Tento víkend bol priam úžasne zorganizovaný. Všetko zapadlo tak ako malo. Vzišiel z toho 37 hodinový maratón akčnosti. Som fascinovaný, že vždy sa nájde niekto kto to so mnou vydrží a že nikdy na žiadnej šialenosti nie som sám.
Všetko to začalo samozrejme už dávno, práve zháňaním obetí. Vyzeralo to dosť zúfalo. Keďže som strašne nespoločenský človek tak som to skoro zrušil, keď sa nikto nechytal. Aaale.. nakoniec som zohnal to najlepšie čo ma mohlo postihnuť. Vlastne ako vždy :)
V sobotu ráno o pol piatej budíček. Ešte sa poslednýkrát poriadne najesť pobaliť a ideme na to. Prvá etapa bola do Veľkej Fatry. Učastníci zájazdu boli okrem mňa naša šoférka Janka El a Andrej Ka, s ktorým som sa už nevidel roky. No niežeby som sa s Jankou niekedy vôbec videl. Janka nás postupne pobere smerom do Podhradia. Štart nášho výletu. Nikto netušil do čoho ideme ani aké tempo nahodíme. No.. na začiatku som si myslel, že ma porazí. Po tom blatovom chodníku hore Hradskou dolinou sme pučili ako zmyslov zbavení. Po kilometri sme sa začali vyzliekať od radosti. Chodník odbočil doľava a prišlo prvé vydatnejšie stúpanie. Krásnym singláčom sme sa dostali na hrebeň, kde začali vykúkať prvé slnečné lúče a my takto z ránky nabudení šupujeme na Sučianský hrad. Hrad vyzerá ako les s chodníčkom ku rozkokošníku. Jááj. Hej, je tam vykopaný jeden kameň ..asi základný kameň celého kráľovstva. Aj keď hrad sme nevideli tak príroda je tam krásna.
Pokračujeme ďalej po neznačenom chodníku hrebeňom pod Kľak na modrú turistickú značku. Naše začiatky profi trasovačov dopadli tak, že sme obišli okolo hradu opäť na to isté miesto. Ok, poďme už konečne dopredu. Chodník najprv žiadny neskôr v niektorých miestach hrebeňa bolo v tráve vidno niečo prešliapané. Z ničoho nič sme ale trošku zbehli z hrebeňa a chodník fuč nadobro. Podľa gps sme to korigovali traverzom doliny v kriakoch, tráve a lístí do nášho čekpointu nad tiesňavou na modrej značke. Prebehli sme žihľavovo-malinovým poľom. Opäť som si pridal nejaké tie zárezy na pamiatku do ruky a krku od malinčia a boli sme na zvážnici. Hub bolo málo.
 |
| Výhľad z neznačeného chodníka na Veľko Fatranský Kľak |
Na zvážnici sme sa trošku vydýchali. Možno už parťáci zabudli čo so mnou pred chvíľou zažili a teraz hor sa do neba. Od záveru doliny na Koškárovu lúku je to pretekárska trása Veľko Fatranských kravičiek. Bolo to tam tak rozryté, že neverím tomu, že tam bačovia nerobia každotýždenne kravskú ligu o najrýchlejšiu kravičku do kopca. Inak ako môže chutiť také mäsko z kravičky športovkyne? V tých výškach majú možno už aj krvinky kvalitnejšie. Síce netušíme ako sme dopadli v lige ale nejako sme sa vyškriabali na lúku.
 |
| Pohľad na hrebeň neznačeného chodníka na Katovú skalu. Úplne v zadu Prieložnica a za ňou Katová skala |
Ešte chytro 200 výškových na hrebeň a môžeme sa kochať neskutočným výhľadom. Výstup na tento Kľak ma vôbec nenadchýna, ale ten výhľad stojí za to. Pohľad do Ľubochnianskej doliny a celej Veľkej Fatry je fascinujúci. Všade naokolo lesy, kde oko dovidí. Veľká Fatra je právom veľká. Ta rozloha lesov je násobne väčšia ako v Malej Fatre. Samozrejmosťou sú výhľady na Malú Fatru, a v diaľke na Nízke Tatry, Západné Tatry a pekne bolo vidieť aj sklonený Kriváň Vysoko Tatranský. Schrúmali sme nejakú energiu a tiahli ďalej neznačeným chodníkom na Katovú skalu.
Opäť sa cítim ako na hubách. Tento víkend v znamení neznačených chodníkov kdesi po lese mi príde ako nie hľadanie chodníka ale hubaciny. Hrebeň je vcelku rovinkatý ale chodník vidno pramálo. Treba sa držať silou-mocou hrebeňa, tak sa nestratíte. Veľmi pekný bol vrchol s výškou 1048 mnm ,,netuším ako sa ta papľuha volala. Na vrchole vystupovali zo zeme krásne skalné útvary. Trošku nám potrvalo dokým sme sa vykrútili odtiaľ bez toho aby sme skákali z útesu. Najlepšie na tom bolo to, že gps mi par metrov vedľa ale dosť výškových nižšie ukazovalo zvážnicu obtáčajúcu sa okolo vrchu. Keď sme preťali túto cestu tak už sa poväčšine išlo zvážnicami a potom na posledné stúpanie na Prieložnicu sa už aj objavil starý chodník. Prieložnica alebo podľa miestnych Brložnica keby ju trošku zrúbali páni od motorovej píly by mohla mať krásny kruhový výhľad. Takto sme videli ak tak na masív Katovej skaly a veľkú časť Veľkej Fatry. Chýbal mi tam výhľad na Kľak, aby som vedel kade som sa mordoval.
Brložnica, neznačený chodník s turistickou diaľnicou na vrchol aj so zaisťovacími prostriedkami od Katovej skaly. Čo bráni tomu to vyznačiť? Na vrchole je dokonca vrcholová kniha. Čo sme si všimli tak dokonca tam pučia aj Česi. Zbeh z Prieložnice je výzva na kvadráky. Hore sa rozbehnúť, zaťať zub a zastaviť až pod štyrmi schodíkmi na zvážnicu pod Katovou skalou. Pekný chodník s vyše pol kilometrom a s 250 výškovými metrami. Myslím si, že tu by to bolo parádne aj na bajk. Je to vyhladené, rovné, rýchle, také akurátne na zabitie od premotivovaného štastia zo zjazdu :D
Z dola je to už len kúsok na Katovku. Kocháme sa výhľadom na Turčianské kráľovstvo. Pod nami sa týči Sklabinský hrad a povedľa ešte nižšie obec Sklabiňa. Opäť doplníme na vyhľadovej lavičke energie a makáme domov. Dĺho predlho po zvážnici až do Podhradia. Miesti pilčíci nás stihli ešte skoro sabotovať asi meter a pol širokým stromom čo práve spúšťali na cestu. Ja som počul ten ich rozhovor ,,len nech si nemyslia. Ako jeden druhému vraví. Poď, spusťme to ..nieee počkaj idú turisti ..ale veď utečú, keď to bude padať ..nakoniec počkali ale poznámka typu len rýchlo lebo to už padá zaznieť musela. Bol to pekný macek strom. Možno aj nejaká socha z neho by mohla byť.
 |
| A že na Slovensku nemáme poriadnu lesnú techniku. Stroj ktorý si dokáže za pár sekúnd strom odpíliť, očistiť, porezať a podávať na kôpky |
Celkom rozbitučký (asi ešte aj z východniarskej stovky), smradľavý sadáme do auta a prvá časť výletu s úžasnými ľuďmi je za nami.
Doma už na mňa smutnými očkami pozeral náš Husky Max. No nezľutuj sa nad nim. Chytro som čosi pojedol a hybaj s ním sa prebehnúť na bajku. Ako vždy prvé kilometre výjazdu sa iba vozím. Veď mám motor, niee? Potom začne stúpanie a už fučíme obaja. Keď spozorujeme iného psa tak ešte zrýchlime. Hádam neukážeme na sebe slabosť. No a keď uvidíme srnku. tak to by bolo asi najlepšie keby sme šli krkahájmi aj do lesa. Neviem koľko chodia profesionálny psiskáči ale my zjazdujeme okolo 35 km/h ..samozrejme nie asfalty ..to nás nebaví. Ešte vypučíme miestnu chatu Bagarku nad Karvašom a Bláhovcom a po zjazdovke na Piatrovej brzdím šmykom dolu. Prejdeme okolo pamätníka kamarátov Karvaša a Bláhovca ktorý jeden druhého vo vojne neopustil a spoločne zahynuli a po lúkach ako išla aj MF100 zbehneme až na Dolné Vrútky. Pozrieme čo majú nové v Harleyi, Šanghaji a čo nové pláva v Turci a sme doma. 12 kilometrové koliečko s 300 m+ pučíme okolo hodiny. Takže dunčo vybehaný. Opäť pojesť všetko jediteľné, dať sa do poriadku a vyrážam smer Kremnica.
Kremnica je nádherné miesto. A teraz ešte nádhernejšie keď na Kremnických baniach strhlo cestu a už dva týždne sa chodí cez Krahule. Okolité lúky a lesy a cesta okolo symbolického stredu Európy sú nesmierne gýčové na fotenie raja. A cesta z Krahul do Kremnice je lahôdka. No.. len nie keď sa ponáhľate a na semafóre stojíte 10 minút. Potom chytro zbehnúť po úzučkej uličke až do centra Kremnice a rýchlo nájsť miesto na parkovanie. Bezplatné samozrejme. V Kremnici to žije a teda všetko je plné. Po obhliadke polovice Kremnických parkovacích miest parkujem až dolu skoro pri hlavnej ceste.
18:50. Za desať minút je začiatok festivalu Kremnický hradný orgán. A Kremnický hrad je dááleko hore. Ok, toto sa proste stihnúť musí, Celé mesto ako zmyslov zbavený utekám a neviem či si všetci nemysleli že som neutiekol z psychiatrickej liečebne čo Valika, ako som neskôr zistil, zistila, že sa tam nachádza. Je 18:55 a už som vysoko nad morovým stĺpom. Na krásy Kremnice teraz nie je čas. Preletím ešte asi 100 schodov ku kostolu sv. Kataríny a pred bránou sa zadýchane pýtam či som stihol. Že áno. Fuuu.. Ok, tak idem. Keď som si sadol začalo zo mňa tiecť ako z Mojžišových prameňov v Malej Fatre.
Orgánová hudba. Neviem koľkí mali tu česť to zažiť. Neviem čo si ľudia pod tým predstavujú. Podľa mňa veľa ľudí si predstavuje nejaký moderný drevený orgán kdesi v dedinskom kostole zo zlou akustikou, možno predimenzovaný alebo poddimenzovaný na daný priestor s jednoduchými omšovými skladbami. A čo takto si predstaviť Pirátov z Karibiku ako tam hrá Davy Jones Pirates of the Caribbean - Davy Jones's theme church organ alebo ako hrá Large The Addams Family - Wedding song v Addamsovcoch? A to sú len komerčné záležitosti. Ale keď Vám zahrajú Bacha, Mozarta, Liszta a iných? To je šialený zážitok. Určite každému jednému odporúčam aspoň raz tomu dať šancu.
No ale aj táto umelecká seansa raz musela skončiť a o 20:30 idem hľadať do žijúceho mesta Valiku. Vstupná brána od námestia pod hradom je asi len jediná, tak sa stretáme hneď. Pozrieme ešte ponárajúce sa mesto s výhľadom na Kostol a morový stĺp do tmy ..zaželám si keby som aj na tomto mieste mohol niekedy bývať a poberieme sa hľadať auto. Hore na koncert som bežal ako zmyslov zbavený, aby som stihol a teraz kde je auto?? Trošku sme si zašli dokým som sa uvedomil, kde vlastne je. Sadáme a ideme si zajazdiť. Vyberám najvýživnejší variant na večerné pojazdeníčko. Krahule, Šturec, Donovaly, Železné. Noo ..trošku som zabudol po tých mnoho rokoch čo som bol na Železnom na bajku, že v ceste sú diery. Čiže z ralley jazdy sa na tomto úseku stala offroad jazda na starej Fabií. Sa čudujem, že kolesa sú ešte rovné a kdesi sme nenechali nápravu. A to bolo fakt nekonečnéé. Ale potom to prišlo. Partizánska Ľupča s krásnym kostolom sv. Matúša s nádhernou barokovou vežou dostavanou v 18tom storočí a konečne rovná asfaltová cesta,
Nakoniec po dóósť dlhej jazde sme sa okolo 23:30 dostali do Ploštínu, Parkujeme pred miestnym obchodom a skoro symbolicky o pol noci vyrážame. Prvé kilometre sú naschvál riešené po lúkach medzi dedinami, aby bol čas aj na Perzeidy. Ono bolo celkom dosť jasno. Myslím si, že najväčší problém bol, že nik nezistil kde sa máme pozerať. A ten papľuha mesiac osvecoval všetko čo sa dalo. A bolo tiež za potreby raz za čas pozrieť aj pod nohy aby sme sa nestriedali v jarku vedľa cesty. Nakoniec sa mne podarilo vidieť zo tri. Vari to neboli halušky po skoro 24och hodinách nespánku. Tento rok som v padaní hviezd dosť biedny oproti minulému roku. Vtedy ich bolo nespočítateľné množstvo.
Prešli sme Iľanovom, Závažnou Porubou, kde tu sme niekoho vyrušili o jednej v noci v aute alebo proste nechápem prečo niekto o jednej v noci z ničoho nič naštartuje a odíde z luky preč. No a vyzerá, že sme dosť vyrušili aj značku zákaz vjazdu lebo Valika mi narobila také stresy, že nás ide niekto zahlúšiť, že som uveril, že ta značka je masový vrah :D ..ešteže sme už pomaly išli do lesa. Tam sme zase videli namiesto každého pňa mačky. Nevadí.
Z Liptovského Jána začíname konečne pučiť do kopca. Najprv sme sa boli prečistiť na lúke plnej mokrej trávy vysokej 3 metre a potom trošku zafarbiť do hneda na v miestnom potočiku, ktorý si zmyslel tiecť po chodníku. Alebo, žeby sa turisti rozhodli fučať po potôčiku sami? No ale nakoniec sme to s potôčkom ukončili a začali sme dreť do steny na Smrekovicu. Za nami medzi stromami preblysovali svetlá Liptovského Mikuláša. A takto stáále. Nekončne a ešte dlhšie. Pred vrcholom sa to vyrovnalo. Chodník zmizol. Proste si ideš a z ničoho nič si v húštine. Ok ..gps je pán ..ideme za nim. O chvíľu sme na chodníčku. Prebehneme vrcholom a teraz si trošku oddychujeme. Úsek po Brtkovicu je v celku nenáročný. Poväčšine dolu kopcom. Lenže medzi Stanišovským sedlom a Brtkovicou je asi milión zvážnic a asi 2 milióny turistických značiek takže opäť začína problém. Zbehli sme z hrebeňa a zase všade kopec vody. Ok ..máme cca štvrtinu za sebou a vodička v topánkach je už aj zohriata. Z nôh rašia barančeky.
Nooo.. a teraz najepickejšia časť celého víkendu. Najprv 200 metrov výškových malinčím výšky 3 metre a všade vody. Ano už nemám mokré iba topánky, ktoré sú už zase naplnené čistou vodou ale mokrý som celý. Asi okrem hlavy. Aspoň, že už maliny boli dozreté. Vybehneme z malinčia. Ejeeej, máme zvážnicu. Počuj Valika, mne toto gps ukazuje, že potiaľto ideme dobre po zvážnici a teraz máme zabočiť Do doho 45° svahu s malinami. Tam je chodník. Vidím, že Mapy.cz si zase raz dobre strieľajú z bežných smrteľníkov. Čo teraz? ..tá zvážnica asi obchádza celý vrchol Slemä ak nejde aj dolu do Stanišovksého sedla ako vraví hiking mapa. No nič poďme opäť na huby. Idem raziť cestu. Tvrdohlavosť ísť za cieľom zas nič neriešila. Ale veď dokým nebudeme padať dolu svahom, tak je všetko v najlepšom poriadku. Preskakujeme každé dva metre jeden strom. Šmýkame sa na machovo-skalnom povrchu. Postupne stúpame. Vrstevníc na vrchol ubúda. Sto krát pretíname turistickú značku na mape Mapy.cz a nič. Nad ránom, keď začalo pomaly svitať navrhujem oddych. Postup takýmto terénom je už dosť aj pre koňa, či trénované Veľko Fatranské kravičky. V diaľke dolu pod touto bujačinou niečo steká. No pes to nebude. Čo by tu robil? A nemá to ani ten drajv psovitý. Čo to je? No vtedy ma napadalo všetko. Šteká malý medveď? ..líšky si tiež štekajú ..či? ..no samozrejme mne tam štekal medveď ale asi by to predsa mohol byť nejaký srnec alebo čo. Srnca som už počul štekať ale tentoraz po tme sa mi to asi zdalo desivejšie :D ..je dosť možné, že to bolo toto Brechot srnca
Nakoniec sme skoro pod vrcholom keď sa sklon vyrovnal našli opäť raz turistickú diaľnicu a o chvíľu sme boli na Slemä. Pred vrcholom sa nám otvára pohľad na východnú stranu do doliny Michalovského potoka a ďalej do Liptova na Kráľovu lehotu a Hybe. A to nebolo všetko, pre nízku oblačnosť slnko vychádzalo práve teraz možno o siedmej a to iba na chvíľočku lebo hore zase zapadalo do vysokej oblačnosti. Naskytol sa nám nádherný výhľad na orandžový kotúč slnka a pod ním sa tiahla až ku nám do doliny pomarančová nízka oblačnosť. Ešteže sme pučili mimo chodníka. Inak otázka. Čo takto vymyslieť vertikál na pankáča? Zahádzať nejaký vrchol polomom a vyhnať pretekárov nech sa tam dostanú ako len chcú?
Na vrchole Slemä je Spadnuté lietadlo z druhej svetovej vojny. Zahynulo tam všetkých 19 rusko-slovenských pasažierov posádky. Jeho pozostatky sú poväčšine na jednom mieste na vrchole ale, ževraj ich nájdeme všade po okolí vrchola.
Teraz nás čakal oddychový úsek medzi Slemä a Ohnišťom. Oddychový síce bol, ale opäť raz čistá vodička. Tento raz sa už príroda s nami pohrala úplne. Išli sme lopúchovými poliami. Takže vodičky bolo neúrekom. Ale pod Ohnišťom sme boli zachvíľu. Oddychujeme. Už je deň v plnom prúde. My pre istotu dopĺňame kofeíny a iné energie ..asi už aj psychické ..a ideme na Ohnište. Skalnú bránu Okno už bolo vidno spod Slemä, tak sme zvedaví čo je to zač z blízka. Ohnište ako vrchol nie je žiadna sláva. Ale nemôžem zabudnúť na to, že je odtiaľ krásny výhľad na hlavný hrebeň Nízkych Tatier s masívom Ďubiera. No ok, pre ten výhľad sa tam určite oplatí vybehnúť. Pod Ohnišťom sa nachádza Veľká ľadová priepasť, jej hĺbka je ževraj až 125 m a je skoro kolmá. A to ževraj v Nízkych Tatrách sú aj hlbšie priepasti. Už dávno som nebol tak fascinovaný. Už dávno sa mi nestalo, žeby ma niečo tak prekvapilo po ceste, žeby som to nečakal. Inak ozaj ..naposledy asi Jaskyne na La Palme na Kanároch. Chodník pokračuje ďalej až ku skalnej bráne Okno, je to najväčšia skalná brána na Slovensku a má výšku okolo 20 m. Ohnište je mohutný skalný masív, ktorý nás fascinoval z vrcholu ale i zospodu. Pohľad na neho z lúk Puchálky pod Svidovským sedlom je impozantný. Vrchol, ale aj svahy sú popretkávane skalami trčiacimi ponad vrcholky stromov, čo dohromady vytvára niečo nevydané.
Zjazd z Ohnišťa do Svidovského sedla je pekne strmý a dosť dobre technický. Eeej, keby som býval poblíž dalo by sa tam potrénovať zbehy. No, ale čo potom? Všetky zostupové cesty sú dosť ošemetné. Či dolinou do Malužinej, či po hrebeňoch ako sme prišli my zo Slemä alebo z opačnej strany na hlavný hrebeň Bocianské sedlo ..alebo ako sme šli my do doliny Jánskej. Cyklotrasa zo Svidovského sedla písala 11,5 km. Je pravda, že po horáreň pred Bystrou sa dalo trošku ušetriť turistickou skratkou ale potom aj tak ešte 7 km asfaltu. A áut aj o desiatej ráno ako v meste. Pôvodný plán bol ešte popučiť na Krakovú hoľu a odtiaľ do ATC Bystrina a cez lúku do Ploština ale času bolo málo a ani už chuť nebola ako na začiatku tak sme sa skôr rozhodli pre jedlo. Problém tohoto tripu je ten, že nikde nie je občerstvovačka v podobe chaty. Všetko ťahať zo sebou. A taký guláš alebo teplý kebab sa nosí v batohu a behom trošku zle. Celú Jánsku dolinu sa snažíme pobehnúť. Vodička v topánkach spolu s utekajucími hodinami spôsobili trošku problémy s otlakmi. Nevadí už sme v nejakej kolibe v Jáne tak sa vari môžeme vyzuť. Čo viac potrebuje turista a bežec okrem vyzutých nôh a vývaru či kapustnice? Možno ešte mäkkučkú postieľku.
 |
| Pohľad na masív Ďumbiera z Puchálky |
 |
| Pohľad z Puchálky na masív Ohništia |
No a teraz sa postaviť a prežiť posledné kilometre po lúkach medzi dedinami. Tentoraz nie za svitu mesiaca, ale s pražiacim slnkom nad kotrbou. Odsýpalo to pomaličky, ale jednotlivé prehupy medzi dolinkami ubúdali a nakoniec sme boli opäť v Ploštíne. Opäť raz sme zabudli, kde sme nechali auto. Ale opäť ho aj nachádzame. Žiadna papuča, žiadny lupič.
Cesta po Ružomberok ľavou zadnou. Ale čo sa začalo diať na ceste na Donovaly. Trošku, po vyše 30tich hodinách bez spánku sa začínam v tom dlhom rade vozidiel nudiť. To nie je dobre. No nič. Idem si ja niečo blabotať. A takto až do Banskej Bystrice. Valika musela mať asi aj strach zo mňa či som napríklad úpal nedostal. Ale nakoniec sme šťastne došli do BB. No spoje do Levíc nechodia každých 5 minút tak ešte zostávam a stihnem dať 2 kofolky. Kofeín aj tak nefunguje. Teraz je už pre mňa všetko place-bo. Jedine čo mi treba je šťať. Žeby som šiel domov tak? ..to ma bude preberať. Nakoniec som to ešte prebdel až naspäť do Vrútok a skoro polomŕtvy zalomil.
Etapa číslo štyri v Nízkych Tatrach bola opäť jedinečná. Opäť raz som mohol pučiť s výnimočným človekom, ktorého som mal možnosť spoznať cez televízne obrazovky :D ..vlastne ja som bol na výlete s televíznou a blogerskou hviezdou. Len vari som nespôsobil mojími nepríčetnosťami, že už turistika a beh budú niečo čo by sa obchádzalo veľkým okruhom.
A takto nejako si predstavujem dobré využitý čas cez víkend. Spať a pracovať sa ma cez týždeň. Cez víkend sa predsa žije :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára