Určite každý v prvom rade očakáva názor o zrušení či nezrušení pretekov a kto za to celé môže a prečo je to tak, kto je zlý a kto dobrý ..hejt sem, hejt tam ..fučko sem, fučko tam. Ale poviem to tak ..bolo to super a konečne som mal možnosť odhadzovať 15 metrový strom z cesty, aby sme prešli autom alebo sa smiať od škodoradosti ako ostatných na Kráľovke klepe od zimy, čo tam už polhodinu čakali na odvoz dokým som tam aj ja sám nestal pol hoďku a nezačalo klepať aj mňa ..alebo keď sa musím pousmiať nad žabomyšími vojnami orgov, čo je správne rozhodnutie. Už druhý pretek po sebe čo sa mi zrušil, ale môj život je čím ďalej, každý týždeň, viac obohacovaný úžasnými zážitkami z lesa a s ľuďmi, s ktorými to stojí za to.
No ale pekne poporiadku..
Príprava na pretek začala už niekedy v zime. Teraz neviem či pred alebo po Brtoch. Tuším pred Brtmi lebo potom ma už začalo bolieť koleno a to by Julka s takým kriplom nechcela ísť. Hej vlastne potom mi každý druhý týžden písala či sa na to cítim a že či ma nemá za niekoho vymeniť :P ..ale ona to myslela z lásky ku mojemu kolienku. No vtedy ešte skoro ako nevyliahnuté ultra mláďatá sme v chvíľke premotivovanosti usúdili, že po roku behania stoviek sa môžeme pustiť aj do NTSky.
Odvtedy som priebežne sledoval stránku NTSky, aby nám neušlo prihlasovanie a hneď ako sa dalo tak sme sa prihlásili. Potom ale prišlo toľko akcií, že týmto príprava na akciu prestala. Nech sa na ich stránke deje čokoľvek. Časom stále zisťujem, že Julka má záujemcov milion dvesto. Aspoň viem, že som si dobre vybral a som šťastný, že som vyhral jaa nad ostatnými :D
Posledný týždeň pred stovkou depka. Začínajú sa objavovať statusy o povinnej výbave a o jej prísnej kontrole. Výbava skoro taká objemná ako na Lavarede v dolomitoch. Niektoré vychytávky ako papierová mapa som doteraz nepochopil, ale tak nakúpili sme a Julke zostane aspoň pre vnúčence aby mohla ukázať čo to bol papier. Dokúpili sme do výbavy dezinfekciu a boli sme hotový, No ..ešte kameň úrazu bunda s membránou. Alebo presnejšie, že bunda s kapucou, ktorá je neprefúkavá a zároveň prievdzušná. Problém bol v tom, že som to zistil až keď som odišiel v pondelok do roboty a návrat domov som mal až po preteku. Julka tiež nedisponovala takýmto vybavením a teda čo? ..nakoniec mi brat po ceste do Liptovského Mikuláša dobreže nie za jazdy cez okienko vlaku hádže požadovanú výstroj pre oboch a ja celý šťastný, že možno nás postavia aj na štart, pokračoval ďalej,
V Liptovskom Mikuláši stretám Julku s Jurom. Julka dosť mimo. Začala trenovať na Sparťany a s ultra to už ide dolu vodou. Pripravte sa na útlm ultráckych blogov alebo prejdite na Sparťan rejsi. Možno tam práve začína vychádzať nová bloggerka a ženská sparťanka. Mimo znamená, že mala na celom tele takú svalovicu, že ani na oči nevidela a nevnímala. Tak sme pre istotu kúpili 5 redbullov a 2 coly aby sme ju nejako vzpružili.
Do Telgártu vchádzame okolo pol desiatej. Registrácia do 22hej. Zvládli sme to. Ževraj sme boli predposledný. A prišlo na kontrolu povinnej výbavy. Peťo s Valikou to brali hrozne vážne. Neveria vlastným kamarátom. Vyhadzujem na stôl aj s Julkou asi celkovo 5 batohov a tašiek čo sme mali. Keď tam bola už dostatočná kopa poväčšine blbostí, ale aj toho podstatného tak museli priznať. Máme všetko. Zoberieme si štartovací balíček, rozlúčime sa a ideme aspoň na chvíľku chrápať. Juro ešte všetkých ponúka krídelkami, ktoré jeho ženička dnes bez zmyslov hádže o rohožku v aute. Nedbám. Ponúkam sa. Silvia Pe nám na najvrchnejšom poschodí nachádza asi poslednú voľnú izbu v penzióne, Asi hodinu prebaľujeme veci na zajtra. Hodnotíme počasie. Zajtra obliekame to najteplejšie čo máme a do drop bagu na čertovici chystáme ešte teplejšie veci. Do cieľa už poriadne ani nebolo čo dať.
Po asi 4 hodinovom spánku zase raz zvoní ten ľudskému uchu úhlavný nepriateľ budík. Zase raz vstávať. Nemôžem radšej prespať celý život. Zase ďalší víkend bez spánku. Veď po stovke zase budem spať až v nedeľu večer. Rýchlo spráskame nejaké raňajky a utekáme na štart. Stretáme Silviu, ktorá od súcitu nás odváža na štart. Ešte musím dochrúmať chipsy a môže sa začať.
Na štarte úplna pohodička. Debatujeme o všetkom možnom. Neprší. Nefúka. Vyzerá to celkom príjemne. O 5:30 sa to začalo. Všetci vyrazili ako strely. My samozrejme za nimi. Chvíľku aj klesáme tak sa vyberieme predbehnúť zo 10-20 ľudí, ale zrazu sa sklon preklopil do kopčeka a postupne všetci utekali ako pred nejakou katastrofou od nás preč. Ako keby na Čertovici dávali zlaté prasiatko.
Takto sme ešte prehodili z času na čas s niekym reč a nakoniec sme sa ocitli sami. Vravím si ..už je dobre ..konečne sa utriaslo poradie :D ..už sa netreba stresovať. Nakoniec zisťujeme, že asi za nami nik už ani nie je. Čooo? To sa nám teda ešte nestalo. Nevadí. Aspoň si užijeme krásnej prírody. Možno aj nejaké Salomon videjka natočíme a spravíme si výlet na Čertovicu. Julke sa šlo totálne na nič. Hejtujem všetkých sparťanov, že mi ju takto zničili. Kŕče už mala počas spánku a teraz sa to iba stupňovalo. Dokonca ani dole kopcom som nevidel u nej tu iskričku šťastia, že sa môže rozbehnúť ako kamzík. Čo sa týka tepov tak to ale nebolo až také zle, ale asi na NTSke treba ozaj dreť do Čertovice koľko to len ide. Neviem síce ako šli druhí, ale vyzerá to tak, že do Šumiacu všetci valili dobreže nie 5min/km cez tú burinu. Ozaj že ešte nebola mokra. V Šumiaci sme odbočili po kontrole doprava a odtiaľ začal vertikálik. 6km a cca 1100m+.
Dobehli sme nejakých chalanov pri technickej prestávke. Trošku sme si s nimi zabočili mimo trať, ale ako sme sa vrátili na trať tak sa nám pomaly stratili v lese a hmle. V lese bolo pre mňa celkom príjemne. Nebolo teplo ..trošku mrholilo. Ale Julka sa trápila. Niekoľkokrát sme aj križovali cestu. Trošku sme zaváhali či ísť teda po chodníku alebo po ceste. Fáborky asi kvôli národnému parku zmizli a my sme nikoho nevideli. Nakoniec ale medzi nami vyhrala varianta chodník, čo bolo aj správne rozhodnutie. Ako redol hore les tak začalo fúkať. Postupne sa mi začal znížovať tep a začínala mi byť pomaličky zima. Mal som termo a vestu. Ale dalo sa to zvládnuť. Keď bolo zle hodil som na seba Goráčku a bolo po probléme. Na jednom mieste po nás aj zajac kukal ..asi vedel o čo ide hore, keď sedel na tom chodníku ako omráčený pozerajúc, že niekto ide ešte hore v tomto nečase.
Les ustával a vietor začínal. Mám rad nečas. No nie moc na preteku Ale povedal som si, že tento pretek si užijem aj keby sa robilo neviem čo. Veď som vedel, že bude strašne. Malo pršať až potopy a zatiaľ iba mrholilo. Vietor mi nejako moc neprekážal ani som si zatiaľ neuvedomoval, že by bol až tak strašný. Išiel som taktiež v dvojici a chcel som urobiť všetko pre to aby som svoju parťáčku nedeptal a hlavne robil dobrú podporu a aby nám to s dobrou náladou rýchlo prešlo. Nech už sa dostaneme kamkoľvek. No len dnes bola Julka ťažký oriešok. Ale postupne sme pučili vyššie a vyššie. Les skončil úplne a vietor začal besnieť. Z jemných dažďových kvapôčiek sa stávali ostré ihličky. Tak moc mám rád tento pocit divočiny. Z ničoho nič stretáme vracajúcich sa pretekárov. Čo? ..už teraz to niekto vzdal? Áno čakal som, že to zo pár ľudí kvôli zlému počasiu ukončí na Čertovici, ale takto skoro? Za nimi ďalší a ďalší. Whaaat? To je tam až tak zle? Všetci hovoria o víchrici. Julka zvažuje aj možnosť zavolať, že končíme a že nepôjdeme ani na Kráľovku aj keď sme boli už od vrcholu možno desať minutiek. Ale mne to nedá. Musím vedieť ako je hore. Neskutočne ma to láka. Srdce mi až tak búšilo od adrenalínu. Čakal som niečo extra nepríjemne. Super, môžem robiť niečo šialené.
Keď v diaľke zazriem zvodidla na ceste pred vysielačom, vyťahujem mobil a idem točiť. Dúfajúc, že ako budeme vychádzať na hrebeň tak sa vetrík ukáže celou svojou silou. Ruku mením, každých desať sekúnd čo mi odmŕza. Pri východe briežkom na cestu Julka dostane od vetru takú facku v náraze vetra, že ju otočí naspäť a zo dva metre nižšie ju chytám aby nespadla. Na ceste auta. Neskôr zisťujeme, že to už orgovia zvážajú postupne účastníkov aspoň po hranicu lesa. Ešte dostaneme zopár ďalších faciek od vetra a kráčame ako pokakaný smerom ku kontrole v malej miestnosti pri vysielači. Mobil som mal za tie dve minúty taký mokrý, že som video nemohol stopnúť. Nevýhoda bezgombíkových mobilov.
Video z vrcholu ako na Kráľovke pofukuje
Už cestou zisťujeme, že pretek je zrušený. Keď ale vojdeme do malej miestnosti, kde je natlačených asi 30 ľudí na kôpke ako socky v depke tak sa vôbec tomuto rozhodnutiu nečudujem (ale len ťažko som sa vedel zdržať smiechu, pri pohľade na nich :D ). Asi tam bolo zopár bláznov, ktorí depkovali kvôli tomu, že nemôžu pokračovať ďalej, Ale ja som skôr uvidel pohľad zubami drkotajúcich bežcov so zufalstvom v očiach. Niekedy rozmýšľam či som ja v poriadku, lebo mne všetko príde buď smiešne alebo krásne. Nechápem prečo ľuďom tak často chýba úsmev na tvári. Všetci tu šli s tým, že si idú užiť akciu. Či nie? Vlastne možno v tom je problém. Všetci prišli pretekať a veľa ľuďom mohlo toto narušiť očakávania.
Čo sa týka zrušenia.
Čo sa týka zrušenia.
Ja som sa cítil dobre a keby Julka zavelila že ideme ďalej tak by som si užíval aj toto počasie. Veď v gýči a slniečku to už poznáme nie? A chodíme na stovky často prekonávať svoje limity. Nebola toto práve tá príležitosť. Išiel by som dovtedy dokým by už aj posledná bunka môjho tela nepovedala: "Už dosť, toto mi za to nestojí", a zobral by som sa na hociktorej kontrole preč.
Keďže sa ale rozhodlo, že je koniec, tak je koniec. Myslím si, že to aj tak väčšina pretekárov schvaľuje a do cieľa by možno prišlo aj tak len podľa mňa zo 5 družstiev. Nevadí. Kto kedy bežal stovku v takomto počasí alebo mala iba 11 km? Kto si môže povedať, že namiesto ultra bežal vertikal? Čo ma trošku zamrzelo, že z tých čo už zostali na Kráľovke sa nikomu so mnou nechcelo ísť po červenej dolu behom aby sme si urobili aspoň pekné Skyrunningove koliečko. Ale to by som potom nešiel autom pre siedmych s deviatimi ľuďmi, z toho piatimi ultra babami a nemohol si odhodiť z cesty svoj prvý strom, aby som vôbec autom prešiel z kalamity.
Zúfalstvo nastalo až v Telgárte naspäť na štarte. Zostal som tam stáť ako prikovaný. Je desať hodín v sobotu ráno a ja už mám po preteku. Čo budem teraz robiť? Ako mám doplniť v tomto nečase svoju kilometrovo-metrovo-výškovo-lesovu dávku? To už končí tohtovíkendový výlet? To vari nieee. Nie ešte poďme pokecať s každým a o všetkom. Po hodine zahlásia, že miestni Telgárčania alebo ľudia s ľudovkovej akcie v hoteli Telgárt sa nad nami zľutovali a pozvali nás na guláš. No povedzte mi môže skončiť akcia v horách lepšie ako pri 2 gulášikoch so živou hudbou ľudových piesni a okolo Vás všade ľudia v krojoch??
Dúfam, že na budúci rok sa nebudú musieť riešiť takéto nepríjemnosti a budem môcť byť opäť súčasťou tejto akcie a že o rok sa podarí to vypučiť s Julkou až po Donovaly. Poďme zatiaľ zbierať skúsenosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára