utorok 14. júna 2016

Štefánik trail alebo aké je to behať štafetu?

Na túto akciu som bol hodený ako ryba do vody. Z ničoho nič sa nám ozval Majo Pé, že máme sponzora a že ideme behať zadarmo ..haaa ..tak to tu ešte nebolo konečne sa môžem ísť vytrápiť aj bez platenia ..také niečo sa neodmieta. Dostali sme sa pod záštitu Mareka Ká a firmy Teamindustries.
Od začiatku ma trošku škrelo, že nepôjdem kilometrov 140 ale iba 20, ale zase raz niečo nové. Po niekoľkotýždňovom drafte sme skončili v tíme okrem mňa, Maja a Mareka, ešte ďalší Marek El, Jakub U a potom nakoniec sa ku nám pridali Robo Zet a Jakub Ká. Niektorí sme sa poznali, iní zase nie. Do preteku dákosi nikto nič neriešil. Ledva sme si nahlásili polievky a jedla, čo tam budeme vyjedať a ledva sme niekoho zohnali kto pôjde na trojhodinovú prednášku o trati. To je tak keď každý chce behať a nie počúvať veci okolo. Na to by sme si mali zohnať manažéra. Áno ešte nám chýbala masérka, lebo auto sme mali najväčšie z celého Štefánika. 9 miestne a pohodlne sa dalo vystretý v ňom aj stáť. To sme mali zase výpožičku s Prefy v Sučanoch :D ..ale maséérka nikde.
V piatok pred pretekom išli Turčania z Turca, Blaváci z Blavy a ja s Bohuníc. Do Trnavy som prišiel asi 3 hodiny pred vlakom do Piešťan, povybavoval som čo mi tra bolo vybaviť a potom som čakal na stanici. Nakoniec som aj tak zistil, že som tam nemal byť o 18:27 ale 19:27 a ešte som aj Roba presviedčal prečo zabudol nastúpiť s Kubom na vlak o hodinu skôr. No ale tak po ďalšej hodinke som ich teda stretol vo vlaku a spolu sme docestovali do Piešťan.
Turčania boli ešte iba v ILAVE. Hm.. čo teraz? Prvý šenk čo naše oko uvidelo vyhral. Pri západe slnka sme opäť raz rozoberali filozofiu sveta. Kubo si tam objednal aj bagetu, ale keď sa bol o pol hodiny spýtať, že kde ju má tak mu teta vraví: Jáááj, ty si mal bagetu? :D ..a nenechala som ju v rúre zapekať? ..teta celá vysmiata ..druhý pokus trval opäť možno 15 minút, ale nakoniec bol úspešný. Ešte sme naposledy ohejtovali celý šenk a aj celú dnešnú mládež a keď už bol čas pobrali sa za našimi.
Z ničoho nič sa pred nami zjavil obrovský 9 miestny Citroen. Všetci sme sa zvítali. Celkom zaujímave dokým si 8 ľudí popodáva každý s každým ruku. Horšie ako pri pive. A áno, keďže štafeta mala 7 členov ten ôsmi bol náš vlastný šofér a fotograf Tomáš Er. Asi najväčší pán celého tripu. Celý čas nás vozil a my sme mu tam nastriedačku chrápali. Rešpekt.
Nasadli sme do auta a hybaj smer Brezová pod Bradlom. Zase som bol vo svojom živle a ústa sa mi nezatvorili celu cestu. Kubo sa zase nemohol vynadívať na naše autíčko a všetko naokolo ochytával. Skonštatovali sme, že prírodu tu majú krásnu, len kopce chýbaju. Tu sú krásne lesy, krásne polia a úžasné západy slnka, ale krpál poriadny nikde. Zazneli aj také hlášky, že keď už je tu iba rovina, tak môžeme valiť 3 min/km a aspoň nás bude ovievať. A keby len to ..pri takej rýchlosti sa už aj krajina okolo hýbe. Zase raz silácke reči od Fatrancov.



Ani sme sa nenazdali a boli sme v Brezovej. Tým, že registrácia bola vlastne pred týždňom v Blave, teraz sme tam nemali čo robiť ..opäť bolo poučenie o trati, čo nás nesmierne bavilo. Ale aspoň sa nik nemôže sťažovať, že sa niečo nepovedalo. Poobzerali sme všetkých našich súperov a ešte viac súperky, spravili naposledy spoločnú foto a Mareka poslali na štart a potom do tmy.
Hneď sme naskočili do auta(našťastie sme mali auto na začiatku a aj správnym smerom otočené dolu kopcom). Tým pádom sme boli jedno z prvých áut čo sa pohli a šofér bol natoľko dobrý, že po chvíli aj s 9 miestnym autom sme všetkým ušli z dohľadu. Aj tak nám cesta trvala skoro hodinu. Ono to bol vyše 50 km presun. Odovzdávka bola v dedine Dobrá Voda. Marek búšil čo to dalo, dobehol na 19tom mieste, lenže Majo ešte mal na sebe bundu a ušlo nám asi šesť sekúnd. Takéto lacné školácke chyby. No, každopádne na občerstvovačke sme sa najedli koľko to šlo, vyskúšali slávnu Red Bull prírodnú colu(ktorá mi ale moc teda nebrala), zobral som si teda aj klasický Red Bull a RedBull párty mohla začať. No.. a do tmy sme teda teraz poslali Maja a my hybaj autom ďalej.
Druhá občerstvovačka bola na vodnej nádrži Buková. V aute všetci spali a so mnou sa nik nechcel baviť. Proste keby nebolo vodiča, tak nemám žiadnych kamarátov. Pred Bukovou nás gps poslalo na priehradný múr cez zákaz vjazdu. A neviem ako to vraveli počas tých troch hodín vysvetľovania, keďže sme to moc nepočúvali, ale čo sme my počuli bolo, že máme prejsť cez ten zákaz. No.. cez zákaz sme prešli ale ochvíľku bola zamknutá rampa. Takže čo? ..pekne uzučkú cestičku po priehradnom múre na dodávke ideme cúvať. Zase sa raz ukázali prednosti nášho šoféra a po obídení celej dediny a priehrady sme sa dostali správne na kontrolu. Kontrola bola s veľkým priechodným stanom. Začali sme obiehať ultráčov a teda, ževraj sme moc zavadzali. Ale čo, dáme si ďalší Red bull, veď čochvíľa štartujem. Asi hodinku sme čakali pri ohníku na Maja ktorý sa šmýkal dolu Zárubami. Moc som mu závidel jeho úsek. Ale vlastne, asi všetkým, aj ten posledný po asfalte som závidel. Nakoniec Majo prišiel celý prepotený ako keby aj v pekle sa bol opekať a na trať sme vypustili mrznúceho ale aj zohriateho od ohníka Kuba U. Bilancia 9té miesto.


Auto sme nechali na tráve vedľa cesty a skoro sme odtiaľ už nevyšli. Dobre že sme nemuseli ísť svorne celý tím tlačiť. Ale keď sme sa boli rozbehnúť až od nádrže po tráve tak sme na cestu vyhúpli. Následne nás gps poslalo asi priamo po trati do Sološnice. Hm.. ale po dvoch kilometroch keď bežci odbočili z cesty do lesa sa za nimi už moc nedalo ísť autom. Tak sme sa otočili a všetkým v bežcom smradili a zavadzali.
Do Sološnice sme došli coby-dup. Stále všetci spali, nemal som žiadnych kamarátov. A ja som sa chcel tak s niekym rozprávať. Teraz by som bol radšej na trati ako toto zaháľanie ..asi som mal ísť s Kubom. V Sološnici stretávam Jara Ká a vraví, že Julka ide ako píla ..poprajem všetko dobre a hneď na to stretávam Peťa Ef aj s jeho problémami. Myslel som si, že to možno ešte predýcha, ale nakoniec radšej nepokúšal šťatie a ukončil to, ďalej som stretol Riša, toho zase chrbát bolel a tiež to ukončil a nakoniec pribehol aj Peťo Ká, celý zúfalý, ale nakoniec to tak vybombil, že do cieľa prišiel s časom nejako okolo 28 hodín. Ešte sme s Marekom a Majom porobili nejaké naspídované selfíčka po treťom Redbulle, lebo ostatní sa na mňa kašľali a spali v aute a keď Kubo U dobehol, prebral som štafetu ja. Bilancia po tretej kontrole 6té miesto.


V diaľke som započul Maťa Bé ako kričí na mňa, ale to už som bol vo svojom pretekovom móde. Teraz som už vnímal iba všetky tie mená čo som predchvíľou spomínal, že ich musím dobehnúť. Prvý šiel dole Peťo K., ten bol najbližšie. Potom bola dlhočizná asfaltka trošku hore kopcom a musel som to dupať čo to šlo. Postupne terén strmel až nakoniec zabočil do lesa a prišlo stúpaničko, Nohy som mal v jednom ohni. Začali ma nenormálne páliť lýtka. Až tak, že na chvíľu som sa zvŕtol a išiel čelom dozadu. Ale moc to teda takto opačne nešlo a musel som sa trápiť ďalej. Hore sa to trochu vyrovnalo. Po prejdení 5tich km mi písalo ale iba cca 300 m+ ..a ja že budem mať aspoň 500 a teda polku výšky za sebou ..celkom na mňa prišla depka ..ale vravím si 32min 5km ..hádam môže byť, ak chcem ísť celý úsek do 2 hodín. Stretám veľmi veľa ultrákov, ale nik so spomínaných ,,do mrrkvi, kde sú? ..potom prišli tie už mne známe úseky okolo plotov a zase všetko behať. Jááj, prečo som nešiel na ultra? ..teraz by som si mohol pokráčať, veď je to trochu v sklone ,,,možno aj 2% ..potom prišli polia žihľavy, potom krásny zbeh pod Taricové skaly. Fúúú, niekedy bolo dosť na mále, aby som tam neopečiatkoval niektorý zo stromov pri tých šikanách medzi nimi. A potom samotné Taricové skaly, minulý týždeň na Trnavskej sa mi to opačným smerom nezdalo až tak strmé, Ale táákto hore? ..veď som to šiel po štyroch. Ale bavilo ma to ..konečne som nemusel behať. Stretol som tam aj Miša Té. Ďalej sa mi vidí, že už bolo treba behať stále. Postupne pribudlo ďaľšich 5 km a znova cca 32 min. A znova iba cca 250 m+ a teda stáále cca 450. Jááj. Tu niekde bola odbočka ultráčov na Vysokú. Normálne som si tam na chvíľku zastal a rozmýšľal či nejdem s nimi. Ale zacítil som ducha môjho tímu ako ma tlačí doľava na červený chodník, aby som im to nepokazil.Tak som sa preťažko pustil tade. Stretám Dalimila Há, trošku ho podpichnem, čo sa fláka a bežím ďalej. Štafety neštafety všetko sa snažím predbehnúť. Ale už som neskutočne nevládal. A potom prišiel ten smrteľný kopec, ktorý netuším ako sa volá, ale bol strmý a na vrchu bola tajná kontrola. Už zase sa mi stalo, že som si musel nohy dvíhať rukami čo som nevládal. Rozmýšľal som, že sa tam hodím na štyri a tak to pôjde rýchlejšie. Strčím prst do dierky na kontrole a zase beeeh. Zase rovina. Zase dolu. Zase kopec. Všetko bolo po 500 metroch zle. Z kopca ma ešte aj koleno začalo bolieť. Ale vravím si, veď už iba posledných 5km. A tých tretích som mal za 31 min. Ale kdeže som si vravel, že už iba 5 km, to pobehnem. Vravel som si že ehm.. keby som teraz už šiel iba chôdzou aj tak to nebude až také zle ..to bude cca 2,5 hodiny ..to sa hádam nebudú na mňa až tak hnevať. Keďže som šiel ako zmyslov zbavený tak sa mi nakoniec podarilo aj poblúdiť. Na odbočke dobre že nie 30 fáboriek a ja sa vyberiem po zvážnici dolu. Len po čase, možno 500 metroch mi bolo divné, že žiadne ďalšie značenie a ani v blate žiadne stopy po teniskách, tak som sa pobral radšej naspäť, So sebou som podľa všetkého zobral aj Violu Dé s kolegom. Hádam mi tento hrozný kiks teda odpustia. Ja som nahnevaný na seba dosť aj za nich. Potom sa mi ešte podarilo predbehnúť jednu ženu zo štafety pred nami a už iba kopec dole a mala byt Baba. Celý čas pred behom som sa tešil na rýchly krásny zjazd, ale bol som taký rozbitý, že nebol vôbec ani rýchli, ani krásny. Dokonca som nestretol už asi nikoho iného známeho. Všetci určite boli na vysokej a asi sme sa minuli. Za cestou na Babu ešte mierny kopec ku chate. To som už zubami nechtami pučil behom ..ako sa sklon pred chatou vyrovnal, začali ma chytať kŕče. Raz za čas som zacítil dosť dobrý náznak šklbnutia pri kroku. Už som čakal kedy ma tam pred všetkými ľuďmi odhodí rovno do kríka mimo cestu. Keď som dobiehal tak môj šialený tím už na mňa kričí tak som nemal na výber a vybombil som to čo mi sily stačili. A kde mám strčiť čip? ..skoro som zabehol až za kontrolu do lesa keď ma nik nezastavoval. Rýchlo predávam čip Marekovi El a ja sa bezvládne hádžem na lavičku. Bilancia 4té miesto a tretí pred nami iba 15 sekúnd, Tak to som teda nečakal, keď som sa tam toľko času plazil a nie bežal.


Na občerstvovačke sa o mňa ostatní členovia starajú ako o svojho bôžika :D ..chceli mi splniť každé želanie. Sú proste najlepši. Predčili aj tých, aj tak už úžasných dobrovoľníkov. Najedol som sa vývariku. Kubo spravil opäť to čo on tak rád a často na pretekoch a mohli sme sa vydať na Kamzík za Marekom.
28km dolu kopcom. Marekovi ako najväčšiemu pánovi nášho tímu sme naordinovali 2 hodiny a teda urobiť si veľký náskok nad tretím a priblížiť sa ku prvým dvom. Marek si dokonca spravil ťahák na ruku s tým kade má ísť, lebo už mal aj také, že z chaty pod Suchým zabehol namiesto Strečna do Vrútok. Čiže sme sa obávali, či teraz nezabehne do Čiech pozrieť :D


No a teda my sme rýchlo valili po diaľnici na Kamzík. Prišli sme tam s celkom dobrým náskokom. Robo Zet má čas sa trošku aj vystresovať, či rozbehať.


No.. 2 hodiny prešli a Mareka nikde. Prešli už aj prvé dve štafety, ale keby sa Marek objavil teraz, nebol by ten náskok až tak hrozný. Prešlo už ale aj 2 aj štvrť hodiny a Marek stále nikde. Potom aj 2 a pol a aj viac. No.. začíname sa báť čo sa stalo. Mohol zablúdiť? ..veď mal aj ťahák ..to by tu už bol aj keby zablúdil. Nič ideme mu volať. Vypnutý telefón. Nemá signál. Fuuu ..zle. Čo teraz? ..kde ho ideme hľadať? ..nič sa mu nestalo? ,,ideme sa pýtať na kontrolu, kde ho videli naposledy ..ak tam niekde v strede bola aj tajná kontrola. Zistili sme, že na tajnej bol za cca 2 hodiny aj 15 minút ..nevieme síce kde bola tá tajná ale s takým časom mal byť už na Kamzíku. Vravíme si, tak už sa teda našiel ..Čiže už to pôjde a zachvíľu tu už bude. Ale stále nechodil. Nakoniec volá a vraví, že ma kolená totálne na kašu. Čiže nakoniec s pocitu hýbania sa krajiny a ovievania v rýchlosti nič nebolo. Bolo to iba samé a dlhé trápenie. Ťažko povedať či sme dali dobrý úsek Marekovi. Predsa len to je kamzík na extrémne kopce nie tieto rovinky dolu kopcom. A tu sa naskytá aj povedať v čom nie je dobrý kolektívny šport. Človek je neskutočne viazaný tímom. Akú mal Marek možnosť skončiť? ..samozrejme, že my by sme ho v tom podporili keďže sa trápil, ale koho by to na jeho mieste nežralo? ..to proste nejde zradiť tím, aj keď sa stane niečo takéto. Myslím si, že Marek sa musel riadne kvôli nám vytrápiť. Čiže myslím si, že bol to náš najväčší hrdina a sme radi, že sa nám vrátil živý a hlavne že nezablúdil :) ..Na kamzík prišiel už kvalitne krívajúc a hlavne psychický zničený, že to nevyšlo.


Nevadí, život nekonči. Nabudúce všetci natrénujeme a pôjdeme aj na prvé miesto ak to pôjde. Nakoniec to bolo namiesto plánovaných 2 hodín 4 a naše miesto pre smútok, ktorý panoval v tíme sme ani nezahliadli ..ale asi 19te miesto.
V tichosti sme nasadli do auta a pomaly sa presunuli do Devínskej Novej Vsi.


Na trať sa vydal Robo Zet. Ono tieto posledné dva úseky sme prenechali dvom skoro Blavakom, že aby nepoblúdili. Bol to už úsek aj po meste cez semafóry a tak. Mali tam aj nejaké kopce a keď som si bol minule s nimi zabehať v Blave tak sa mi celkom páčilo. Čiže verím, že aj tento úsek mal čosi do seba. Na Devíne Marek El ani z auta nevyšiel kvôli depke a Kubovia tiež zostali, lebo oni musia stále spať či čo. Nerozumiem im. Ja s Majom, Tomášom a druhým Marekom sme sa pobrali vyčkávať Roba. Na kontrole prvykrát stetam svoju blogérsku celebritu Valiku Jé, trošku pokecáme o pocitoch z utra, štafety a dobrovoľníctva , trošku pomôžem s čapovaním piva, pomôžem aj zhejtovať, že nemali pre nášho auto-obludiaka žiadne miesto a že sme museli ísť na kontrolu do dediny až z pod hradu pešo. Pozisťujem ako to chodí na kontrole s košmi(koše na tejto kontrole boli v rukách dobrovoľníkov :D) ..aj keď všimol som si, že pod schodami boli aj klasické koše, ale to je tak keď bežec príde po skoro 130tich km sem. Trošku už nerozlišuje realitu a je šťasťný za každú pomocnú ruku. No a potom sa dovalí Robo. A Kuba samozrejme nikde. Najprv sme sa báli, že zaspí v aute a nepríde preto na štart, ale odvtedy už tam aj robil fotky ala cisár Jakobo


..no ale nakoniec sa ešte rozhodol, že si musí ísť aj po druhe číslo s popisom ulíc kade má ísť. Tak to dopadlo tak, že on si vykračuje s číselkom a Robo už funí na lavičke.


 Ďalšia minúta, dve straty D ..poriadne ho zhejtujem. Skoro sa už s ním ani nebavím keď robí takéto kiksy a poslali sme ho teda kade ľahšie. Rozlúčime sa s touto občerstvovačkou a ideme jesť do cieľa guľáš. Inak ako je to s tými cestovinami na tejto občertvovačke? ..boli, či neboli? ..lebo mne bolo povedané, že nie, ale počul som aj niečo také, že niekto dostal ..ako to? ..a je to pravda? ..alebo aj ja už blúznim? :D
No celý nahnevaní na Kubovú nezodpovednosť sa ideme bez neho najesť gulášu :D ..ale len sme si sadli na lavičky a Kubo s medajlou na krku ide za nami do stanu. Dostal ešte viac vynadané ako vtedy ..že či mu už na čisto nešibe, že už je tu. Že veď teraz iba vyrazil. On to proste vybombil z Devínu ku Štefánikovi za 1:13 či koľko. Proste šialený premotivovaný chlapec, Ešte nás potom naháňal, že nech si ideme aspoň po medajle, keď už sme ho nečakali.


Potom, neviem či mal Kubo tiež nejakú depku z tohoto celého ale vznikla mu aj takáto fotka s pohľadom upretým do Dunaja s kalnou vodou z Nemecka po záplavách.


..možno práve myslel na tie dve stratené minúty v Devine :P ..potom sme sa ešte riadne naladovali. Pekne po poriadku: guľáš, cestoviny, guľáš, palacinka, ku tomu nejaké to pivečko a klasická coca cola a mohli sme sa pobrať domov. Inak musím pochváliť, že ešte asi na žiadnej stovke som sa nenajedol tak ako na tejto. Tu človek teda od hladu nezomrie.
Trošku ma mrzí, že sme šli tak skoro domov. Ale tak nikto ma nedržal a mohol som zostať. Na druhej strane nebudem predsa trhať partiu. Proste oni všetci chceli ísť chytro pozerať futbal. Ja by som radšej pozeral všetkých parťákov stovkárov ako sa im darí a jednému po druhom gratuloval. Boli ste všetci neskutoční a tíško vám trošku závidím, že som tiež nebol a nedostal červenú stužku na medajle ..ale zato zase vy ste nezažili tú úžasnú atmosféru tímu kedy jeden druhého podporujeme a zdieľame úžasné chvíle. Niekedy to je úžasne mať aj spiacich kamarátov v aute. Stále vravím, že na budúci rok už sólo, ale ešte viac ma láka ísť znovu túto štafetu ak sa vyzbiera rovnaká parta :)


No už iba cesta autom domov. Všetci napoly mŕtvy. Jedine šofér Tomáš stále pri zmysloch. Z ničoho nič sme už v Turci ..vysadáme prvého Mareka v Kláštore potom druhého Roba v Martine, mňa a šoféra vo Vrútkach a tí ďalší sa pobrali ešte ďalej do Turian. No a už je koniec a zase raz čakať týždeň do inej akcie. Kto to má vydržať?

PS: Ešte ževraj mám doplniť naše umiestnenie. No, nakoniec to Kubo dokázal sklepať na jedenáste miesto s časom 15 hodín a 5 minút ..náš odhad bol 14 hodín a dokonca na Babe to vyzeralo podľa nášho času na hlboko menej ako 13 a pol hodiny. Čo viac by sme chceli? ..asi iba aby Marekove nohy boli opäť v poriadku a behal znovu o sto dvesto.

1 komentár: