Víkend týždňa č. 41 alebo keď človeku šibne viac ako inokedy

Víkend sa skladá z dvoch dní tak aj tento report musím rozdeliť na dve časti. Jeden deň som sa bol trošku vyfúkať do Malých Karpát a na druhý trošku požúrovať s inými parťákmi do lesov Malej Fatry a hlavne pozrieť na "najkrajší" kopec Malej Fatry Hnilickú Kýčeru.

Nádhera na Vysokej v Karpatoch

Deň prvý, MVK

Prvýkrát som šťastný, že bývam pri Blave a že mám takých úžasných kolegov čo ešte aj behajú. Ehm.. skoro už iba organizujú a ja mám odvoz priamo z domu. Sadám do auta a v aute guru Československej ultra Olaf. Vlastne bolo plné celé auto. Okrem Peťa a Olafa sme mali so sebou ešte nejakú kočku, ktorú ja doteraz nepoznám a Cisár sa nechce asi deliť. V kufri máme stoly a ja ledva do auta napchám svoje drahocenné veci.

Prejdeme pár dedín a stojíme na cesnakové hniezda. Vypĺňame posledné medzery vzduchu v aute a zo živočíchov aeróbnych sa v tú chvíľu meníme na cesnakóbnych. Cestou zisťujeme, že na druhej strane Karpát pofukuje. Jeden kamión je už aj v priekopke a štartujúci od Blavy majú problém. My prichádzame do Plaveckého podhradia, všetkými silami držíme hniezda pred vetrom a snažíme sa rýchlo ukryť. Pozdravujeme a hneď sa aj lúčime s prvou vlnou štartu. A už sú aj na trati.

Zima a vietor má klepe ako osíku. Ledva sa držím pokope. Idem do futbalových šatní na ihrisku odprezentovať sa. Za chvíľu prichádza parťák od Martina Majo. Spomína popadané haluze po ceste a nabúrané auta. Rozmýšľam kde zaparkoval auto, ale všetci si radšej vybrali stranu cesty s elektrickými drôtmi ako gaštanovníky. Ideálne počasie na zber. Ani papeček na zhadzovanie nebolo treba. Len sa postaviť s otvoreným vrecom a čakať či padne do vreca alebo na hlavu.

Všetci šachujú s tým ako sa obliecť. Teplo, zima, vietor, dážď? Nikto netušil čo prinesie tento deň. Na štart sa vraciame z auta až kúsok pred výstrelom. Samozrejme Slava nepočúvame kade máme ísť a cestu dôkladne poznáme. Veď sa budem niekoho držať. Ideme na výlet. Samozrejme žiadne naháňanie.

No.. Na Mesačnej lúke sme ale boli asi za pol hodinu. Držím sa s Majom, ale čo je zaujímavé aj s Peťou Em, Emilom Pé, či Romanom Bé. Nič to, ide sa mi úžasne a kvôli ním spomaľovať nejdem. Idem radšej prepaľovať. Zbeh bol krásny, trošku zbehnutie z trasy ale iba pár metrov a opäť som na chodníku a na ceste na prvú občerstvovačku zase v klbku s ostatnými.

Po občerstvovačke prichádza najvýživnejší kopec celého preteku. Petrklín. Turistická značka nikde. Vlastné značenie. Ani neviem či sme šli po nejakom chodníku. Pamätám si, že fúkalo tak, že naokolo boli samé popadané haluze. Ale mne stále akoby nestačilo. Prečo nefúka viac? Veď už nič okolo nepadá. Ako keby tým, že sme v kope viacerí, tak cítim, že keby niečo aj padalo tak to spolu silou mysle odrazíme. Asi ako tú 5 metrovú haluz hneď zo začiatku čo padla asi 10 metrov za mnou a 20 centimetrov od niekoho hlavy.

Slavové srandičky keď náš vypúšťa do hurikánu Matthew

Na vrchole nás čaká zase guru Štefánik trailu Martin Urbaník. Lepíme kontrolu a ideme hneď dolu. Strmhlav. Užívam si to. Peťa ide tiež ako zmyslov zbavená. Ale vari nemôže byť lepšia v zjazde ako jaaa. Zbiehame rýchlosťou svetla na zvážnicu a značka nikde. Kdee? Ideme priamo do lesa cez cestu. O chvíľu Petiné hodinky zavelia doľava a už aj vidíme povedľa na ceste pučiť tých čo sme predbiehali do kopca. Zase sme pri Emilovi. Zase utekáme dopredu. Zase sme v lese sami. Ja, Peťa a ešte jeden chalan. Petiné atómové gpsko ukazuje naspäť. Berieme to krížom cez les. V cieli som sa dozvedel, že po nás aj kričali ale že sme bežali ako hluchonemí. A ja si v duchu po lese nadávam, že už aj títo ultráci sú takí hrozní ľudia ako tí z civilizácie.

Pučíme s Peťou na Petrklín

Opäť trafíme cestu. Vlastne išli v doline dve paralelne z jednej aj druhej strany potoka a v strede roklina 10 metrová, Asi sme trošku pomiatli aj Veroniku Há. Asi aj išla správne ale nakoniec sa vracala na druhú stranu za nami. Nakoniec sme na druhu stranu prechádzali aj my a dole zistili aj tak, že sa to spojilo.

Vyšli sme na asfaltííík a dĺĺho cesta. A stáále. Už vidíme aj civilizáciu. Keď sa ocitám aj s tretím parťákom v dedine Rohožník, pri Vápenke radšej vyberám itinerár. Nič som mu ale nerozumel. Nechcelo sa mi vôbec rozmýšľať. Radšej som chcel behať hore dolu. Alebo.. pozriem za seba a Peťa niekoľko stoviek metrov za nami sa už otočila a išla naspäť. Vravím parťákovi, že ideme asi teda naspäť. Vraciame sa 3 kilometre. Keďže ideme ako vypustený z ohrady, zisťujeme, že sme ani len netrafili cestu kadiaľ sme prišli. Skoro sme sa ocitli už aj na lome. Točíme aj s lomu a konečne sa dostávame na správnu cestu alejou do Vývratu.

Pred stoličkou vo Vývrate

Tam nás čakal Peťo Ká s parťákmi, ..vlastne parťáčkami. Trochu požujeme. Peťa nevyzerá dobre. Ževraj je jej zle a ja radšej nečakám teda. Mám prvýkrát možnosť predbehnúť nejakú mega legendu. Ostatné legendy po cca 6 kilometroch kufrov sú už skoro hodinu pred nami. Chvíľku idem s parťákom od kufru ale do kopca sa rozbieham. Baví ma to. Stretáme oproti sme ďalšieho zblúdilca. Berieme ho so sebou. Stále bežííí. ???? ..nerozumiem tomu doteraz. Do mierneho kopca mi utekal ale ako sa Vysoká zostrmela nemal šance. Obdivujem toto behanie do kopca, ale je to výhodne?? Nie je rozumnejšie kráčať?

Na Vysokej je neskutočne krásne, Už dávno som nevidel taký krásny výhľad. Tieto Karpaty majú čosi do seba. Je tu viac kopcov odkiaľ je šialený výhľad. A aj výškove metre sa tu nájdu :) Kontrolu a fotky majú v réžií Peťo a Olaf. Napijem sa a utekám.

Pohľad na lepšie zajtrajšky na Vysokej

Z ničoho nič začalo blato. Na formuliarskom podvozku sa ledva držím na vlastných pri zbehu. Čo je zvláštne niekto sa už aj vracia naspäť. Čiže je predo mnou asi 10-15km ..hahaha. Ok odrátam si svojich šesť. Povzbudím teda prvú päťku dokým sa naše cesty nerozdelia a pučím po zvážnici. Stretám Stana o 20 rokov mladšieho s Divou Mačkou. Tri minúty pokecám, opýtam sa kde mám ísť najbližšie na kontrolu a utekám ďalej. Stano vraví Zochová chata. Ok, kade pôjdem tade sa budem pýtať na chatu. Už nič nenechám na náhodu, keď už som v lese sám bez súťaživých.

Cestou zopár ľudí obieham. Príšli asfaltky a cyklotrasy ukazuju už iba nejaký ten kilometrík ku chate. Odbočujem doprava po našom značení z modrej značky. Čudné veď Zoška bola po modrej cyklotrase rovno. Asi Slavo nechcel toľko asfaltu. Prichádzam na križovatku. Idem rovno ale podľa mňa Zoška by mala byť vľavo. Tadiaľ ide nejaká žltá značka. Pýtam sa pocestných kade na Zošku. Vravia, že naspať na žltú, že nevideli žiadnych bežcov tadiaľto. Ok Idem na žltú. Krásny lesný trailíík. Dobre to vymyslel ten Slavo je tu krásne. Prídem pred Zošku na parkovisko kde štartoval Rýchlik a tam nič. Za mnou dobehol chlapík čo som ho zobral so sebou. Netušíme kde je tá kontrola. Ľudia, keď sa ich pýtame či nevideli nejakých bežcov tak nechápavo po nás čumia, priam sa nás boja, keď s nesmiernou úzkosťou v očiach ich prosíme o správu, že niekoho videli. Niekto vravel, že ich videl ísť niekde tam hore. Vravím si, och, títo nám neporadia. Prečo nás posielajú hore. A čo sú hlúpi tí ľudia, keď tu nevideli 50 ľudí vyjedať niekoho?? Parťák zmizol.

Volám Slavovi. Dvíha. Vraví, že som zle. Fúú a teraz kde??? Trasu mi profesionálne vysvetľuje a ja sa vydávam na návrat do divočiny. Znovu prichádzam na miesto kde som zbehol z trate, Bolo to tam kde ma poslali pocestní. Dvesto metrov od občerstvovačky. Na kontrole stretám opäť Stana s Mačkou. Stretám aj iných čo som predbiehal. Všetci na mňa udivene pozerajú. Parťák bežec do Vysokej opeká špekačku. Prisadám si ku ním. Veď už som dopretekal a už sa nepohnem sám. Po desiatich minútach udenia sa dymom s tým, že som špekáčik aj tak nedostal, ma to už prestávalo baviť a nemohol som obsedieť. Prvý kto sa postavil ku tomu som sa pridal. Po Čermákovú lúku kráčame spolu.

Potom sa ale rozbieham a parťáka strácam. Stretám iné a ešte iné skupinky dokým nedobehnem už tretíkrát pod druhýkrát Vysokou Stana a Mačku. Stano má zaujímavú taktiku. Po rovine sa vykecáva a do kopca pučí ako keby ho do zadku pichali. Na vysokú nemám šance. Bombýýý, Hore kopcom sme to vyprášili za mikrominúty. Stano čaká dievčinu, ja beriem kontrolu, doplním nejaký ten džaul a letím na občertvovačku pod kopec. Zbeh si už tak neužívam. Bojím sa, že pod lístim ma dobehne nejaký škodoradostný koreň, konár alebo skala. Ale asi si všetko už predo mnou niekoho našlo a pre mňa už neostalo.

Dolu zase srandičky, že som tretí od konca. Že už aj Januška ma obehol, keď som sa šuchtal kdesi dolu kopcom. Chytajú ma kŕče tak pučím šumivé magnezko v ústach. Skoro mi vybuchli. Zapijem to colou a idem sa vybrať naháňať niekoho. Ževraj tam aj tak už nik nie je. Musím bežať až dokým nezájdem za roh. Prichádza krásny vychádzkový chodník lesom. Už len parťáčka chýba. Ale z ničoho nič bočíme do lesa do žľabu. Ouu.. aj toto je pekné. Pováľané stromy. Kade to obísť? Nejako to obchádzam vraciam sa naspať do koľají v žľabe. Kochám sa krásnym jesenným lístim keď tu.. Búúm ..noha skoro po pás v jame. Kráčam si a zrazu padám do neznáma. Rozpleštil som sa tam ako vrece zemiakov. Do frasa kto tu robil tie pasce. To sa doteraz do toho nik nechytil? Kto tie jamy zakrýva konármi a lístim?

Nejak sa vyhrabem zo zajatia. Prehúpnem sa cez hrebeň. Kontrola pred občerstvovačkou ževraj nie je. Asi ju vietor ukradol. Ak sa stratím tak smer Sološnica. Peťo na kontrole vraví, že aj tak je to najkratšie po trase. Nie nie. Asi kratšie by to bolo ako sme šli doobeda. Aj keď. Vtedy sme tam poblúdili. A trepať sa naspäť cez Petrklín? Značky kde tu vidím kde tu nie. Idem zvážnicami. Z ničoho nič sa objavi Majči s parťákom. Zadný voj? ČOO.. to som ozaj tak zlééé. Ale že niéé, oni si išli iba odznačiť nejakú časť. A možno to celé pletiem. Zbehnem na cestu do nášho už známeho Rohožníka. Otáčam sa a pučím smerom hore. Po modrej až ku Skalke na hrebeni. Pokecám s cyklistami a konečne ideme dolu. Naraz sa rozpamätám na svoj úsek zo Štefánik trailu. Och ..ako som tu vtedy trpel opačným smerom. Teraz to celkom ide. Alebo už nepamatám?

Stretám Ľuboša Ká, paraglajdistu, či padakisku alebo ako sa to oni volajú, títo naší leteckí reprezentanti. Do kontroly popucíme už spolu. Na kontrole šupneme aj niečoho tvrdšieho, Skúsime či to pomôže. Nie nepomohlo. Pivo mi vždy pomohlo ale toto?? Na Vápennú som ledva vyšiel. Jaksi bola strmšia ako naposledy na Trnavskej stovke. S Ľubom sme sa odpojili skoro až pri vrchole. Prišiel som ku krížu ani len na výhľad sa nepozrel, zobral som nálepku a pobral sa v tichosti v depke dolu. Pozdravil sa s dobehuvšími na vrchol a išiel totálne rozbitý dolu.

Preratávam čas. Musím to dať do 9 a pol hodiny. Bežím iba presne toľko koľko musím aby som to stihol. Pri preskakovaní popadaných stromov mi preskakujú poriadne kŕče do stehien. V dedine som sa celkom prerátal. Musel som posledný kilometer poriadne pučiť. Ledva som to stihol. Vlatne nestihol. Prišiel som nakoniec nejaké sekundy po svojom limite. Hlavne, že pred štartom v aute som mal limit osem hodin :D haha

V cieli už skoro nik. Nemám suché oblečenie, kŕče mám také, že iba ležím v tráve a pri každom pokuse o postavenia ma vráti naspäť.. Majovi sa nedá dovolať. Nakoniec zisťujem, že už aj môj šofér s vecami suchými  žúruje s tvrdým ultra jadrom v krčme. Taký som bol na seba nasraný. Prišiel som o aftérku kvôli kufrom. Jaro Ká tiež hromží, že kde to zase pochodil. Prišiel pár minút predo mnou. Neviem či sa nakoniec všetci nad nami zľutovali ale postupne sa v šatniach objavili aj Dalimil, Roman , či Emil. Spučím úžasný guláš, rýchlo si idem pre diplom, rozlúčime sa s tým, že o týždeň sa vidíme na PUTku a s Majom a Dalíkom ideme cez Žilinu domov. 

Bol to úžasný pretek, Aj napriek cca 8 kilometrom navyše som si každý jeden meter užívam. No možno nie úúplne každý ale spomienky sú šialené. Aj ten vetrík bol super, asi takýto stačil. Viac by už možno bolo aj na škodu. Uff.. rýchlo spať. Zajtra sa ide pučíť znovu.

Deň druhý, Valča trail

Ešteže mám takých užasných kamarátov, ktorý ma vždy všade zoberú. No.. trošku som sa musel prejsť do Záturčia ale odtiaľ Maťa, matka čakateľka, zobrala svoju kabelku (asi citroen C3) a všetkých nás chalanov v zložení ja, Martin Bé a Lukáš Káá alias Háá zobrala na štart. Účasť nie moc vysoká, ale tvárilo sa to na profi pretek. Neviem kto to presne zastrešoval, ale podľa všetkého nejaký zdomácnení Ukrajinci. Určite sme radi za každú jednú bežeckú akciu. Aspoň si každý môže vybrať čo jemu vyhovuje. Čo mne chýbalo, bolo zázemie v teple. Celkom sme sa do štartu vytriasli.

Hurááá ..zase ideme pretekať

Pred štartom stretám svojho bývalého spolužiaka s výšky Andreja Bé. Odvtedy mu trošku narástla brada. Ale tak kamaráta vikinga ešte nemám, aspoň sa budem zase môcť tváriť výnimočne. Tento beh má iba 28km, čiže hádam toto tu vypisovanie nebude až také zdĺhavé. A po včerajšku som si to ani moc neužíval, čo ma celkom mrzí.

Dohoda bola jasná. Ja, Martin a Andrej ideme na štyri hodiny, iba Lukáš ide na tri a stále nás o to presviedča. Štartujeme z prvej rady ako páni. Veď čo treba hneď z hurta začať nerozcvičený, stuhnutý po včerajšku. Ale vravím si vari chatárovi budem stíhať. Skoro som prvý kilometer vypľul dušu dokým si to uvedomil aj on. Nakoniec sme sa ako tak skonsolidovali. Lukáš stále 30 metrov pred nami, naša trojka spolu. Zbehli sme do Valče a Slovianskou dolinou sme sa vybrali na hrebeň.

Cesta ako stvorená na bicyklík a my tu pučíme na pešo. Nepochopil som prečo sme neprebehli ponad Valču okolo ihriska. Prečo tak nasilu ten asfalt? Nevadí. Pučíme. Ide to strašne. Idem potichučky za nimi. Lukáš sa nám postupne vzdialil a zmizol. My fučíme dolinou spolu. Na konci doliny sa pristrmuje. Martin ide do kroku. Ja by som takých ľudí ako on asi zakázal. Ako môže niekto kráčať tak, že sa nedá ísť vedľa nich ani behom ani chôdzou?? Tak som si vedľa neho pobehoval, potom kráčal, potom zase pobehoval a tak dookola. Nakoniec našťastie prišiel poriadny kopčisko a už som len dúfal, že ho tie jeho kila, na ktoré sa vyhovára, zastavia. A bolo tak, konečne som stíhal na normálnych pulzoch.

Ale pred očami sa mi hmlieť neprestávalo. Andrej nám už ušiel tiež. Zostali sme dvaja. Do sedla pod úplazom sme sa vyplazili v totálnej hmle. Terén bol poriadne blatistý. Včerajšia Vysoká bol veľmi slabučký odvar. Trošku sme pocupitali po hrebeni. Ešteže som si pamätal ako to tam vyzerá, lebo viditeľnosť bola na 50 metrov. Andrej kdesi poblúdil. Na sedle pod Hnilickou Kýčerou bol jonťák. Dopĺňam tekutiny a som celý šťastný, že sa nehýbeme. Mám poriadnu depku. Vôbec to nezvládam a idem totálne na doraz a dopredu ma tlačí jedine to, že nechcem byť horši ako Martin :D

Cesta blatistá sme sedlo pod Úplazom

Hnilická Kýčera. Najobľúbenejší kopec nejedného bežca. Pri MF 100 sa to ide cca na 80tom kilometri smerom dolu. Teraz sme to po tom blatovo-sparťanovskom teréne pučili hore. Po chodníku vyšmýkané stopy po našich predkoch. Asi to neobišlo nikoho. Dva kroky dopredu. Jeden šmyk dolu. Ja som hore šiel radšej lesom okolo. Aj keď bol zarastený. Hore čakám tučka. Prišiel ale hneď. Ach.. a teraz čo? Už teraz ho vyháňam dopredu, že keď chce tak nech ide bombiť. Ja sa dnes idem šuchtať.

Zbehy po bahne si vôbec neužívam, Aká škoda. Môj živel a ja chodím ako mátoha. Postupne sa hrebeň vyrovnal a my sme raz pobehli, raz čo to vytlačili chôdzou do kopčeka. Z ničoho nič sa vynorí z hmly paparazi. A zase musíme bežať. Takto prešiel hrebeň ako voda. Výhľady "nádherné", Trošku mi bolo ľúto Martina. Ja som si výhľady domaľovával z predošlých záťahov na tieto miesta. A vlastne.. ja som bol vtedy aj tak v kóme a keby tam aj niečo bolo vidno tak serem na to. Hrebeň konečne skončil.

Už iba stále dolu. Aj keď asi to nebude žiadna výhra. Pred sebou niekoho máme. Ideme za ním. Zo sedla Majbíkova, ale chlapík zvrtol úúplne opačne a vybral sa kúsok popod hrebeň kdesi po vetvovej zvážnici. Toto sa mi nezdá. Vyberám mobil. Značka vedie úplne inak. Vraciame sa do sedla a hneď nachádzame chodník. Nedá sa ale povedať, že sme našli nejakú slávu. Konáre a vetvy tu boli všade ako keby ich zadarmo dávali. Strmo sme prešli rozbitou zvážnicou až na lepšiu šktrkovú cestu. Nožičky som už mal rozmlátené poriadne. Už sa mi vážne nechce. Ale stále bežím. Z boku sa vynorí chlapík z vetvovej zvážnice. Predsa len sa dalo aj tadiaľ zísť. Ťažko povedať či to bolo jednoduchšie. Ako sme prišli po serpentíne na asfaltku tak som rezignoval. 

Martina posielam dopredu. Ja mám do štyroch hodín času už aj chôdzou až, až. Je to asi 6 km a mám 50 minút. Budem musieť ešte trošku pobehnúť, ale teraz NIE. Martin sa teda so mnou lúči na večnosť ak by som tam už navždy zostal a uteká naháňať chlapíka pred nami. Za mnou niekto je. Povzbudzoval ho cyklista čo okolo nás preletel. Nepozerám sa dozadu. Nechcem vedieť o nikom ani ničom. Nič ma už nevyvedie z miery. No len ako som uvidel fotografa Kotrhu dolu pred  cieľom v stredisku Snowland tak mi zase žlč stúpla. Títo fotografi musia byť ozaj všade. Zase musím behať. Nedajú mi nikde pokoj.

Rýchla chôdza alla Toth

Už aj dozadu pozerám. Niekoho tam vidím. Stále si myslím, že ma predbehne ale on nikde. Až do cieľa som zašiel sám. Bol to neskutočne ťažký beh. Asi nič podobné som nezažil. Ani len O2 moon run v Blave po Tatry running tour nebol až tak náročný. Musím priznať, že tento beh som si teda vôbec neužil. Ťažko povedať ako by sa mi páčil keby som ho šiel plný síl. 

Najkrajšia vec čo som zažil bola keď som v cieli uvidel Mira Péé. Ten človek je nenormáálny. On nám doniesol výýývar. DOMÁCI vývar. Až mi smutno prišlo, že kedy som ja urobil takúto úúžasnú vec pre niekoho. Som sebecký somár, ktorý si ide iba za svojimi cieľmi. A okolo seba mám takýchto užasných ľudi. Určite všetci ultráči chceme Mira Pokrievku na občerstvovačku na 70 kilometer a jeho domáci vývar. Čo vy na to? Ja som ho už mal. A Vy ho musíte ochutnať.

Ešte aj tie hrnčeky sú dokonalééé :)

Na chvíľku sme potom zaliezli do hotela na kofolku, pivo, čaj. Samozrejme všetko naraz. Pozreli si kúsok Saganových majstrovstiev, ale keď sme videli ako sa Marcel Kittel trápi tak sme sa radšej pobrali domov. Samozrejme doma mi bol prednejší fejsbúk a na Sagana som zabudol. Opäť raz som bol sebecká beštia.

Ako som vystúpil vo Vrútkach z auta tak je ale niečo zle. Na pravú nohu neviem chodiť. Myslel som si, že za deň bude potom ale ono to už drží tretí deň. A čo teraz z PUT??? Veď som chcel konečne prísť v rozumnou čase na aftérku. Žeby som dopadol ako dobrovoľník, náhradník? A v nedeľu Dračí kros. Aj keď dva preteky za víkend? Asi je to riadna hlúposť. Aspoň pre takého amatéra akým som ja. Výzva to bola riadna ale po 64km a 3000m+ a tých 28km a 1000m+ to nedopadlo vôbec dobre, Výzva to je ale neodporúčam ak chcete aby beh chutil.

Ale zážitkov bolo na mraky a každý sa samozrejme učí na vlastných chybách. A niekto sa nepoučí ani tak. Už teraz sa teším na to kedy budem môcť opäť chodiť a ísť kilometer za kilometrom a vidieť opäť viac a viac :)

Foto: Peter Juríčko, Martin Urbaník, Olaf Čihák, Peter Knížat, Slavo Glesk, Martina Kotyrová, Martin Kotrha