Je sobota 3:50. Zase mi pri uchu zvoní ta pliaga budík. Prečo ma to čudo budí? Čo je dnes za deň? Kde som? Postupne sa začínam spamätávať.
Zisťujem, že plány sú také, že idem dnes čo to popučiť do Karpát. Preťažko sa teda postavím a o 4:45 vyrážam z Bohuníc. Vytvoriť logistiku počas tohto víkendu bolo na celodenný projekt. Z Bohuníc teda cestujem do Trnavy a s 5 minútovým prestupom hneď iným busom do Smoleníc. Tam sa ocitám o 6:02.
Smolenice štart. Všade tma ako vo vreci. Neznášam kombináciu les, tma a samota. Ale vlastné ego nedovolilo zdrhnúť z boja keď som nenašiel žiadneho parťáka. Po desiatich minútach som už v hlbokom lese kdesi na ceste ku jaskyni Driny. Cesta lesom s popadaným lístim. Nikde nebolo nič vidieť ..ani len tej cesty nebolo. Pozriem do džipieska a bum mimo chodníka. Po polhodinke mi už bolo úplne jedno, že som kdesi v lese. Keď už raz som v tom, tak treba konať. Predieram sa naprieč kríkami až dokým opäť nestojím na chodníku. Po chvíľke vybehnem na nejakú skalu a teraz čo? Rovno z útesu asi nie. Ale teda kde? ..v pravo alebo v ľavo?
Keď pozriem smerom dole, do práve sa začínajúceho brieždenia, predo mnou sa široko ďaleko ukazujú siluety lesa a nad ním krásna jasná obloha. Keby som nemal kvôli logistike málo času tak by som sa tam posadil a užíval si zobúdzajúci sa nový deň.
Rozhodnem sa ísť doľava. Po chvíľke som na strmom skalnom, mokrom chodníku. Z rýchleho zbehu je pomalé zliezanie. Po pár serpentínach som pri vstupe do jaskyne. Ako sa s čelovkou blížim ku vstupným dverám do jaskyne, vylietajú okolo mňa desiatky netopierov. Deň začína luxusne. Nečakal som takéto očarenie hneď na prvom kopci. Rýchlo zbieham do Jahodníka a otáčam to opäť do centra Karpát na Čiernu skalu.
Dlhý úsek spočiatku po ceste, ktorá sa čím ďalej zhoršovala až prešla do krásneho trailu v lese. Pomedzi stromy poskakovali srnky. A ja povedľa si kluskám smerom nahor. Postupne sa preberali aj vtáčiky a spolu s vôňou lesa to bolo priam magické. Tá samota, ten dotyk prírody bol dokonalý.
Dokonalosť odišla keď som začal strmo stúpať na hrebeň Čiernej skaly. Aj keď aj fučanie ako ježko má čosi do seba. Ani sa nenazdám a som na hrebeni. Z jasnej oblohy je totálna hmla. Začalo fúkať. Na vrchole som narýchlo odfotil kopec hmly pred sebou, trochu doplnil tekutiny a zo skrehnutými rukami utekal na magistrálu Karpatmi. Krásny zbežík pomedzi stromy. Pri väčších rýchlostiach treba na ne dávať pozor. Zvyknú sa naschvál stavať do cesty.
Z pod Čiernej skaly až pod Ostrý kameň strašná nuda zvážnicami. Aj keď blata moc nebolo a už aj zmizol sneh z pred dvoch týždňov ale aj tak to nebolo ono. Ale po chvíli som pod jednou z najúchvatnejších zrúcanín na Slovensku. Zrúcanina Ostrý kameň priam dýcha históriou. Hrad sa teraz rozprestiera v lese ale kedysi za najväčšej slávy sa musel krásne vypínať na okolitých strmých svahoch. Veď skratkou som sa tam ledva vyštveral. Rozlohou nie je až taký veľký, ale na tej malej plôške je múrov neúrekom. A les okolo toho dodáva prastarú energiu. Z najvyššieho miesta bol úžasný pohľad na všetky smery. Či na vodnú nádrž Buková ale aj na asi najtechnickejší kopec Karpát Záruby alebo tiež ponad dolinu na hrebeň oproti s kopcami Veterlín a Čelo, Všetko samé sedemstovky.
Keď som zase poriadne premrzol zo studeného vetra, pobral som sa na bájne Záruby. Každý mi to už rok ospevuje. No každý hovorí, že je iný ako ostatné kopce v Malých Karpatoch. Niekto na neho strašne nadáva, že je ťažký, iný mi nechce na Štefánikovi dovoliť bežať túto časť štafety čo si to tak zamiloval. Každý pretek ale čo asi tadiaľ ide, ide cez noc. Videli vôbec pretekári okrem toho úžasného skalného ostrého hrebeňa aj tie nádherné výhľady či ten hrad?
Spočiatku sa stúpa na vrchol dosť strmo po čistej skale. Až neskôr prejde skala opäť do lesného chodníka ale stále kde tu skalného. Samotný vrchol nie je už moc zvláštny. Rýchlo odfotiť kríž a poďme sa zahrať na Killianka (ultra bežca) ..Chvíľku som pobehol a už som aj objímal tie krásne navlhnuté skaly. Horko ťažko sa pozbieram zo zeme. Ide mi odpadnúť pol stehna od bolesti. Chvíľku predýcham a o päť minút si už koledujem opäť.
Za chvíľku sa po Havranici ocitám na Havranej skale odkiaľ veľmi v diaľke sa pýši vežička Smolenického zámku a podo mnou sa pýšia lezecké steny. Takto ráno o deviatej tam teda ale ešte nikto nebol.
Mám náskok nad plán a tak dolu na vlakovú stanicu už nebežím a iba si užívam krásnu jeseň, Konečne stretám prvých ľudí. Prví turisti na Záruby. Na vlakovke som 20 minúť skôr. Prestoj..
Vlakom rýchlo naspäť do Trnavy. Obed v miestnom kebabe na stojáka. Rýchlo na autobus do Bohunic, rýchlo sa dať za hodinu do poriadku a opäť rýchlo do Trnavy a odtiaľ do Bratislavy vlakom a nakoniec ešte trolejom do Dúbravky.
Áno, pokračovanie víkendu je v kultúrnom dome v Dúbravke na skialpovom festivale Snehová vločka. Išiel som tam s tým, že aspoň po dlhom čase uvidím známych, ale ten festival predčil všetky moje očakávania. Nevravím, že som bol na mnohých cestovateľských, dobrodružných, filmových festivaloch, ale toto som teda ešte nezažil. Jeden príspevok lepší ako druhy. Či o našich skvelých Slovenských skialpinistoch, či ukážky z toho čo sa dá na lyžoch zažiť vo svete. Od Sicílie, Korziky, samozrejme Álp či Tatier, ale aj čo všetko sa dá zažiť v prašane v Japonsku, neskutočné scenérie z Iránu, Gruzínska až po ďalekú Himalájsku Manaslu alebo potom zase na severe aké to je jazdiť s polnočným svetlom v Nórsku. Úžasné príbehy ľudí, ktorí sú šťastný, že si plnia svoje sny a že sa o túto radosť môžu podeliť aj s ostatnými a nie preto aby na tom zarobili, ale preto aby aj druhí ich mohli nasledovať v dokonalom šťastí.
9 hodín sledovania s otvorenými ústami prešlo ako voda a ja som ledva stihol posledný spoj smer Vrútky. Vo Vrútkach rýchly 4 hodinový spánok a hybaj do Tatier.
Samozejme som asi dosť po noci bol vymetený a tak namiesto rýchliku do Popradu nastupujem do osobáku do Mikuláša. Rýchliku v Sučanoch iba zamávam. Ok, a čo teraz? Mal som na túru 6,5 hodiny. Takto mám už iba 4,5. Nič no. Z oddychovej nedele bude zase raz beh. V Mikuláši sadám ku bezdomovcom na stanici a vyťahujem knihu. Aspoň si nájdem čas na prečítanie kníh do odovzdania na vianoce. Áno do Tatier som si trepal aj knihu. Áno, niektorí si myslia, že sa v horách iba naháňam. Nevadí, takto mám aspoň čas aj sam pre seba a pre knihu.
Je štvrť na dve, keď som sa ocitol v Starom Smokovci. Plán je Zbojníčka. Východná Vysoká padla pri pohľade na obiehajúci rýchlik. Bežať sa mi teda nechce. Jedine pri klesaní trošku pokluskám. Medzi turistami sa aj tak behom cítim trápne. Všetci idú oproti ale ako odbočím do Veľkej studenej doliny tak naspäť sa vracia už iba hŕstka posledných. Začína padať sneh. Hmm.. trošku extrému nezaškodí, keď už aj tak nič nestíham. Pod plesami už čo to aj napadalo a normálne sa začína šmýkať. S časom som nesmierne spokojný. Bál som sa či to vôbec stíham do štyri a pol hodiny otočiť. Ale na chatu a hore už aj v kvalitnej chumelici a vo vetre som sa dostal za hodinku 40 minút.
Plán je jasný. Skúsiť či majú pre mňa nejaké peniažky. No.. naposledy som im nechtiac nechal trošku väčší tringelt. Ale všetko na mňa počkalo. Za čo sa im chcem neskutočne poďakovať. Takto som si mohol dať u nich aspoň čajík. Možno ešte našťastie, že som šiel sám, lebo by som všetky nájdené peniaze tam oplieskal.
Nechcem sa zasedieť a tak za desať minút už aj valím naspäť. Vonku začína poriadne fúkať. Snehu stále pribúda. Bojím sa, že sa bude šmýkať ale ako napadol nový sneh tak to držalo ešte lepšie. Prejdem 150 výškových metrov a z dola vidím niekoho búšiť. Pekne, niekto môjmu srdcu blízky. Povzbudím a idem ďalej. Ale spriazdnená duša sa ma pýta či je ešte niekto hore. Vravím, že keď som vychádzal z chaty pravé odtiaľ vyrážali poslední. Prepočítavam. Takto často rozmýšľam aj ja. Tiež mám rád keď niekto ešte ide za mnou. Času do vlaku mám tiež habadej a dokonca to nebol kadejaký bežec, bola to bežkyňa a už aj smutno mi je ticho kráčať. Stojím tam pod najstrmším úsekom a rozmýšľam dokým sa mi vzdiaľuje, Nič. Idem hore a tak budem rozmýšľať. No ale to už bolo jasné.
Opäť teda vypučíme na chatu. Najprv som rozmýšľal či si iba hanbu nespravím, že ju ani nedobehnem, Ale našťastie sa mi to podarilo. Hore sa ale dozvedám, že to dala za hodinku a pol. Krása. Okrem novej parťáčky sa zoznamujem aj s psíkom horolezcom. Kto pozná psa ktorý bol na Lomničáku po svojich? :)
Dolu s Báškou už konverzujeme ako keby sme sa roky poznali, a vlastne,, veď poznáme zopár ľudí čo poznajú nás oboch. Polovicu som síce nepočul, za čo sa chcem určite ospravedlniť, ale cesta ubehla ako voda. Čelovku som si nezobral ale do Smokovca sme zbehli zarovno s tmou. Tým, že napadol sneh všetko svietilo. Pred Rainierkou síce v lese už padlo šero ale každý tanečný manéver som bravúrne ustál. Ale bolo dosť na mále zopárkrát. A potom prišla zvážnica do Smokovca. Báška nahodila vražedné tempo. A tak nebehaj. Zase som raz cítil tú neskutočnú radosť z pohybu. Sám behať ma tiež svoje čaro ale toto je iné čaro. Jedno aj druhe treba striedať. A tento víkend to bolo proste najlepšie. V Smokovci sme boli niečo po pol piatej. Z hora nám to trvalo necelú hodinku a štvrť v šere a sňahoch.
Dokonca som sa takto nečakane dostal ku odvozu do Popradu. Parťáčka ma ale vyhodila niekde kde som ešte nikdy nebol. Niekde pod mostom električky. To teraz prejdeš po moste a si na stanici. Ok, ok, rozumiem je to jasné..
Výjdem chodníčkom na rázcestie so železnicou a povedľa trate žiadny chodník. Hmm.. Trošku mrznem. Tak to strihneme priamo ako TEŽka po koľaji. Za chvíľku vyskakujem na nástupište a konečne v teple stanice. Zase raz prestoj 15 minút do vlaku. Zase raz možnosť čo to počítať a večer môžem zase raz hodnotiť, že vždy je niečo čo nás môže neskutočne prekvapiť. Nechať sa viesť zážitkami a neriešiť zbytočnosti a život je hneď krajší. Prečo to tak veľa ľudí nedokáže pochopiť a sú z celého svojho života tak vystresovaní? Kde veľakrát nechávame tú detskú radosť?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára