To čo som zažil s týmito topánočkami sa nedá s ničím porovnávať. Mrzí ma, ak sa niekoho dotknem, ale bol to môj najlepší parťák. Tých 2000 kilometrov za posledné dva a pol roka by dokázalo písať neskutočné množstvo príbehov. Prešli sme spolu úžasnými miestami ale aj veľa krízami. Boli sme si verní od začiatku po koniec.
Nebola to ale láska na prvý pohľad. V obchode som dosť dlho otáľal či ich zobrať. Predsa len boli celé žlté a ja som v tej dobe nedisponoval žiadnymi krikľavými láskami. A dokonca aj číslo bolo o niečo väčšie ako kupujem. Ale nakoniec som sa nechal zlákať vstupnou nízkou investíciou a dobrodružstvá môžu začať.
Prešli sme spolu rôzne kúty slovenska. Boli sme spolu na Korune Oravy, prechode Veľkej Fatry, v Nízkych Tatrách, či v Malých Karpatoch na Trnavskej stovke. Bolo to 114x čo som si ich obul. Myslel som si, že sú nesmrteľné.
Topánka je to v celku úzka a dosť tvrdá. Nemusí každému sadnúť. Čo si pamätám tak mi raz za čas urobila otlak na malíčku, ale na krátke behy bola ako stvorená. Ale ako som už spomínal prešli sme spolu aj Trnavskú stovku, ktorá síce nemá 100 km ale veľmi sa ku tomu blíži a vtedy som nemal najmenší problém a to aj popršalo. Sieťka vydržala v celku hodne. Myslím si, že po 1000 km som chodil ešte ako v nových.
No ale najlepšie časy a najlepšie príhody samozrejme prichádzajú až vekom a tým ako prestávame vládať. Spomínam si, ako keby to bolo teraz, keď sme šli dolu z Predného Čebraťu po blate po zadku. Narozdiel od sieťky podrážka v celku chytro menila svoje proporcie. Topánka zjavne bola určená do blata, ten dizajn podvozku tomu tak nasvedčoval. Išlo o mozaiku hviezdičiek, ktoré sa na tvrdých povrchoch dosť brúsili. Beriem to z toho lepšieho hľadiska, aspoň som zistil, že chodím cez špičky aj keď tomu doteraz neverím.
Postupom času sa teda moje Kanadie stali závodné formuliarske topánky. To ale nič nebránilo tomu ich používať naďalej. Veď im skoro nič nechýba. Problém trošku nastal, keď sa začala trhať sieťka. Bolo trošku nepríjemne zobrať so sebou metrový kyjak, ktorý sa chcel namontovať ako Váš šiesty prst. Ale som aj toho názoru, že čím väčšia diera tým lepšie. Potom si môžete vyberať kamienky priamo vrchom bez vyzúvania.
Myslím si, že aj s týmito topánočkami som sa rozlúčil ako sa patrí. Najprv sme vybúšili tri dni v Poľských Tatrách a ukázal som im aj nádhernú Orliu prť a potom to dorazili na Vysokej. Po ceste domov som si všimol, že moje kamarátky utŕžili dosť ťažké zranenia. Začala sa mi odliepať podrážka. Ešte stále ich držím pri živote, ale asi to už nebudem dlho naťahovať a nechám ich kľudne odísť z tohoto sveta.
Bude mi za nimi neskutočne smutno. Lepšiu tréningovú obuv zatiaľ nepoznám. Veľa som toho teda nevyskúšal, ale ak pôjdem hľadať nejaké nové lásky a budú v dobrej cene, tak im určite neodolám. Majú v sebe čosi, iskru, ktorá Vás dostane. A potom to všetko začne. Prebehnete sa raz, potom možno ešte raz a už ich musíte mať pri sebe stále. Spolu beháte kopce, roviny, blátko (ktoré majú ony tak rady), štrk či kameň. To čo potrebujú je dobrodružstvo a to keď im dáte, tak budú oni vďačné Vám a Vy im. Sú verné a nikdy Vás nesklamú.
Čo myslíte, budú aj pre Vás alebo je to iba moja láska?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára