Spánok ešte nula bodov, spomienky v živej krátkodobej pamäti, môže sa začať písať.
Tento projekt bol ozaj že zakliaty. Nikoho som nevedel zohnať aby ho so mnou zdieľal. Nakoniec sa ozval Tomáš Bee. Parťák z minuloročnej akcie Vybehni na maguru za 24 hodín koľko len vládzeš. Tomášovi sa vtedy podarilo spraviť 12x lúka - Magura(chata). Koncom týždňa ešte ladíme detaily a v sobotu poobede vyrážame spolu smer Ružomberok.
 |
| Západ slnka na Rakytove |
Samozrejme hneď na pankáča. Nastupujeme do Regiojetu, lebo teta stewardka sa nad nami zľutovala aj bez lístka a našla nám posledné dve miesta vo vozni. Tomáš mal opäť raz zážitok. Neviem či nie prvýkrát sa viezol vlakom. Minulý rok sa mu u nás zase podarilo vidieť prvykrát medveďa.
Vystúpime z vlaku a hneď púšťame hodinky. Čas sa merá stanica Ružomberok, stanica Banská Bystrica. Dokupujeme posledné pomôcky ako pončo proti dažďu a vyrážame za makačmi z preteku Ultra Fatra. V cieli už čakám o tretej dobrú 20tku a tam traja. Na delenom prvom mieste prišiel Martin Haa. Ja som podľa všetkého prišiel s Tomášom na delenom tretom mieste. Mali sme čo robiť aby sme im vysvetlili, že my sme sa prišli poprechádzať. Ľudia tam boli milí a videl som naživo dokonca aj hlavného orga preteku.
To by stačilo v cieli. Ideme pučiť aj my, opačným smerom. Postupne, s veľkými rozostupmi prichádza prvá desiatka. Na všetkých sa škeríme, že čo sa tvária ako kyslé uhorky. Všetci toho už mali plné gate. Veď 56 km a 3840 m+ dá zabrať. Ale nás ta škodoradosť prešla ..o desať hodín. Potom sme už my chodili s kyslými tvárami. Náš prvý a ich posledný poriadny kopec bolo Sidorovo. Doteraz som bol v tom, že je to mierne stúpajúci hrebeň od Ružomberka, ale boli to schody do neba. Fúú, pekné ako posledné klesanie preteku. Postupne sme postretali skoro všetkých známych. Heh, Bobča asi tak chytro prebehla, že sme ju neidentifikovali. Za to Jakub Ka, Peter Je, Maroš Ha, Jakub Ve, Rišo Ha, Dano En, Silvia Pe, Katka Je, Peter Ka a mnoho ďalších sa pekne pristavilo (poniektorí sa hádzali aj o zem) a porozprávali nám o svojich trápeniach.
Z vrcholu Sidorova je nádherný výhľad. Už len kvôli tomu výhľadu sa to oplatí vypučiť. Zase od Vlkolínca či Malina to nie je až tak na dlho a zvládne to vari každý. Pod Sidorovom stretáme pobehujúceho všetkými smermi Riša Pe, bol celkom zmätený zo značenia chodníka hore na Sidorovo, nedalo mu to a hľadal všetky možne varianty. Nebol ale jediný kto tam zmätene pobehoval. Ževraj aj veľa pretekárov blúdilo. Ale tak chybička sa vloudila a do budúcna sa to už nestane.
No okrem iného asi aj my sme dosť všetkých miatli, keď dvaja premotivovanci bušili oproti ním do kopca alebo z kopca ..dolu Sidorovom všetci odskakovali. Človek musel 50 metrov dopredu kričať: Nepretekám, nepretekám, heja, heja ,,poď, poď, Ty. Alebo dolu na odbočke na Malino padla prvá pamätná otázka výletu od Silvie a prečo idete opačne? ..no odpovedz na to.
Zjazdovku na Maline sme vybušili jedná radosť. Mne sa šlo fantasticky. Zobral som palice a strmé výšľapy nemali šancu. Kto to asi prepálil bol Tomáš. To je tak, keď sa zo športovca stane hltač pracovných možností. Alebo povedané krajšie. Už sú aj dôležitejšie veci ako len bezhlavo pobehovať po hore.
Na vrchu sme si oddýchli a pobrali sa ďalej. O chvíľu stretáme slávnu dvojicu Katku a Peťa o chlp pred zadným vojom. Už im pod zadkom prikladali polena. Najlepšie bolo keď ich predbehol jeden zahraničák a kričal na nich, že nech mu dajú ich čip, lebo jemu zobrali a títo tam beztrestne vykecávali. Za nimi sme stretli ešte zopár ľudí bez čipu a zadný voj a už sme boli sami. Cela Veľká Fatra je naša. To ticho, to klesajúce slniečko, tie nádherné lúky, lesy. Bolo to nádherne. Tomáš sa dopuje kde sa dá čučoriedkami.
Úsek od Šiprúňskych sediel až po Smrekovicu je skoro rovina. Krásny chodník striedajúci sa v lese a na lúkach. Tomáš sa trápi ale bojuje. Kvári nás hlad. Jesť stále sladké a ovocie už nechutí, Na Smrekovici musíme čosi nájsť. Vojdeme do prvej budovy. Nejakého hotela. Ale keď sme videli ako to tam majú krásne prestreté v jedálni tak sme sa tak zľakli, že sme ušli a hľadali čosi iné. Nejakí západniari nás ale uistili, že na Smrekovici zdochol pes a jedine kde sa asi najeme bude ten hotel. Veď čo tam po tom, že smrdíte ako tchory a blato z vás padá ako z traktora vracajúceho sa z poľa po búrke. Tak sme si tam opatrne, hanblivo sadli a čakali. Zistilo sa, že nič nemajú. Už je veľa hodín. Tomáša dobreže smrtka neprešla. Čo teraz? ..no zatiaľ si dáme asi pivo. Po chvíľke prišla čašníčka a vraví nám, že ešte našli dva stroganovy. Záchrana naša, Obdivujem tieto milé obsluhy, ktoré budú hľadať možnosť ako pomôcť dokým neskúsia ozaj že všetko. Niekde by Ťa poslali do čerta. Ale toto bol horel Granit :)
Keď sme spráskali večeru pobrali sme sa ďalej. Slnko začína zapadať. Svieti do očú tak, že mám potom problém niekoľko minút vidieť pod seba. Traverzneme miestny kopček medzi hotelmi Granit a Smrekovica a pokračujeme na Skalnú alpu. Z hora fotíme gýčove zapadajúce slnko. Čakať na posledný skon Oskara sa nám nechcelo, tak ešteže sme ho nafotili teraz, lebo ďalej už moc miesta na to nebolo. Zbehli sme do sedielka medzi Skalnou Alpou a Tanečnicou a tam sme vošli do lesa. Hej, kde tu ešte Oskar preblysol pomedzi stromy, ale nakoniec odišiel nadobro.
Blatový úsek popod Tanečnicou až taký blatový nebol ako si ho pamätám. Všade stále rovina. Až sa človek pýta, kde sa nazbierajú všetky tie výškove metre? Až tesne pod Rakytovom začína po dlhom čase stúpanie. Ale o to výživnejšie. Na Rakytov ešte vychádzame bez čeloviek a kocháme sa poslednými zábleskami svetla. Z Rakytova je podľa mňa tiež jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku. Prirovnal by som ho ku Choču. Tiež je excentricky ďaleko od ostatných 1500viek vo veľkej Fatre a tým pádom z neho vidno celú Veľkú Fatru, či hrebeň Smrekovice až po Ružomberok, celú Ľubochniansku dolinu a z druhej strany hlavný hrebeň Veľkej Fatry s dominantným Kľakom a Lyscom. Krásne vidno aj spoj týchto dvoch hrebeňov a koniec dlhokánskej Ľubochnianskej doliny na konci ktorej ako strážca stoji Ploska. Po ľavej strane sa ešte týči krásny Čierny kameň a po pravej strane už pomaličky blikalo svetielko na chate pod Borišovom a na chatu dozerá mohutný masív samotného Borišova. V diaľke vidno ešte za Veľkou Fatrou moju Malú Fatru na čele z Martinkami a na druhej strane s Kriváňmi. Vidno taktiež pred nami pokračovanie hrebeňa na Ostredok a keď sa otočíme na druhu stranu tak vidno pol Nízkych Tatier až po Chopok a ešte viac v ľavo tiež vidno aj Vysoko Tatranský Kriváň a iné Tatranské vrcholy. Je tam krásne a odporúčam to každému turistovi.
Cestou do sedla pod Čiernym Kameňom stretáme prvých spáčov. A druhá otázka dňa. Prečo beháte v noci? Vás to takto baví? Ale hej baví ma to. Baví ma každá minúta v hore. Či cez deň, či po tme. A cez deň to už aj tak poznáme. Treba objavovať vždy niečo nové, iné, výnimočné. Mne zase napadla otázka prečo spať hore na kopci keď je tam vlhko, zima a nepohodlie? Keď doma mám mäkkučkú postieľku? Východy a západy slnka chápem ale spanie v lese? Je to zaujímave akí sme každý iní. Bolo zaujímave vidieť koľko ľudí to baví. Ešte sme hodili pár slov o búrkach na zajtrajší deň a pobrali sa.
No a teraz etapa sedlo pod Čiernym Kameňom - Močidlo!! Značka krásne namaľovaná na kameni. Smer Ľubochňa. Ok, poďme. Chceme výškové metre tak nepôjdeme na Borišov traverzom Čierneho Kameňa, keď môžeme zbehnúť 400 m do doliny. Prešli sme pár metrov. Opäť krásna značka na jedinom strome na lúčke a koniec. Chodník nikde. A čo teraz? Vyťahujeme mobil s appkou Mapy.cz a poďme to teda zbehnúť podľa toho na pankáča. Vchádzame do lesa. Chodník stále nikde. Tomáš by sa najradšej vrátil, ale moje ego tvrdohlavé ho prinútilo postupovať. Hľadám všetky možné výhovorky na to aby som ho presvedčil. Aha tam je žľab, možno o chvíľu tam budeme vidieť aj chodník ak nie aj cestu, pozri takto blbo by to malo ísť iba 250 výškových metrov, ak pôjdeme takto strmo dolu tak to máme za chvíľočku. Na mape bolo tuším písaných 40 minút. No ale bolo to zléé. Išli sme strmým žľabom o desiatej v noci. Všade desiatky centimetrov blata, kamenia, polámaných konárov. Keď som dal zo pár kotrmelcov alebo šnúru a 5 metrový šmyk v sklone 45° tak som sa iba presviedčal, že veď horšie to určite nie je ako na behu mt. Marathon a snažil som sa si to užívať. Jedine čo mi vadilo je, že som do toho dotiahol zase raz niekoho iného a asi som zase raz niekomu znechutil ultra :D ..a druhý problém bolo to že som musel stále pozerať to debilné gpsko, ktoré nás aj tak viedlo totálne na prd. Ani tie vrstevnice sa mi na tej mape moc nezdali. Inak bol tam jeden pekný vodopádik. Keby sme neboli v strese, že koľko tam ešte budeme tak by sme ho možno aj odfotili. Ale kvôli nemu sa tam teda vracať nebudem. Nakoniec po už brzdení o každý strom o pár metrov nižšie pod nami sme sa dostali na zvážnicu. Vysypávame tony blata z topánok. Keďže som mal topánky už pred expiráciou tak mali také diery, že áno, mal som pod chodidlom gélovú polcentimetrovú vložku z blata a kameňov ale o to ľahšie sa mi to dalo vysypať. K mapy.cz ..netuším síce kde je zatiaľ pravda, ale čo Tomáš našiel, tak na Freemap.sk ide červený chodník nie žľabom ale povedľa hrebeňom. To isté ukazuje turistická mapa na Hiking.sk. Doteraz bola aplikácia Mapy.cz pre mňa malý bôžik ale asi to budem musieť prehodnotiť, lebo raz ma privedie do záhuby.
Dole, kúsok vyššie nad Močidlom teda dopĺňame sily a po zvážnici traverzneme dolinu a takto sa dostaneme znovu na ale teraz žltú značku na chatu pod Borišovom. Chodník to pekný. Podľa mňa nie moc využívaný. Kto by chodil na Borišov cez 20 kilometrovú dolinu? Tomáš opäť dopĺňa sily lesnými plodmi a ani sa nenazdáme a sme na lúkach medzi Ploskou a Borišovom. Z ničoho nič pred nami pes. Kokoos, zase som dostal strašný stres. Začal som kričať po tej beštií nech nás nechá žiť. Na to sa z trávy vynorí rozospatá hlava. Niečo zamumle. Hups, hanba. Kvôli psíkovi som zobudil pol Veľkej Fatry.
Pri chate asi 10 ľudí a ďalších asi 5 chrápalo obložených okolo celej chaty. Jeden chrápal tak, že som si myslel či to aj medveď nie je. Na lavičkách o pol noci pred chatou s opilcami prehodnocujeme svoje plány. Na Borišov nejdeme. Tomáš sa necíti úplne čerstvo a ja sa mu mám za čo ospravedlňovať po tom zjazde kamením. Dnes už rozhoduje o všetkom Tomáš. Ideme ešte nabrať vodu do prameňa a trošku sa umyť lebo vyzeráme ako práve dobehnutí sparťania. Strčím ruky do korýtka s vodou. Drhnem zadubené blato na rukách asi pol minúty a je zle. Tá voda mala asi -20. V živote som nedostal také kŕče do rúk. To bola iná bolesť. Alebo v tej vode bola nejaká prísada? Tomáš pozeral zatiaľ pri naberaní či mi nešibe, ale potom prišlo aj na neho. Potom sa zvíjam od bolesti aj on :D
Plosku vynechávame tiež a ďalej pokračujeme traverzom. Kdesi v diaľke sa začalo blýskať. Ale kde? Žeby až kdesi na Javorníkoch? Nad nami bolo jasno. Na Kyšky sme prebehli rýchlo. Na hrebeni začalo pofukovať a blesky sa začali približovať. Keď človek vychytal pohľad za seba tak bolo krásne vidno vetvenie blesku. Krásne dramaticky vyznela aj samotná čelovka na vrchole Borišova. Úžasné miesto na fotenie nočnej búrky. Aj s dobrým 10 minútovým únikom do bezpečia ku chate.
Pod Suchým vrchom je lavička. Oddychujeme. Vypíname čelovky a kocháme sa mliečnou dráhou. Po búrke už ani stopy. Je 2 týždne pred Perzeidami ale aj tak sa nám podarilo už uvidieť za pár minút zo tri, Pod nami v salaši pod Suchým vrchom ešte miestni asi opekali. Mali rozloženú vatru,
No poďme pučiť ďalej. Už to nejako niekde dáme. Ako vybehneme na Suchý vrch už je to skoro stále rovina. Prechádzame obidvoma vrcholmi Ostredku. Pôvodný plán bol zísť tu na Dropkov a vybehnúť opäť naspäť na prameň Kráľová studňa. Inak doteraz nedokážem pochopiť ako sa mohli pomýliť v tých vrcholoch Ostredku. Alebo to iba mne sa zdalo vždy všetko také jasné. Na vrchole Ostredku 1596 mnm sme ešte ponaháňali nejakú zverinu a vybrali sa na prechádzku na Krížnu. Za malým červeným svetielkom. Skoro ako na konci tunela. O druhej prišli oblaky a hmla bola presne vo výške 1580 mnm ..bolo to magické v svetle čeloviek ako sa kúdoly hmly prevaľujú ponad hrebeň.
Svetielko nádeje sa priblížovalo až zastalo na vysielači na Krížnej. Ďalší spáči. Ale kto to kedy videl, aby sa niekto vystrel pod rozkokošník. Nehovoriac o tom, že keby som sa nepozeral pod nohy tak sa tam na ňom zlámem a už mi aj baterky v čelovke pomaly dochádzali tak som cez neho nevidel ani na tabuľu. Asi ale nečakal, že o tretej ráno ho bude niekto prekračovať. Bolo ich tam opäť zo 5. A v hmle a vetre. Dopĺňame energiu, sebe, baterkám a ideme zjazdovať.
Po ceste ešte stretáme ďalšich spáčov cyklistov niekde pod Líškou a potom už nikoho. Vypučíme ešte Majerovú skalu. Bola síce tma ale výhľad zo skaly sme asi aj tak obišli. Teda žiadnu skalu sme nevideli. Hej videli, ale iba všade pod nami. Zbeh do Starých Hôr bol už po toľkých kilometroch dobrá otrava. Hlavne celý mokrý a šmykľavý. Všetky vetvičky naokolo sme využívali. Aj tak sme boli zase zopárkrat na zemi. Takto asi 300 výškových a potom šialene dlhá zvážnica. Toto všetko Ultra Fatranci včera búšili opačne. Asi ísť radšej takto hore ako dole. Bolo to strašne dlhé. Na zástavke v Starých horách oddychujeme ako socky.
Vodu si naberáme u Panny Márie Starohorskej, na pútnickom mieste. Myslím si, že zase nás bolo čo celý čas ochraňovať. Takto posilnení sme sa vybrali na raňajky do Španej Doliny. Išli sme cez miesto Piesky, kde mal byť bývali bansky tunel a lesná železnica, ale naše vnímanie už bolo asi na bode mrazu a videli sme iba tak tri metre pred seba, teda nič z toho. A vidno tam vlastne niečo? Jedine čo sme si všimli, bol parťák medveď čo si to podľa stôp po ceste vykračoval niekoľko hodín pred nami.
Špania dolina je úžasné miesto. Stará banícka dedina, ktorá si zachovala svoju architektúru. Aj keď aj tu už vidno moderné bohaté domy. Nachádza sa tu starý kostol s uzavretými schodmi z námestička. Asi 200 schodov. Mali čo ľudia robiť kedysi, aby sa do kostola vôbec dostali. Námestie je tiež pekné upravené a čiste. Majú tam dokonca orloj. Samozrejmosťou je Banská klopačka. Je to jedno z miest, kde si viem predstaviť svoju budúcnosť. Úplne mimo civilizácie aj keď asi turistov tam prejdu desiatky. Autobus tam chodí asi 2x do dňa.
Je nedeľa ráno a miestny penzión Klopačka už otvorený. Cíí, my sa aj najeme. Sprášili sme za 5 minút páročky, pivko a celý natešený sme sa pobrali na posledný kopec. Chvíľku ideme spolu ale keď sa cesta zostrmila dostal som amok. Na Šachtičku som to vybombil čo to šlo. Musel som si takto nakoniec dať poriadne do tela. Na Šachtičke počkám Tomáša. Ešte posledných možno 150 výškových po zjazdovke na Pánsky diel a sme na poslednom kopci. Ale zjazdovka už nešla tak ako Šachtičky. Tých 5 minút čakania na Tomáša spôsobilo, že mi nohy totálne skameneli.
Na Pánskom diely je úžasný výhľad na celu Banskú Bystricu a okolité kopce. Fotíme všetkými smermi. Už nás čaká iba Bystrický vertikál opačným smerom a sme v cieli. Dole to už išlo pomalšie. Slniečko začalo opäť pripekať. Po búrkach zatiaľ ani chýru, ani slýchu. Ani len oblačnosť nebola. Postupne sa kotúľame dolu svahom až do Sásovej. No a asi najhorší úsek prišiel teraz, keď sme museli prejsť asfaltovou džungľou v tom teple až po stanicu. Celé 4 kilometre. Ale cieľ sa blížil a nakoniec aj prišiel. Zvládli sme to.
Pôvodný plán bol ísť zo Starých Hôr na Japeň a do Harmanca a odtiaľ popučiť až na Skalku a cez chatu na Suchom vrchu prejsť do Banskej. Ale možnosti rozhodli takto a možno aj dobre. Lebo poobede pozerám, že na Kremnicu tretí stupeň výstrahy pred búrkami a v okrese Žiar nad Hronom bol už aj druhý stupeň povodní a na druhý deň čítam v tlači, že cesta cez Kremnické Bane bola dokonca podmytá a doprava musela byť odklonená, Keby sme šli túto variantu tak by nás táto búrka možno zastihla kdesi na hrebeni. Ešteže som si nešiel stále tvrdohlavo za svojím a počúval aj parťáka. Alebo, žeby ma osvietila Panna Maria zo Starých hôr:
No jednoznačne to bol zase výlet nabitý výnimočnými zážitkami. Veľká Fatra nie je moje najobľúbenejšie pohorie, ale teraz to malo čosi do seba. Ďakujem Tomášovi za spoločnosť a verím, že aj napriek všetkým nepríjemnostiam opäť zase kdesi niekedy vyrazíme :)
Keď sme spráskali večeru pobrali sme sa ďalej. Slnko začína zapadať. Svieti do očú tak, že mám potom problém niekoľko minút vidieť pod seba. Traverzneme miestny kopček medzi hotelmi Granit a Smrekovica a pokračujeme na Skalnú alpu. Z hora fotíme gýčove zapadajúce slnko. Čakať na posledný skon Oskara sa nám nechcelo, tak ešteže sme ho nafotili teraz, lebo ďalej už moc miesta na to nebolo. Zbehli sme do sedielka medzi Skalnou Alpou a Tanečnicou a tam sme vošli do lesa. Hej, kde tu ešte Oskar preblysol pomedzi stromy, ale nakoniec odišiel nadobro.
Blatový úsek popod Tanečnicou až taký blatový nebol ako si ho pamätám. Všade stále rovina. Až sa človek pýta, kde sa nazbierajú všetky tie výškove metre? Až tesne pod Rakytovom začína po dlhom čase stúpanie. Ale o to výživnejšie. Na Rakytov ešte vychádzame bez čeloviek a kocháme sa poslednými zábleskami svetla. Z Rakytova je podľa mňa tiež jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku. Prirovnal by som ho ku Choču. Tiež je excentricky ďaleko od ostatných 1500viek vo veľkej Fatre a tým pádom z neho vidno celú Veľkú Fatru, či hrebeň Smrekovice až po Ružomberok, celú Ľubochniansku dolinu a z druhej strany hlavný hrebeň Veľkej Fatry s dominantným Kľakom a Lyscom. Krásne vidno aj spoj týchto dvoch hrebeňov a koniec dlhokánskej Ľubochnianskej doliny na konci ktorej ako strážca stoji Ploska. Po ľavej strane sa ešte týči krásny Čierny kameň a po pravej strane už pomaličky blikalo svetielko na chate pod Borišovom a na chatu dozerá mohutný masív samotného Borišova. V diaľke vidno ešte za Veľkou Fatrou moju Malú Fatru na čele z Martinkami a na druhej strane s Kriváňmi. Vidno taktiež pred nami pokračovanie hrebeňa na Ostredok a keď sa otočíme na druhu stranu tak vidno pol Nízkych Tatier až po Chopok a ešte viac v ľavo tiež vidno aj Vysoko Tatranský Kriváň a iné Tatranské vrcholy. Je tam krásne a odporúčam to každému turistovi.
No a teraz etapa sedlo pod Čiernym Kameňom - Močidlo!! Značka krásne namaľovaná na kameni. Smer Ľubochňa. Ok, poďme. Chceme výškové metre tak nepôjdeme na Borišov traverzom Čierneho Kameňa, keď môžeme zbehnúť 400 m do doliny. Prešli sme pár metrov. Opäť krásna značka na jedinom strome na lúčke a koniec. Chodník nikde. A čo teraz? Vyťahujeme mobil s appkou Mapy.cz a poďme to teda zbehnúť podľa toho na pankáča. Vchádzame do lesa. Chodník stále nikde. Tomáš by sa najradšej vrátil, ale moje ego tvrdohlavé ho prinútilo postupovať. Hľadám všetky možné výhovorky na to aby som ho presvedčil. Aha tam je žľab, možno o chvíľu tam budeme vidieť aj chodník ak nie aj cestu, pozri takto blbo by to malo ísť iba 250 výškových metrov, ak pôjdeme takto strmo dolu tak to máme za chvíľočku. Na mape bolo tuším písaných 40 minút. No ale bolo to zléé. Išli sme strmým žľabom o desiatej v noci. Všade desiatky centimetrov blata, kamenia, polámaných konárov. Keď som dal zo pár kotrmelcov alebo šnúru a 5 metrový šmyk v sklone 45° tak som sa iba presviedčal, že veď horšie to určite nie je ako na behu mt. Marathon a snažil som sa si to užívať. Jedine čo mi vadilo je, že som do toho dotiahol zase raz niekoho iného a asi som zase raz niekomu znechutil ultra :D ..a druhý problém bolo to že som musel stále pozerať to debilné gpsko, ktoré nás aj tak viedlo totálne na prd. Ani tie vrstevnice sa mi na tej mape moc nezdali. Inak bol tam jeden pekný vodopádik. Keby sme neboli v strese, že koľko tam ešte budeme tak by sme ho možno aj odfotili. Ale kvôli nemu sa tam teda vracať nebudem. Nakoniec po už brzdení o každý strom o pár metrov nižšie pod nami sme sa dostali na zvážnicu. Vysypávame tony blata z topánok. Keďže som mal topánky už pred expiráciou tak mali také diery, že áno, mal som pod chodidlom gélovú polcentimetrovú vložku z blata a kameňov ale o to ľahšie sa mi to dalo vysypať. K mapy.cz ..netuším síce kde je zatiaľ pravda, ale čo Tomáš našiel, tak na Freemap.sk ide červený chodník nie žľabom ale povedľa hrebeňom. To isté ukazuje turistická mapa na Hiking.sk. Doteraz bola aplikácia Mapy.cz pre mňa malý bôžik ale asi to budem musieť prehodnotiť, lebo raz ma privedie do záhuby.
 |
| Odbočka zo zvážnice do žľabu hore do sedla podľa mapy.cz |
 |
| Nový vzdušný model Adidas response trail |
Dole, kúsok vyššie nad Močidlom teda dopĺňame sily a po zvážnici traverzneme dolinu a takto sa dostaneme znovu na ale teraz žltú značku na chatu pod Borišovom. Chodník to pekný. Podľa mňa nie moc využívaný. Kto by chodil na Borišov cez 20 kilometrovú dolinu? Tomáš opäť dopĺňa sily lesnými plodmi a ani sa nenazdáme a sme na lúkach medzi Ploskou a Borišovom. Z ničoho nič pred nami pes. Kokoos, zase som dostal strašný stres. Začal som kričať po tej beštií nech nás nechá žiť. Na to sa z trávy vynorí rozospatá hlava. Niečo zamumle. Hups, hanba. Kvôli psíkovi som zobudil pol Veľkej Fatry.
Pri chate asi 10 ľudí a ďalších asi 5 chrápalo obložených okolo celej chaty. Jeden chrápal tak, že som si myslel či to aj medveď nie je. Na lavičkách o pol noci pred chatou s opilcami prehodnocujeme svoje plány. Na Borišov nejdeme. Tomáš sa necíti úplne čerstvo a ja sa mu mám za čo ospravedlňovať po tom zjazde kamením. Dnes už rozhoduje o všetkom Tomáš. Ideme ešte nabrať vodu do prameňa a trošku sa umyť lebo vyzeráme ako práve dobehnutí sparťania. Strčím ruky do korýtka s vodou. Drhnem zadubené blato na rukách asi pol minúty a je zle. Tá voda mala asi -20. V živote som nedostal také kŕče do rúk. To bola iná bolesť. Alebo v tej vode bola nejaká prísada? Tomáš pozeral zatiaľ pri naberaní či mi nešibe, ale potom prišlo aj na neho. Potom sa zvíjam od bolesti aj on :D
Plosku vynechávame tiež a ďalej pokračujeme traverzom. Kdesi v diaľke sa začalo blýskať. Ale kde? Žeby až kdesi na Javorníkoch? Nad nami bolo jasno. Na Kyšky sme prebehli rýchlo. Na hrebeni začalo pofukovať a blesky sa začali približovať. Keď človek vychytal pohľad za seba tak bolo krásne vidno vetvenie blesku. Krásne dramaticky vyznela aj samotná čelovka na vrchole Borišova. Úžasné miesto na fotenie nočnej búrky. Aj s dobrým 10 minútovým únikom do bezpečia ku chate.
Pod Suchým vrchom je lavička. Oddychujeme. Vypíname čelovky a kocháme sa mliečnou dráhou. Po búrke už ani stopy. Je 2 týždne pred Perzeidami ale aj tak sa nám podarilo už uvidieť za pár minút zo tri, Pod nami v salaši pod Suchým vrchom ešte miestni asi opekali. Mali rozloženú vatru,
No poďme pučiť ďalej. Už to nejako niekde dáme. Ako vybehneme na Suchý vrch už je to skoro stále rovina. Prechádzame obidvoma vrcholmi Ostredku. Pôvodný plán bol zísť tu na Dropkov a vybehnúť opäť naspäť na prameň Kráľová studňa. Inak doteraz nedokážem pochopiť ako sa mohli pomýliť v tých vrcholoch Ostredku. Alebo to iba mne sa zdalo vždy všetko také jasné. Na vrchole Ostredku 1596 mnm sme ešte ponaháňali nejakú zverinu a vybrali sa na prechádzku na Krížnu. Za malým červeným svetielkom. Skoro ako na konci tunela. O druhej prišli oblaky a hmla bola presne vo výške 1580 mnm ..bolo to magické v svetle čeloviek ako sa kúdoly hmly prevaľujú ponad hrebeň.
Svetielko nádeje sa priblížovalo až zastalo na vysielači na Krížnej. Ďalší spáči. Ale kto to kedy videl, aby sa niekto vystrel pod rozkokošník. Nehovoriac o tom, že keby som sa nepozeral pod nohy tak sa tam na ňom zlámem a už mi aj baterky v čelovke pomaly dochádzali tak som cez neho nevidel ani na tabuľu. Asi ale nečakal, že o tretej ráno ho bude niekto prekračovať. Bolo ich tam opäť zo 5. A v hmle a vetre. Dopĺňame energiu, sebe, baterkám a ideme zjazdovať.
 |
| Ufo na Krížnej |
Po ceste ešte stretáme ďalšich spáčov cyklistov niekde pod Líškou a potom už nikoho. Vypučíme ešte Majerovú skalu. Bola síce tma ale výhľad zo skaly sme asi aj tak obišli. Teda žiadnu skalu sme nevideli. Hej videli, ale iba všade pod nami. Zbeh do Starých Hôr bol už po toľkých kilometroch dobrá otrava. Hlavne celý mokrý a šmykľavý. Všetky vetvičky naokolo sme využívali. Aj tak sme boli zase zopárkrat na zemi. Takto asi 300 výškových a potom šialene dlhá zvážnica. Toto všetko Ultra Fatranci včera búšili opačne. Asi ísť radšej takto hore ako dole. Bolo to strašne dlhé. Na zástavke v Starých horách oddychujeme ako socky.
Vodu si naberáme u Panny Márie Starohorskej, na pútnickom mieste. Myslím si, že zase nás bolo čo celý čas ochraňovať. Takto posilnení sme sa vybrali na raňajky do Španej Doliny. Išli sme cez miesto Piesky, kde mal byť bývali bansky tunel a lesná železnica, ale naše vnímanie už bolo asi na bode mrazu a videli sme iba tak tri metre pred seba, teda nič z toho. A vidno tam vlastne niečo? Jedine čo sme si všimli, bol parťák medveď čo si to podľa stôp po ceste vykračoval niekoľko hodín pred nami.
 |
| Halda nad Španiou Dolinou |
Špania dolina je úžasné miesto. Stará banícka dedina, ktorá si zachovala svoju architektúru. Aj keď aj tu už vidno moderné bohaté domy. Nachádza sa tu starý kostol s uzavretými schodmi z námestička. Asi 200 schodov. Mali čo ľudia robiť kedysi, aby sa do kostola vôbec dostali. Námestie je tiež pekné upravené a čiste. Majú tam dokonca orloj. Samozrejmosťou je Banská klopačka. Je to jedno z miest, kde si viem predstaviť svoju budúcnosť. Úplne mimo civilizácie aj keď asi turistov tam prejdu desiatky. Autobus tam chodí asi 2x do dňa.
Je nedeľa ráno a miestny penzión Klopačka už otvorený. Cíí, my sa aj najeme. Sprášili sme za 5 minút páročky, pivko a celý natešený sme sa pobrali na posledný kopec. Chvíľku ideme spolu ale keď sa cesta zostrmila dostal som amok. Na Šachtičku som to vybombil čo to šlo. Musel som si takto nakoniec dať poriadne do tela. Na Šachtičke počkám Tomáša. Ešte posledných možno 150 výškových po zjazdovke na Pánsky diel a sme na poslednom kopci. Ale zjazdovka už nešla tak ako Šachtičky. Tých 5 minút čakania na Tomáša spôsobilo, že mi nohy totálne skameneli.
 |
| Jeden zo vstupov do štôlni (priamo v dedine) |
 |
| Baníci v bani :) |
Na Pánskom diely je úžasný výhľad na celu Banskú Bystricu a okolité kopce. Fotíme všetkými smermi. Už nás čaká iba Bystrický vertikál opačným smerom a sme v cieli. Dole to už išlo pomalšie. Slniečko začalo opäť pripekať. Po búrkach zatiaľ ani chýru, ani slýchu. Ani len oblačnosť nebola. Postupne sa kotúľame dolu svahom až do Sásovej. No a asi najhorší úsek prišiel teraz, keď sme museli prejsť asfaltovou džungľou v tom teple až po stanicu. Celé 4 kilometre. Ale cieľ sa blížil a nakoniec aj prišiel. Zvládli sme to.
 |
| Posledné stúpanie na Pánsky diel |
Pôvodný plán bol ísť zo Starých Hôr na Japeň a do Harmanca a odtiaľ popučiť až na Skalku a cez chatu na Suchom vrchu prejsť do Banskej. Ale možnosti rozhodli takto a možno aj dobre. Lebo poobede pozerám, že na Kremnicu tretí stupeň výstrahy pred búrkami a v okrese Žiar nad Hronom bol už aj druhý stupeň povodní a na druhý deň čítam v tlači, že cesta cez Kremnické Bane bola dokonca podmytá a doprava musela byť odklonená, Keby sme šli túto variantu tak by nás táto búrka možno zastihla kdesi na hrebeni. Ešteže som si nešiel stále tvrdohlavo za svojím a počúval aj parťáka. Alebo, žeby ma osvietila Panna Maria zo Starých hôr:
No jednoznačne to bol zase výlet nabitý výnimočnými zážitkami. Veľká Fatra nie je moje najobľúbenejšie pohorie, ale teraz to malo čosi do seba. Ďakujem Tomášovi za spoločnosť a verím, že aj napriek všetkým nepríjemnostiam opäť zase kdesi niekedy vyrazíme :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára