Ponitrianska stovka, fáborky a všade naokolo nechutný slnečný gýč

Konečne pokoj od roboty, otvorené Piknik ochutené kondenzované mlieko a môže sa začať písať o tom aké je to zažiť P100 s Oskarom nad hlavami a s príjemnými 25timi stupňami.

Nuž, netreba vyrážať až v sobotu ale rovno už vo štvrtok. Na štvrtok pripadol voľný deň, tak sme sa s Valikou Vé a Paťom Ha rozhodli trošku pomôcť (alebo možno skôr ísť sa prejsť kdesi do lesa bez vymýšlania) a pochystať zopár pascí pre pretekárov :D

Samozrejme v stredu musím byť v robote do pol deviatej večer a dostať sa do Handlovej na siedmu ráno je teda v ťahu. Ešteže ide s nami aj Paťo a Valika nemusí ísť do lesa depkárčiť sama. Ráno to dopadlo ale nakoniec až tak, že Paťo o siedmej ráno v Handlovej čakal sám a asi na les zúfalo pozeral on. Busy si asi cez sviatky dávajú načas, lebo Valike meškal pol hodiny. To už bol skoro taký chaos, že čo ideme, že sa skoro zrušila celá akcia. Ale nakoniec sa tí dvaja stretli a pomaličky sa vydali hľadať trať a smetiť fáborkami po lese desiatky kilometrov.

Ja nasadám na prvý bus z Bohuníc a okolo pol desiatej sa ocitám v Novákoch. Do Handlovej asi z Trnavy nejde nič. Alebo možno piatimi spojmi. Ako starý navigátor vyťahujem telefón, zapínam gps a hor sa podľa mapy na hrebeň Vtáčnika. Nováky som prešiel za 10 minút a za nimi bočím doprava, na podľa mapy cyklotrasu okolo bane.

Z cyklotrasy sa razom stalo fiasko. Ocitám sa v hlbokom kroví. Cítim sa ako Tarzan v džungli alebo Bear Grylls, kdesi v pralese. Všetko čo vidím je na tri metre krovie a len krovie. No, asi teda nejdem bezhlavo po čiare cyklotrasy. Ale to som si uvedomil až vtedy keď som mal preskakovať betónový dvojmetrový plot za ktorým bol potok. Na mape ukazuje ešte nejakú zvážnicu. Idem to preskúmať. Keď nijak inak tak to obídem po nej. Zo zvážnice bolo kukuričné pole a povedľa malinčie či aká to háveď. Volím si teda kukuricu. Asi 50 metrov za malinčím, nejakou železničnou vlečkou a asi opäť malinčím by mala byť iná poľná cesta. Ale ako sa tam dostať? Nijak. Pokračujem kukuricou ďalej. Z ničoho nič dorazím na provizórne poľné priecestie a na druhej strane zase kukuričné pole. Ale toto bolo už našťastie skosené. Po ňom sa vraciam okolo železničnej vlečky naspäť a dúfam že už na tejto strane nájdem cyklotrasu. Kdežeee. Iba hustý les. Prechádzam okolo nejakej uhoľnej haldy so zákazom používania otvoreného ohňa. Radšej to celé obídem po poľných a baníckych cestách a konečne sa dostávam na normálnu poľnú cestu vedúcu do Lehoty pod Vtáčnikom.

Aj som sa snažil ísť po 019 ale betónové ploty skákať nemienim a toho krovia mi už tiež stačilo, vyberám si teba zvážnica pripomínajúca kukuricu

Rákosie

Kukurica neskosená

Kukurica skosená

Halda

Inak keby ste mali moc záujem o prales tak bolo to za baňou Mládež. Ako teraz pozerám naokolo je tých bani ako húb po daždi a ku každej ide železnica. Celkom ma zaujalo už vtedy, že si kráčam po poli a obďaleč píska na poli motorový vlak. Pred Lehotou volám Valike, volám Radovi, že značíme ako draci. Ehm, že sa valím značiť ako vláčik na poli medzi baňami Lehota a Cígeľ.

Úsek asfalt môže začať. Po prepočte kde sa nachádzajú naši značnici sa rozhodujem prísť na hrebeň cez Podhradie na Jarabú skalu. To znamená, že medzi Lehotou a Podhradím idem asi 3 km po asfalte. Čakám, že mi niekto zastane a ma odvezie ale dočkal som sa ak tak Podhradia. Podhradie je malá dedinka, kde v miestnom penzióne o pol jedenástej cez sviatok skáču baby jumping a spolu s hudbou škriekajú po celom Hornonitrianskom kraji. Fotiť som to neodfotil aj keď som chcel, ale bolo mi to trápne.

Už od značky rozmýšľam prečo sa Podhradie nazýva podhradím. To naše Podhradie v Turci ma nad dedinou značku: Tu kedysi stál Sučiansky hrad. Aj tu majú akože pozostatky hradu, ktorý nikto nikdy nevidel? Ale zrazu vidím odbočku na hrad a zachvíľku aj jeden kameň hradu. Nad dedinou sa nachádza hrad Sivý kameň, Kašlať na značenie. Veď oni vyznačia. Ja idem na výlet. Za desať minút som na hrade. S tých pozostatkov tam teda nezostalo veľa ale zo tri, štyri kúsky múrov sa tam nájdu. Zato je ale odtiaľ nádherný výhľad do kotliny a na krásne lesy pohoria Vtáčnik. Fotím všetkými smermi. Hudba z jumpingu sa rozlieha všade. 

Začínajú byť peky. Slniečko kúri a ja som si do malého batohu zobral iba liter vody na celý deň. Prečo? Lebo som v robote nemal nijaký iný batoh a pre firemné dobro treba pracovať do noci. V dedine zbehnem na jedno pivko, do ruky kúpim sedemdecku vody a konečne idem valiť na hrebeň.

Volám Valike a dozvedám sa, že oni sú iba pred Bielym kameňom. Vraví, že sa nemusím ponáhľať. No akože presúvajú sa celkom pomaly, ale z Bieleho kameňa na Jarabú skalu mi to po hrebeni príde oveľa kratšie ako mne z Podhradia. Nasadím rýchlejší krok a idem hore. Pod vrcholom už predbieham aj cyklistov. Počas cesty mi vyvoláva Julka so svojim háremom, že im mám závidieť, lebo čo? Oni idú na Misurina sky marathon. Len oni asi netušia, že ja tiež zažívam stále čosi úžasné :)

Prídem na Jarabú skalu a tam nikde nikoho. Kde sú? Volám im znovu a oni že sú kdesi v sedle. Pozriem na mapu a som zhrozený, Čooo. Oni prešli od Bielej skaly iba polovicu? Nič to, idem im oproti. Ja im ukážem ako sa má značiť. Stretáme sa na Orliom kameni. Hneď vyfasujem milión fáboriek. Ale spočiatku to nechávam na nich, že čo to doparoma s nimi robia, aby som ich mohol zhejtiť. Prišlo na moje myšlienky. Značia to strašne husto. No ale po pár kilometroch som to značil tak husto aj ja. Proste dávali sme tie fáborky všade keď už sme ich vyfasovali. Snažil som sa na to pozerať pretekárskymi očami a na každom nevýraznom mieste určite niečo označiť.

Neskutočná nádhera na behanie pred Jarabou skalou

Cesta s parťákmi ubiehala rýchlo. Ani neviem ako a už sme pučili na Homôlku a potom ešte kúsok na Vtáčnik. Chodník lesom bol úžasný, Pod nohami nám šuchotalo lístie. Na Homôlke bol krásny, suchý chodníček s kríkmi okolo. Z Vtáčnika bol výhľad na všetky strany, kde nezavadzali stromy  Robíme gýčovú parťacko-značkársku vrcholovku. Maturujeme nad tým ako dať na vrchole Vtáčnika kontrolu tak aby si ju nezobral nejaký turista na pamiatku. Na nič sme ale neprišli a tak sme ju uviazali na mašličku o rozkokošník. Dúfajme, že sa počasie zhorší až na grcanie a nik tu do soboty nepríde. A hľa do soboty kontrola vydržala.

Trošku sa rozbehneme a už aj stojíme pri Kláštornej skale. Veľmi pekná skala. Moc fotogenická. Určite každému odporúčam preskúmať. Ale hlavne mimo preteku. Je tam čo pozerať aj 5 minút!! Ale nie počas búrky a hmly, ale chápem, že každý máme rôzne úchylky, čiže hlavne tak aby to chutilo.

Od Vtáčnika je to vlastne až do Veľkého poľa skoro stále dolu kopcom. Okrem Suchej hory. Pred Rúbaným vrchom je jeden náročnejší úsek cez strmší chodník, ktorý sa ževraj dá obísť, ale značka je značka tak sme to vyznačili podľa mňa ako minulý rok cez to kritickejšie miesto. Potom keď v sobotu bolo počasie ako bolo, mi trošku aj ľúto prišlo, že kade sa to musíme babrať. Ale ultra je ultra tak trpme a padajme na zadok. Za týmto miestom sa už iba beží a beží. 

Paťo nám vypráva o svojích tréningových seansách po okolí. Tam je to, tam hento, tam býva starká, tam ja, ten kopec ma 820 mnm ten 825 mnm, tadiaľ vbehnem do lesa, tam zase z neho vybehnem. Presne ako ja na MF100 pri Vrútkach. Na Suchej hore idú stavať prístrešok. Čiže možno o rok sa bude chodiť aj priamo na vrchol a ževraj je odtiaľ aj pekný výhľad

Pred Suchou horou začína byť ťažšie sledovateľný úsek. Zbieha sa tam viacero zvážnic a tak sa snažíme značiť skoro na každý tretí strom. Ako vravi Paťo: Aj ja keď si tu idem raz za čas zatrénovať tak sa dokážem stratiť.

Bedľa pred Suchou horou. V sobotu už bola niečim zožratá

Napadajú nám rôzne záškodníctva. Čo takto vyznačiť cestu priamo do lesa? Dáme na každých 5 metrov fáborku do húštiny? Veď to bude kráasne vyznačené. Nemajú sa na čo sťažovať. Po nejakých 200 metroch dáme ceduľku: 40km, čas na WC a inou trasou huštinou ich vrátime naspäť. Alebo nájsť nejaké 100 metrové žihľavové pole a pustiť to tade? Aké by mohli byť na to odozvy? Chceli by nás pretekári ukameňovať? Alebo by to pred nimi stihol Rado? Nakoľko sme strašný dobráci, tak z toho nič nebolo. Myslím si, že ten lejak nám to vynahradil až až.

Cestu zo Suchej hory už značíme v stave autopilota. Kde tu sa niekto pristaví pri konáriku a namotá fáborku. Ani sme sa nenazdali a boli sme na lázoch nad Veľkým Poľom. Na strmej lúke ku poslednému domu šupuje stará Felícia. V sobotu by asi skončila v blate na piatom metri. Posledné tri metre výšky a uvidíme cieľ nášho značenia Veľké Pole. Pred dedinou je ešte jedno rázcestie. Buď ide štrková cesta popod les, alebo nevýrazná zvážnica lúkou. Minulý rok išli všetci po lúke tak sme to tento rok vyznačili tadiaľ. Samozrejme sobotňajšie lejaky ohli konárik na ktorom bola fáborka tak, že ju skoro nebolo vidieť a všetci valili vrchom popod les. Cez lúku je to asi o 100-200 metrov kratšie. Nuž, ja som si v sobotu šiel ako minulý rok a ako som si to tento rok vyznačil.

Dedinu sme už neznačili, veď v nej je už iba jedná ulica a dolu občerstvovačka. Koniec našej misie. Neviem ako sa pozdávalo značenie Vám, ale ja som bol so sebou spokojný :D ..Je pravda, že v tej hmle ale polovicu toho čo sme dali nebolo vidno. Ale to by bolo treba dať tie fáborky asi už totálne všade. A stále som toho názoru, že stovky by mali byť trošku ešte aj o tej orientácií v teréne a minimálne keď sa nachádzame na turisticky značenom chodníku tak sa riadiť aj itinerárom. Áno a preto som v sobotu ešte dvoch parťákov zobral na výlet na Hrušov a keby nebolo dobráka cyklistu tak by sme možno aj na Zlatno došli. Fáborky, nefáborky, itinerár, neitinerár. Poviem to tak, kto pri stovke nechce aj porozmýšlať musí mať viac v nohách. Ale ak sú nejaké návrhy čo do budúcna vylepšiť, tak sem s nimi. Minimálne orgom pomôžu.

Ako sme prišli do Veľkého Poľa tak sme Paťovi narobili riadne starosti. Za trištvrte hodiny šiel posledný vlak Valike zo Žárnovice a a o hodinu mne posledný bus z Partizánskeho. Najprv sme teda pirátili na vlak do Žárnovice, tam otočka na ručnej s vyklopením Valiky a rýchlo naspäť cez sedlo v Pernhýbli do Partizánskeho. Konečne som si uvedomil aké je to nebezpečné byť neosvetlený v šere na bicykli alebo aj ako peši chodec, keď sa Vám z ničoho nič vynoria na ceste. V Partizánskom sme na stanici boli s prehľadom 5 minút pred busom. Ďakujem Paťovi za expresný taxík a idem depkárčiť do busu, že výlet je už na konci. Ešte 4 hodinová cesta do Vrútok a som doma.

Bola to vyníkajúca skúsenosť, zase raz pomôcť aj pri organizovaní. A najlepšie na tom bolo to, že čo som si upiekol to som si musel aj zjesť. Čiže čo som si označil, tak som si bol v sobotu na preteku aj prejsť. Kto sa ešte necíti na celú trasu je toto super spôsob ako sa zúčastniť aktívne na preteku. A niekedy to dopadne ako teraz. Zažijete trasu 100x krajšiu ako na preteku kedy leje ako z krhli. Trasu plnú slnka, výhľadov, bez stresu do pohody s kopou zážitkov a spomienok.