadáva, ale môj názor je ten, že ešte nevyskúšali niečo iné a potom po vyskúšaní niečoho iného o rôčik dva budú kritizovať možno iné veci rovnako. Ale to je asi všade tak, ten kto má najviac prívržencov, tak má aj najviac odporcov. Aj tak je každý na strawe. Samozrejme okrem mňa lebo neznášam učiť sa novým technológiam a rád vo svojom voľnom čase degenerujem.

O tej degenerácií ľudstva hovoria aj rôzne výmysly civilizácie. Vlastne aj to gps, veď kto už v dnešnej dobe vie používať mapu? A kto ešte vie čo je to mapa? No mapu ešte asi ľudia poznajú ale čo je to papier?? Všetko je na obrazovkách. Všetko sa snažíme minimalizovať alebo zlepšovať tak, aby sme nemuseli pohnúť ani prstom. Vec o ktorej ale chcem napísať je opak nepohnutia prstom, je to hotový unikát spratnosti. Skladací pohárik. Neskutočná vec. Už dávno som počul rôzne chýry o tom ako to už dokonca komunisti vyrábali, ale ani vo sne som si to nevedel poriadne predstaviť. Až keď mi jedného dňa Julka Béé jeden taký nekúpila na ultra stovky. Keď som to uvidel, hneď som vedel, že to bude láska na prvý pohľad. Tie elegantné tvary, tá ľahkosť, to minimum priestoru. Hneď som ho na druhý deň vyskúšal na preteku. Nosil som ho vo VRECKU. Bez toho aby som vôbec o ňom vedel. Prišiel som na občerstvovačku a už sa mi do neho liala tá životodárna tekutina ako voda, jonťák, či coca cola. Každému som sa chválil čo to mám. Na svoj pohárik nedám nikdy dopustiť. Je to môj parťák na dlhé trate. Bez neho už ani na krok.

Dnes som zase okúsil čo to je bežecká mačka a ako šialene to pomáha pri chôdzi a behu po snehu. Nechápem prečo som to doteraz tak striedmo používal. Nech sa ľudia čudujú, že v tom chodím všade, ja sa aspoň nešmýkam. Ale to zase v inom článku ako sme boli pučiť prvý sneh sezóny 2016/2017