Priečne z Terynky na Zbojničku a vo víchrici skoro až na Prielom

Len tak skrolujem od nudy asi už desiaty krát svoju stenu na fejsbúku, keď tu zrazu na jednej fotke zazriem známe tváre neznámych ľudí z Ultra Fatry a neskôr aj z Ponitrianskej stovky. Ešteže Stanka je taká spoločenská a rada sa rozpráva s neznámymi ľuďmi lebo inak by som nemal kamarátov.

Na fotke je popis ako urputne hľadajú nejakých parťákov do štvorice alebo pätice. Keďže z toho voňalo dobrodružstvo, tak hneď ako som to zbadal píšem súkromnú správu Stanke, aby ma nemal šancu nikto predbehnúť. Predsa len môj názor bol taký, že keď vycapíte na Turistika na Slovensku fotku s tromi dobrodružstva chtivými babami a jedným fúzkačom, tak o pár minút majú návrhov až až na čokoľvek. Ale vyzerá to tak, že každý si chce iba pokecať a reči plné gate a tak okrem mňa sa už asi z milión správ ku fúzkačovi Filipovi a jeho háremu pridal iba jeden ďalší Filip a úúplne na záver parťák z ultra Marek Pé, ktorý mi tam za jeden víkend prebúral život naruby. Ale to myslím, že vlastne každý jeden človek z tejto Tatranskej výpravy.

Stanku som poznal z Ponitrianskej, keď za mnou chodila skoro na každej občerstvovačke a snažila sa socializovať a ja som bol v depke kto to je ..už som si myslel, že mám po tých hodinách dažďu a bleskov výpadky pamäte a vlastne aj som mal, lebo kedysi dávno sme sa videli pár mikrosekúnd v cieli Ultra Fatry, kde sme boli za hviezdy iventu, keďže sme dorazili vlakom do cieľa aj s Tomášom Be ako druhý v poradí. Tam som ešte o pár mikrosekúnd menej zahliadol aj Filipa, ktorý mi rozkazoval, aby sme smerovali ľudí do cieľa, lebo si nevedia poriadne zorganizovať pretek a pretekári im behali po celej Fatre. Čiže áno, dvojica známa svojou Ultra Fatrou, Možno im prídem nabudúce aj pomôcť a ak niečo opäť zorganizujú už aj ja Vás pozývam. Tretia do partie je Monika Es. Ďalšia neznáma, známa tvár. A zase z Ponitrianskej stovečky. Ale toto boli už asi nanosekundy čo sme hľadeli na seba. lebo ako je možné, že si nepamätám kočku čo pučí od radosti až do Hnrčiaroviec pre radosť z pohybu a hory v zime sú na lyžoch jej druhý domov? Marek Pé je známa firma z ultra behov, ale keď som sa dozvedel, že ide s nami tak som skoro onemel. Ako sa to stalo, že práve on a prečo? Tu sa ozaj pozná každý s každým? A prečo som si ho práve deň predtým iba tak pridal do priateľov? A posledný do partie bol neznámy Filip Ve. V Starom Smokovci čakám na Nitriansku mafiu, aby ma po ceste vyzdvihli, lenže ako som si sadol do auta, tak ma už aj vyhodili, lebo že oni idú brať nejakého Filipa a ja si mám presadnúť ku Marekovi do druhého auta. Kto je ten ich tajomný kamarát? Nakoniec vysvitlo, že to je Monikin privrženec fotky na sociálnej sieti a že doteraz sa nevideli. Filip kvôli Tatrom cestoval celú noc, aby tam mohol byť. V Marekovom aute stretám novopečeného ultra psa Jessie. Konečne mám tu česť vidieť naživo legendu tohtoročnej PUT.

Vystupujeme úplne odveci v Novom Smokovci. Čo človek neurobí, aby neplatil parkovné, keď sa vráca z hôr až po víkende. Vystupíme, každý s každým sa zoznámime a ideme pučiť. Prejdeme pol kilometra a už aj sa vraciame naspäť. Ach títo fotografi zabudliví. Štart sa posúva zo siedmej hodiny rannej na skoro ôsmu. Pôvodný plán ísť z Tatranskej Lomnice na Skalnaté a odtiaľ na Zamku sa zrušil a preto pučíme zo Smokovcov priamo na Hrebienok. Na Hrebienku sa nám naskytá neskutočný pohľad na Tatranskú dúhu. Dokonca slabučko bolo vidno aj druhú. Fotíme krásy prírody, čiže seba, ale dákosi nám v danej chvíli nedochádza, že to znamená, že ideme do dažďa.

Na Obrovskom vodopáde začína seriózne pršať, ale v stálom rozhovore cesta uteká ako voda a ani sa nenazdáme a sme na Zámke. Ozaj netuším ako sme prešli tie výškové metre. Marek na zahriate kupuje horec. Filip varí kávu. Ja moknem. Jessie sa hrá s novými kamarátmi a všetci spoločne sa škeríme od radosti z prírody.

Cesta na Terynku ubehla ešte rýchlejšie ako na Zámku. Väčšinou neskutočné dlhá Malá studená dolina bolo dnes ozaj malá. Ani len stúpanie popod Prostredný hrot nebol žiadny problém. Hore začínajú zimné podmienky. Jeseň skončila, vystriedala ju zima. Začína sľubovaný vietor. Na druhý stupeň výstrahy a vyše 100 kilometrové nárazy sa to ale ani zďaleka neblížilo.

V chate dávame polievku, chvíľku posedíme, ale keďže Terynka nie je Jessie friendly chata tak po vypití jedného horca pádime preč. Stanka dostáva depku. Dozvedám sa, že nemá rada sedlá. Ja nemám rád výšky. Priečne sedlo mi v lete nerobilo najmenší problém, ale so zimnými podmienkami nemám skoro žiadne skúsenosti a tak mám pred ním rešpekt. Mačky síce máme, ale iba odľahčenú bežeckú verziu. Samozrejme ja som najviac ultra a moje hrotíky sú dobre tak na behanie po Fatre. Tu by sa zišli hroty raz tak dlhé aby som bol v kľude a určite aj nejaký cepín by nebol na škodu. Ale samozrejme moje mačiatka sú najľahšie a najlepšie. Stanka svoje mačiatka práve dostala od Filipa a Moniky na narodeniny a hneď ich musí povinne odskúšať.

Jessie to pučila ako skúsená Tatranka, ale ako prišla prvá retiazka a prvé šmyky tak zavelila na návrat. Jessie vie kedy má dosť, to nie ako my ľudia. Tým pádom nám odpadáva aj parťák Marek a po piatich minútach aj Filip Vé, aby stihol spoje. Filipa Vé som už od vtedy nevidel. Zostali nám po ňom už iba fotky za čo mu veľmi ďakujeme.

My pokračujeme ďalej. prichádzame pod sedlo. Cez leto suťovisko je teraz snehové zamrznuté pole plné maličkých pohybujúcich bodiek ako mravčekov zostupujúcich a vystupujúcich na vrchol. Pomaličky stúpame. Z hora idú zaujímave úkazy ako ľudia s jednou mačkou kedže druhý parťák si nechal svoje v aute, alebo šmýkajúce sa telá žľabom dolu. Ešteže všetci to po niekoľkých desiatkach metrov ubrzdili a že naša partia aj napriek slabej výbave to tak bravúrne ustála. Ľudia, keď chodíte do Tatier v zimných podmienkach buďte obzvlášť opatrní. Stačí malička chyba a môžu nastať problémy. A určite sa istiť PORIADNÝMI mačkami a cepín je slasť na pokoj v duši.

No my slávny bežci sa snažíme nepanikáriť. Veď Monika dáva ľadové pole aj s mačkou naopak. A že prečo jej to nedrží, nezakopáva do ľadu. A to v tom najneprijemnejšom úseku. Stanka naberá všetku odvahu a prebehne ho ako pán. A ja keďže to zvládla Stanka pučím rýchlo za ňou tiež. Nebolo mi všetko jedno. Postupne som vypol zvuk a už sa iba sústredil. Pri chalanoch z leta na Vysokej alebo Orlej prti bv som teraz už zavíjal, že do čoho som sa to zase pustil a bľakal tam ako bezradná ovečka, ale keď som zistil, že Stanka nemá rada sedla tak som sa musel mučiť v tichosti. Ale už sme pri reťaziach.

Priečne sedlo a Široká veža

Sedlo sedielko a Ľadové štíty

Retiazky išli fajn. Na posledných metroch začínala trošku zima a reťaz bola taká namrazená, že sa jednotlivé oká nedali ohýbať. Kamene zo strany Terynky boli totálne poliate vodou a zamrznuté. Bolo to všeetko tak super. Monika tá šla hore ako skúsená alpinistka. Už nás len z hora cvakala. Alebo to bolo tým, že primŕzala? V sedle robíme selfí. Hore sa nám naskytajú krásne scenérie zaliate slnkom. Chvíľku odburávame adrenalín a môžeme ísť.

Druhá strana priečneho sedla nie je už taká náročná a nie je tam žiadny ľad. Slnko spôsobilo, že sneh bol mäkký a dobre držal. Zídeme 50 metrov reťaze a zbežík môže začať. Som totálne nabudený a hneď by som si to aj po chatu zabehol. Postupne sa pridáva aj Monika. Asi ani nie tak kvôli radosti z pohybu ako kvôli tomu aby tam neprimrzla. Pučíme popod Ostrý a Javorový štít. Monike asi ozaj bola zima lebo postupne mi už vyprávala ako keby prišla práve od zubára po umrtvení celých úst. Zašlo slnko, prišla hmla a silný vietor. Vymýšľame novú súťaž, kto vydrží mať dlhšie otvorené oči proti vetru. Ale až také pochopenie neprišlo pre túto hru.

Stanka, Sesterské pleso, Zbojnička a Slavkáč

Totálne vyfukaní prichádzame na Zbojníčku. Konečne teplo. Sadáme do jedálne a kedže do večere je ešte dve hodiny tlačíme do seba opäť polievočku. Otočíme sa a koho nevidíme. Jessie a Marek sú späť, Stihli to obísť cez Studenovodské vodopády. Otázka večera. Čo so zajtrajškom? Marek nás láme ísť dolu a zajtra pokračovať na Kôprovský štít, ale my sme neoblomný, zajtra smer Prielom a Východná Vysoká. Stanka nejde s nami. Tá ma vlastné projekty. Ale horec dal pivo a nakoniec z toho bolo to, že Marek s Jessie zostáva na chate. Dokonca Jessie môže spať vo vnútri. Pred večerou Filip vytiahol nejakú svoju domácu pálivu alchýmiu a keď podávali večeru už som ani netušil čo vlastne jem. A to bolo sedem hodín, Začali hlboké debaty, ktorým uchádzali pointy. A čo sme vlastne tým chceli povedať? O desiatej polovica zostavy už po dlhom a na zážitky plnom dni chrápala v mäkučkých posteliach a druhá popíjala na uzmierenie s chatárom po menšej roztržke. A posledná časť behala po chate a hľadala si svoje miesto na spanie. Nakoniec si každý našiel to svoje. Marek s Jessie mali luxusné miesto v sušiarni za trojnásobne nižšiu cenu. Asi množstevná zľava.

Zbojníčka predčila všetky Tatranské chaty. Prečo? Lebo sme tam prišli so psom a nevyhodili nás. Trošku sme si aj nerozumeli s personálom ale aby sa všetko vyjasnilo dostali sme naliate priamo od chatára. Jessie mohla v chate prespať. Všade inde, či na Terynke, či na chate pod Rysmi musela zostať von. Marek mohol aj napriek nezarezervovaniu lôžka prespať provizórne v sušiarni. Dali matrac, dali deky, dali teplo. Čo viac potrebuje milovník hôr.

Ráno páročky na raňajočky. Trošku posedenie a hybaj do víchrice. Už v noci išlo na chate odrapiť strechu. Ráno ju už toľko nepodfukovalo, ale vonku to aj tak stálo za to. Náš dnešný plán je sedlo Prielom. Chodník je ťažšie sledovateľný. Cez noc niečo poletovalo a na niektorých miestach sa robili záveje a hneď za nami zavievalo stopy. Pomocou GPS, ale ideme isto pod nástup do sedla.

Východ Slnka na Zbojníčke

Sedlo na prvý pohľad vyzerá ako Priečne. Lenže včera svietilo slniečko a bolo tam kopec ľudí, ktorí urobili aspoň minimálne stupienky. Dnes sme vo víchrici a snežení, Nevidíme na vrchol. Postupne stúpame. Sklon sa ale začína pristrmovať. Idem ako včera so Stankou. Stanke to ide ako po masle. Ja začínam mať dákosi problémy. Nesmeky mi začínajú nejako preklzávať, ale zatiaľ nejdem panikáriť ani sa nikomu zdôverovať, Filip a Monika idú ako na prechádzke po pláži. Marek tiež. ale Jessie sa začína šmýkať. Nedokáže zapichovať pazúriky do namrznutej škrupiny. Šmýka sa jej. Opäť vie, že ďalej už nechce. Neviem ako ostatní, ale ja som v tej chvíli cítil to isté. Dnes to nie je tak bezpečné ako včera. A možno to bolo to isté, ale to počasie a to že tam nebol nik iný okrem nás nerobilo vo mne dobrotu.

Teda sa otáčame. Ale ako dolee? Jessie sa šmýka a podšmykuje aj Mareka. Tiež si trošku vyskúša, čo je to šmýkať sa po ľadovom poli. Ale iba pár metrikov. Všetkými ôsmimi končatinami to spoločne ubrzdia. Veľmi pomaličky schádzame. Keď sa človek poriadne postavil, nohami kolmo na svah tak mačiatka držali. Už len premôcť nedôveru tomu. Filip s Monikou zase na výlete, ale ako sa trošku zmiernil sklon a mal som istotu, že nezaletím pri šmyknutí až na Zbojničku, tak som si to opäť užíval a behal všade tade ako Jessie. 

Znovu sme na Zbojníčke, trošku sa zohrejeme a valíme dolu. Rozmýšľam či som niekedy šiel dolinou na túto chatu. Či som tam nešiel jedine cez sedlá. V noci napadol sneh a šmýkať sa neprestalo ani pod chatou. Mačiatka nechávame skoro až po vodopády. V polke zostupu zisťujem malú nepríjemnosť. Na chate som im nechal trošku väčší tringelt ako by sa patrilo. Keď many nou problem tak si ich človek necháva kade tade a niet sa čomu čudovať keď to takto dopadne. Potom robíte chatárom mesiac starosť.

Cestou zo Zbojničky okolo Dlhého plesa

Na Hrebienku sa hrejeme na slniečku ako jašteričky. Cítime sa tam nesvoji ako imigranti. Všetci v rifloch a v jesennou autfite a my ako polárnici v goráčoch. Ale keď sme si na chate kúpili drahú Tatranskú kávičku, hneď sme sa cítili ako ostatní. Už sme boli ich, už aj my sme komercia.

Ešte posledné metríky do Smokovcov, posledné rozhovory pri Kremeši a môj život je za víkend naruby. Monika chce chodievať skialpovať. Roky som chcel kupovať lyže a vždy som sa na niečo vyhováral. Keby bol niekto kto by so mnou vydržal každý týždeň kdesi búšiť tak to by boli iné tlaky. Parťákov je mnoho, ale keď mi v lete nestíhajú tak čo v zime? A čo ak to niekto s tým lyžovaním myslí vážne, Monika?? Alebo ďalší namotaní Filip, Marek alebo aj Stanka? Ďalšia vec je, že Marek je starý fiškus a pri dobrej nálade na mňa vytiahol vysoké tromfy z Andory. Ešte stále netuším ako to dopadne, ale takých 5 tisíc výškových na lyžiach každý víkend v zime by mohla byť dobrá príprava. Z plánovaných UTMB, Matterhorn ultraks, či Tromso po víkende je rovno 100 miles of Istria, Buff epic trial, či prekvapenie v podobe Andory??? Uvidíme :)

Po skončení tohto veľmi úžasného víkendu s jedinečnými ľuďmi, ktorých som mal tú možnosť spoznať, som bol dokonca natoľko hodný, že ma ešte odpravili až do Ružomberku autom. Dokonca až skoro po dvere na stanici.

Ďakujem za nádherné chvíle strávené v horách. Za užasnú atmosféru v spoločnosti s jedinečnými ľuďmi, ktorí vedia precítiť to čo ja: Tú obrovskú radosť z dobrodružstva a výziev v spoločnosti svojich priateľov.

Foto: Filip Valuch, Marek Prachár