Veľmi spontánny víkend s tými, ktorí sú rovnako šialení ako ja. Cez týždeň zisťujem možnosti a vlastne presný termín konania kamarátskeho behu zo Šturca po Havranovo s tým, že čas si merá každý sám. To nám úplne vyhovuje a tak volíme variantu meškať ak sa bude dať. Samozrejme logistika nepustila a tak sme 5 minút meškali. Vlastne na sedlo Šturec sme dorazili 10:01:13. Skoro na čas. Príprava na beh spočívala z vyskočenia z auta, trošku sme sa zoznámili s miestnou zimou a už sme aj pučili.
Logistika bola o to náročnejšia, že sme boli piati a že štart je na jednom mieste a cieľ na druhom. A tak sa s Nitrianskou mafiou stretáme v Belej, lebo nie sme vandali a odtiaľ jedným autom už v celkovom zložení ja Majka Aa, Kubo Ka, Filip Pe a Palo Je sme sa pobrali na bájny Šturec.
Spolu sme bežali iba chvíľu. Kubo musel búšiť ako šialený a Majka mu musela silou mocou stíhať aj na priemerných tepoch 181 a tak po chvíli sme parťákov stratili. Postupne sme dobiehali Turčiansku mafiu. Jimmiho, Aďa, Iva, Majku a ďalších. Bolo príjemné vidieť po dlhej dobe známe tváre.
Ani sme sa nenazdali a boli sme na Kráľovej studni ..bolo to nekonečnéé. Na hrebeni začína pofukovať. Niekto využíva poslední kríčky a prezlieka sa do zimnej výbavy. Ten kto to nevyužil, ako napríklad ja, potom už nemal kde. Dať si dole z chrbtu batoh v tom bočnom vetre na Krížnu by bola istá smrť. Dopredu postupujeme v priečnom naklonení od kolmice na zemský povrch v 30°. Preratúvame smer vetra a dedukujeme možnosť vetra od chrbta na hrebeni až po Plosku.
Vietor nás ale trošku prekukol a naďalej sa snažil fučiť z boku, ale už mu to moc nešlo. Hore sňahu meter síce nebolo ale nad nami panovali práve zimné podmienky. Voda v rezervoaroch, kto si ju nevyfúkol mrzla a tým pádom dopil. Podklad tvoril asi centimeter sňahu, ktorý kde tu prekrýval mláky s ľadom.
Hrebeň je balada na beh. Niečo úžasné. Lúčny trailík s krásnymi výhľadmi, ktoré sa tento rok zmenili na bielu clonu hmly. Takto sme prebehli cez najvyšší dvojkopec Veľkej Fatry Ostredok a cez Suchý vrch okolo salašu sme prebehli až pod Plosku. Ploska sa nám ukázala v celej svojej kráse. Spodok mohutného kúžeľa bolo krásne vidno posypaný snehovým popraškom a vrchol bol zahalený do hmly ako bájne miesto bohov Olymp. Opäť sa nám podarí niekoho dobehnúť. Vietor prestal a teda sa pomaly vyzliekame.
Postupne strácame nadmorskú výšku a začína "čarovné" blatko. Takto sme sa vyčľapkali až pod chatu pod Borišovom a následne si nožičky poriadne vymágali v bahenných kúpeľoch v traverze Borišova. Zaspomínali sme si v tento dušičkový čas na kravičky čo popadali do doliny a na výbornú sezónu medveďov, ktoré mali aspoň raz čo poriadne na jedenie. Traverz skončil a z Košarísk už iba prudko dolu do cieľa v Havranove na konci Belianskej doliny. Hráme sa na Killiana a zjazdujeme ako páni. To už iba Harenčák by nám stíhal.
O chvíľu sme 500 výškových dolu a brodíme cieľový potok. Na aute nás už čaká priebežne aktualizovaná výsledková listina. Každý sme nahlásili naše ctené mená a išli sme afterčíť na chatu Havranovo. Čakal som tristo známych, ale nakoniec sa behu zúčastnilo niečo pod 60 behuchtivcov a z toho som poznal iba tak 5tinu. Asi to bol predsa len krátky beh. Ale moje návrhy na predĺženie cez Lysec až do dediny Belá Dulice boli zmätené pod stôl.
Maroš si dovolil prejsť túto 27 km dlhú trasu s cca 1000 m+ za 2 hodiny 20 minút a Bobča ako prvá žena za 3:16 ..my s Majkou ako druhou ženou sme to dali za 3:43. Na chate zábava graduje, už aj výsledky sa vyhlásili a Nitrianska mafia nikde. Čo je s nimi? Signál žiadny. Žeby zablúdili do nejakej doliny? Alebo sa vrátili naspäť? Nič ..musíme ísť do dediny a nejako sa s nimi spojiť. Ako sme chceli nastúpiť na auto objavili sa vo dverách naši kamaráti. Celí vyškerení. Že oni boli na kávičku na Kráľovej studni a na kapustnicu na chate pod Borišovom.
Po hodine prehováračiek, že nech idú s nami na Maguru vyhnať chatára Babeja z jeho pozície sme to vzdali a aby sme mali radšej od nich pokoj odviezli sme ich v neskutočnej pľušti a hmle na Šturec ku autu. Nafučaní sme ich vyhodili nech si idú po svojom a my sa pobrali na Maguru. Zastavujeme sa na večeru a pre náboje v Tescu totálne zablatení so spikemi v topánkach. Niektorí sa na nás hanbili pozrieť keď nás videli v elasťákoch.
O siedmej večer vystupujeme v Kľačanoch pod kopcom a hybaj do kopčeka po nové zážitky alebo možno aj spomienky. Cesta nocou krásna ako vždy. Na ceste okrem blata žiadna iná lesná háveď. Ani medveďa Jura sme nestretli. Vo dverách na chate nás privítal Australčan, ktorému uskákali kengury dole briežkom z pred chaty. Vravíme si OK. Asi to tu bude veselé. Zvítame sa z chatárisom. Kvetinku od nás nedostal a to čo dostal ťažko povedať komu bolo na úžitok.
Prvú polhodinu odsudzujeme celé Magurské ľudstvo čo tu vidíme, ale o hodinu sme dákosi splynuli s davom. Už rozdiely prestali existovať. Párty roka môže začať. Disko svetlá zapnuté, didžejov viac ako tancachtivých. Hĺbka rozhovorov každou vetou a minútou naberala na obrátkach. Tí, ktorým prchal testosterón ušami mali tuším vlastný svet. Našťastie ale o život prišiel iba dožívajúci snehuliačik. Po polnoci už bolo každé ego na maxime a všetci sme boli majstri svetla.
Austrálčan, ktorý prišiel o kengury bol celý popísaný a keď niečo zapotreboval iba ukazoval po sebe čo potrebuje. Rum, Borovička, Nazdravie, Moškovec v Južnej Austrálií. Ďalší dvaja odskúšali súboj v spaní na supermana a ostatní začali hĺbavo premýšľať o tom kto je aký dobrý človek a na čo je vo svojom živote hrdý.
Postupne párty slabla na sile a niekedy po piatej sa konečne uzavrela na tri hodinky kasa. Chvíľku sme pospali a o ôsmej sa presúvame na raňajky na Magurský hambáč(chlieb s masťou, cibuľou a soľou). Zapíname televízor a upršané nedeľné dopoludnie preodychujeme pri Karate Kid. Niekto, kto môže, vyrovnáva hladinku, šoféri dospávajú a regenerujú na večernú cestu z chaty.
 |
| Kubo zacítil volanie divočiny.. |
My sa konečne okolo dvanástej konečne šuchceme z chaty. Aj pršať prestalo a do Kľačian síce po uši zablatení, ale suchý, nakoniec predsa len dorazíme. Odvážam svojich verných parťákov na stanicu a je po víkende.
Kombinácia športu s chatovačkou nad spokojnosť. Má to čo do seba, ale asi by sa nemuselo s tým až tak často preháňať. Len nech si to nechá čaro svojej jedinečnosti :)
Foto: Jakub Kubačka
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára