Po čase na Iliavke

Život beží dákosi raketovým tempom. Nestíham ani spomínať. Stále sme v práci. Korona si vyberá svojú daň a tí čo ešte zostali musia makať za troch. Keďže popri tom chcem aj čosi zažiť, ledva stíham rátať dni čo už uplynuli. Veď už je tomu približne rok čo u nás vypukla pandémia! Skúsim teda naspísať len pár riadkov o tom čo sme zažili cez víkend už skoro pred dvomi týždňami.

Jediný oblak na obzore - východ Slnka sa nekoná!

Po dlhom čase ideme navšíviť Klárkinych rodičov. Výlet do prírody je povolený, tak to treba využiť. Veď Iliavka je poriadna divočina. Rodičov sme už nevideli mesiac a pól. A dobreže sme išli. Cez týždeň sme boli ešte polyžovať do Tatier, no a na ten ďalší je už nás okres v čiernej zóne a mimo okres sme už dochodili. Myslím si, že sa o nás pán Boh dobré stará, keď nám stále dopraje zdravia a aj v takýchto oklieštených podmienkach zažívať krásne okamihy.

Keď sme išli do Iliavky bola tuším ešte zima. Pár foto čo som stihol za víkend spraviť hovoria za všetko. Aj na Dolnom Považí majú sneh. Každopádne beriem si len tenisky. Kto by chodil v zimných topánkach? To už prinajhoršom lyžiarky by som vzal. Ako skoro vždy, tak aj dnes som po nočnej. Do Ilavy prichádzame skôr, no zo mňa je už aj tak len troska. Zvítame sa s Klárkovcami a hybaj na chatu. Celé poobedie viac menej len oddychujeme. Ani by som nepovedal, že sme tu už mesiac a pol neboli. Stále sa tu cítim dobre ako doma.

Na druhý deň ráno sme mali vstávať na východ Slnka. Moc sa nám to ale nepovedlo. Neviem či sme nevstali aj hodinu po ňom. Som stále dožutý. Zimné služby navyše sú síce peniaze navyše, ale dákosi je toho už na mňa dosť. Ešteže mám celý budúci týždeň dovolenku. Len či ma to nedobehne! Na chate leňošíme celé doobedie. Až naobed sa vyberieme do prírody. Len na taký malý okruh. No človek vždy zistí, že je stále čo objavovať.

Išli sme na Prejtský Sokol. Trošku ale neobvykle. Z chaty sme vyrazili klasicky. Po pár metroch proti potoku sme zabočili vpravo do lesa. Vyšli sme na hrebeň popri Sedličnej hore. Chvíľku sme sa napojili na modroznačený turistický chodník a nechali sa kúsok zviesť do Prejtskej doliny, no akonáhle sme zbadali asfaltku do sedielka nad Iliavkou vybrali sme sa ďalej po nej. Len na chvíľku, keďže po pár desiatkach metrov sme ju opustili a vyrazili sme ďalej po lesnej ceste doprava. Prichádzame až na križovatku zvážnic priamo pod sedielkom. Pokračujeme viac menej rovno strmou, rozbitou zvážnicou priamo na svahy Prejtskeho Sokola. Zvážnica sa stáča doprava a postupne prestáva stúpať a samovoľne sa v lese stráca. Posledné metre ku vrcholu ideme na divoko jemne zasneženým dubovým lesom. Po pár minútach sme na skale. Obzeráme či by sa to tu dalo niekedy aj zlyžovať. Snehu je tu málo a kríkov veľa. Neviem - neviem či by to niekedy za to stálo. Na vrchole si na chvíľku oddýchneme, pokocháme sa nádherným výhľadom na Považie a letíme druhou stranou dole. 

Výhľad z Prejtského Sokola v plnej nádhere

Cestou stretáme Klárkiných známych. Uľejeme si spolu aby veselšie bolo a každý si pokračujeme vlastnou cestou. My rýchlo klesneme do sedielka nad Iliavkou. Dnes nepôjdeme naspäť cez Krásnu hôrku ako obvykle. Známi nám poradili ísť zvážnicou navôkol. Som sám zvedavý kde nás to povedie. Zo začiatku sa to zdá byť fajn. Dokonca sa z ničoho nič na nás valia davy ľudí so psami?! Kde sa tu len vzali? Ich stopy sa ale časom z cesty vytratili. Zrejme prišli z Iliavky po modroznačenom chodníku? My máme tiež teraz na výber. Ideme pokračovať po značenom chodníku, z ktorého oni zišli alebo budeme kráčať ďalej po ceste? Cesta sa ale zdá, že letí kdesi priamo dolu. Možnože na asfaltku do Iliavky. Pôjdeme potom asfaltom? Asi to nebudeme riskovať. Podľa mapy nás radšej navediem krkahájmi na turistický chodník, ktorým sa čoskoro napojíme na cestu, ktorou sme tu prišli ku Sedličnej hore. Tou ale nejdeme. Kúsok predtým bočíme doprava do lesa. Lesy su tu krásne a dá sa v nich blúdiť do nemoty. Zo zvážnice na zvážnicu sa dostávame ku inej chate pod lesom, kde tiež bývajú Klárkiny známy. Je korona tak sa tam ale nezastavujeme. Bočime doľava a cestičkou popod les sa dostávame rýchlo až na križovatku zvážnic pred chatu. A sme opäť doma.

Všade dobre so svojou láskou

Poobede ma chytí príšerna bolesť hlavy. Na chatu prichádza aj Klárkin brat s rodinou. Je mi tak nanič, že sa nejdem ani len s deťmi pohrať von. Celé poobedie len preležím. Na druhý deň má byť pekne. Dúfam, že sa z tohoto vyspím a zajtra na východ Slnka už vstaneme. Dávam budík a nič nenechávam na náhodu. Hneď vyskakujem z postele a budím aj Klárik. Veď na tú chvíľku to vari zvládneme na rovné nohy sa postaviť. Hlavu ale stále trochu cítim bolieť. Zbalíme len nevyhnutné a ideme von do zimy. Raňajky počkajú.

Prechádzame klasicky cez cestu a hneď na druhej strane vchadzame do lesa. Klárik to tu pozná ako svoje ponožky. Vždy ju nechám viesť. Obchádzame senník, kde sme minule srnku albína videli a okolo Roháčov prechádzame až na lúku medzi Iliavkou a Štyrmi Lipami. V ohrade sa zdá byť blato stuhnuté, ale nejdeme to riskovať pomedzi býky. No sú tam vôbec? Celú ohradu ale radšej obchádzame sprava. No po krávkach ani stopy. Vchádzame do lesa a začíname prudšie stúpať. Ide to ako vždy rýchlo, aj keď sa mi zdá, že dnes sa Klárik trápila. Východ Slnka sme nestihli, no ale ani nebol. Ako by náš Ivan povedal: dnes bolo len brieždenie. Práve v mieste, kde mal byť žiarivý krvavočervený kotúč, boli husto modré oblaky. Nad nami bolo jasno. Krásne bolo dovidieť až na Vršatec. Nič to. Tento víkend nám to nie je súdené. Asi bude krajšie cez týždeň v Tatrách. Predpovede to aspoň tak veštia. 

Kto bol skôr? Slnko a či my?

Dolu schádzame druhou stranou. Pod vrcholom sa ale opäť tajnými zvážnicami napájame na výstupovku a po nej pohodlne zcupkáme ku ohrade s krávkami. Naspäť pôjdeme krížom. Zem je zamrznutá a pod snehom cítiť každú jednu stopu krávky čo tu po sebe zanechala v čase bahna. A čo to? Veď tie krávky sú tu! Všetky boli na jednom mieste schúlené ku sebe. Im nevadia tieto mrazy? Aj tá zima nás presviedčala o tom, že tu asi nebudú. No zdá sa že sme sa mýlili. O chvíľku sme ale na druhej strane ohrady a ďalej už pokračujeme po oficiálnych zvážniciach. Opäť vchádzame do lesa a zakrátko sme naspäť na asfaltke a pri chate. Uff. Vari aj stačilo. Som zničený. Celú nedeľu už len oddychujeme. Pred štvrtou sa nabalení dobrotami lúčime s rodičmi a letíme ku naším. Veď aj oni nám isto čosi daju. Veď máme tých najlepšich rodičov pod Slnkom a celý týždeň v Tatrách je pred nami. Musíme sa poriadne nabaliť :)

Večer si už len prehádžeme veci do iných batohov a letíme rýchlo spať. Čaká nás výživný týždeň, na ktorý sa už nevieme dočkať. Po dlhej dobe budeme mať celý týždeň len sami pre seba. No čo viac si od života priať?

MF ski Január 2021

 Koronáá, stááále koronáá. Nie je to vôbec dobré. Ale hýbať sa musíme. Snažíme sa teda z toho čo nám dáva život vybiť čo najviac. Ešteže máme tú našu Fatričku a milovanú chatičku. Je zima. Okrem iného mám kopu služieb dispečéra na správe ciest, tak je času málo. Nestíham vypisovať litánie ako v minulosti. Zase si teda vravím, isto to zbúcham rýchlo, no ale som zvedavý. Budem sa snažil len fotky pridávať.

Doma na záhrade

Pfúúú. Do polky Januára snehu nieto. V týchto riadkoch teda opíšem len to čo sa dialo od 20tého Januára do 2hého Februára. Po tomto termíne iba pán Boh vie čo nám ešte zima prinesie. V stredu 20tého Januára hýbať sa nám treba. Po praci balíme švestky a hybaj hore pod Chleb. Bola to ako vždy klasická mordovačka. Každopádne v potoku to máme vždy veľmi radi. Či tam ideme za pekného Slnečného počasia alebo v hmle a po tme. Hore nás už ako pravidlom býva vždy čaká parádna partia. No neteš sa zo života. Stredy väčšinou ubiehajú veľmi rýchlo. Nikdy sa ani nenazdáme a je polnoc a pomaly treba už aj vstávať a vyraziť do roboty. Ráno tu býva vždy velice zaujimavé a v práci "produktívne". Ale bez toho by ten život nestál za to.

Večer cestou domov do srdca hôr

Prešli dva dni v práci a hore sme znovu. Načo vymýšľať. V okrese toho máme viac, ale kde budeme hľadať nový domov? Podmienky na víkend hlásili tuším na grc. Keď sa ale odtrepete z doliny dostatočne zavčas, tak ani neviete, že v Januári môže aj pršať. Pamätám si, že celú sobotu bola hmla a poriadny vietor. Vlastne neviem či nečľapalo aj hore pri chate. Pamätám si len toľko, že som bol za sobotu opáčiť trikrát Generál ako sa menia podmienky. Cez noc by ale počasie malo vymeniť kabáty a v nedelu by malo byť priam gýčovo. No večer to teda tak ešte moc nevyzeralo.

Klárik a jej čakanie na podmienky

Ráno to ale stále nevypadá spočiatku moc lukratívne. Sneží, fúka a my s parťákmi ťapkáme hore na Kriváň. Máme pomalšiu skupinku a ja som sa obliekol fakt poskromne. Na Kriváň vychádzam napoly tuhý. No zrazu sa obloha otvára a cez oblaky sa prediera Slnko. Možnože z toho dnes ešte aj niečo bude! Po zlyžovaní Kriváňa sa presunieme na Chleb. Pláne od sedla pred Hromovým na zvážnicu pod chatu pod Chlebom boli tutovka dňa. Centimetre prašanu vytvorili dokonalé podmienky. Poobede sme sa ešte raz pokúsili o lyžbu zo sedielka za Bochníkom pod Hromové, no už sa zase dovalila hmla a my sme boli radi, že máme jeden druhého vedľa seba, akoby nás mala trápiť efektívnosť lyžby. Radšej teda balíme všetky naše švestky a letíme domov. Možnože nabudúce.

Cestou na Kriváň

Už začína vykukať..

V sedle pred Hromovým sa valia kúdoly

Keď si tu a Slnko tam

Lyžujemä

Ešte rááááz

Ehm.. Idem to skúsiť v utorok? Mám nočnú. Z práce ma teda vyhodili už o desiatej. Beriem náradie a hybaj hore. Tentoraz rýchlovka na Martinky. Sneh tento rok asi niekto kradne. Opäť sa obúvam až kdesi nad delom. Ťapkanie odtiaľ už ale ide ako po masle. Až tak, že mám na chodidle otlak skoro ako papierová 5 eurovka. To je tak, keď si dávam na nohy tenke plastové ponožky. Od Javoriny po Rotundu bola taká hmla, že som nevedel či už náhodou nestúpam ku svätému Petrovi do neba. Zrazu ale predo mnou okrúhla búda. Rýchlo teda zhadzujem pásy a ťarbavo zlyžujem aspoň zjazdovku. Potom kvôli kamienkom zase lyže na chrbát. Až na zvážnici na Stráne ešte potom dve-tri serpentíny spod kalužnej na lyžiach prejdem no potom už môžem znovu dať tenisky na nohy. Na prevetranie pred nočnou to bolo fajn, ale inač tu už ani za svet. Drať sa pomedzi davy ľudí či deň, či noc, či tma, či svetlo a či hmla. To teda nie je pre mňa.

Martinky 1. deň: Pohľad na vysielač

Druhý deň to isté. S tým rozdielom, že po nočnej ma máta zo strany na stranu. Čas mám výrazne pomalší ako včera ale stálo to za to. Večer som zaspal ako mŕtvy po viac ako 40tich hodinách bez spánku. Inak bolo asi ešte o 100x viac ľadu a zlyžoval som to asi o serpentínu nižšie. A na pásoch to  išlo už od dela. Fascinujúce čo urobí 1 centimeter nového snehu a teplota nižšia o asi 3 stupne.

Martinky 2. deň: Snežíííí

Pondelok, utorok a už aj streda za nami. Cesta "domov" je naplánovaná na štvrtok večer. No a budem chodiť odtiaľ v piatok do práce? Zostanem už teda doma rovno do utorka!

Opäť ideme domov. Či sa chumelí a či nie

Večer chvíľku požúrujeme, no ráno sa vstáva na východ Slnka, tak by som to nerád prehnal. Ráno ale vstaneme a človek nevie, čo si ma o tom myslieť. Raz nevidno ani po prvé stromy od okna, inokedy dovidieť až po mesiac. Ja som si ale istý. Aj keby som si pod nohy nedovidel, tak s Klárik ideme Iva odprevadiť aspoň do Snilovského sedla. Tam ledva trafíme, no po zimnom značení to už na Kriváň ako tak šlo. Tesne pod vrcholom sa zjaví to čo sme tak túžobne očakávali. Oranžový hrejivý kotúč. Ten oblak ho ale nie a nie pustiť cez seba. Vidíme všetko len tak zahmlene, no myslím si, že zjazd z Kriváňa zvládneme. 

Ach tie rána

Hmla to nevzdáva..

Z pod Kriváňa ešte prevedieme Iva až na severnú stranu Fatry. Zlyžujeme s nim až na spodok Oštiepky. Tam sa už ale naše cesty rozchádzajú. Ivo ide do práce a my naspäť domov. Stopu pred sebou máme. Aj keď je taká kadejaká. Ten prašan moc nedrží na ľadovom podklade. Keď tu zrazu vidíme niekoho ako si to valí dolu. A máme po stope. Chlapík to vzdal. Nevadí. Predierame sa poslepiačky koskou, no nevieme ani ako a sme pri búde pod značkou na zimný chodník ku chate pod Chlebom. Vyšuchceme sa opäť za Slnkom predierajúcim sa z hmly na Chleb a letíme do potoka. Geniááálna lyžba. Konečne Slnko prerazilo hradbu oblakov. Aj sme si povískali od šťastia. 

Po vyprevadení Iva na koniec Oštiepky opäť pod hrebeňom

Chleb a jeho "guľa"

Lyžujemä

Potom sme sa zasedeli na chate a dokým sme sa vybrali von, tak hory opäť zmizli. Pri lyžovačke zo sedla pred Hromovým sa mi tentoraz zdalo, že padám vari priam do pekla, keďže som si ledva dovidel na špičku svojej lyže. Dnes to bude už zrejme len na lesy. No nech ale len ďalej sype z oblohy. Takto sme si dali aspoň tour de chata. Veď kto by si trúfol spočitať všetky chaty v blízkosti Chlebu a Kriváňa? Do hodiny sme ich navštívili hneď 4!

Posledné lúče Slnka dňa

..a už začína sypať

Na jednej z chát

Sobota: Zase je počasie, žeby človek ani psa nenechal pred dverami. A my čo? Predsa si ideme dať skrátený lavínový kurzík. Pán Plichťo si nás zobral pod palec. Ukázali sme si základný aj rozšírený kompresný test, ako aj vyhľadavávanie zasypaného v lavíne. No a potom nás už nik nedokázal vyhnať z lesa. Na hrebeni duje ako bláznivé ale v lesíkoch sa dalo jazdíííť. Priam do mŕŕŕtva. Ani nevieme ako a máme ďalší deň dovolenky za sebou.

Lesy, lesy, lesy ..celý deň lesy

Po skončení roboty v lese prichádza párty večer. No a dákosi sa nám to potiahlo až do druhého dňa. Východ Slnka nám teda ušiel pomedzi dlane ako zrnko piesku na brehu mora. Vstávame síce už o siedmej, no bez raňajok sa dnes asi nepohneme. Na ihrisko vyrážame vari až po deviatej. Napodiv ešte nie je všetko rozlyžované. Po včerajšom snežení vyšlo dnes po dlhom čase Slnko a svieti celou svojou silou. Ide si vlastný svet. A my vlastne tiež. Plichťo nás dnes trošku zdokonaľuje v lyžovaní. Prvý zjazdík si dávame z boku Chleba smerom do potoka krížujúc zimnú cestu. Zase sme v raji. Čo viac si môžeme priať?

Deň začína..

Kontrola revíru

Skupino sa pripravuje na prvý zjazd

Kriváň sa na nás celý čas kuká

Druhý náš výšľap vedie na Kriváň. V skupine vznikli aj nemalé potyčky, no taliansky pár to všetko zvláda. A nám na to zostávajú len úsmevné spomienky. "Alebo keď sa Forrestom zacnie za lesom". Na vrchole sme ani sa nenazdáme. Lyžba hrebeňom je poriadny kostitras. Sneh je vyfúkaný do fujár a kadejakých iných krkolomných tvarov, na ktorých poskakujeme ako na pokazenej práčke. Spodná muldička Kriváňu je už ale maňifik. Bola to lyžba na pár oblúkov. Krása. Niečo nás možnože nás vodca Plichťo naučil. 

..a už aj ťapkáme hore potokom

Bitka..

Najvyššie v Malej Fatre

..pohľad na druhý najvyšší a kopec, ktorý nemáme radi

Farbičky na snehu

Moja záhradka :)

Moje srdco s Gabičkou

..dočmárali sme

..rýchlo hľadať ďalšie prašany

Spätný pohľad cestou z potoka

Chleb sa blíži

Nakoniec ideme ešte raz na Chleb. Sedlo pred Hromovým nás už túžobne očakáva. Nie je ešte ani úplne rozlyžované. Snehu je tam ale toľko, že si už moc ani neverím. No ale keď skusení povie, že je to fajn, tak čo budeš. Aj z mosta predsa skočíš. Spočiatku dokonalý prašan v spodnej časti začína chytať škrupinu. Zapúšťam oblúk, keď tu zrazu strácam nad sebou kontrolu a už len počítam kotrmelce. Kokes, žijem? Palička 5 metrov nado mnou. Okuliare podo mnou asi 2. Trápim sa s lyžami na nohách cestou hore ku paličke. Už ju aj mám a letím za okuliarmi a znovu bauch. Znovu som na zemi. A okuliare teraz nado mnou. Zase paličkujem hore svahom. Už som z toho tak na nervy, že sa len pomaličky zošúcham ku ostatným. Dákosi sú ticho. To pozeranie sa na mňa na svahu bolo až tak zle? Gabika je tiež ale na zemi. Čo to? Ževraj tiež spadla. Čo sa stalo? Nemôže hýbať s nohou?! Na zvážnicu sa už len zgúľa. A tam začína záchranná akcia. Chalani sa snažia z lyží vyrobiť provizorne sane. My sa snažíme zatiaľ zavolať pomoc z chaty. Prichádzajú ďalší známy aj neznámy. Niekorí len nechápavo okolo nás prekráčajú, ale niektorí sa snažia aj pomôcť. Z biedy nás vytiahol až Jano od severu. Nechápem ako tie provizórne sane sme robili my, no on ich mal spravené za chvíľočku. A funkčné! Na ceste je už ale aj skúter od lyžiarskej chaty. Chvíľku Gabiku potiahneme po výstupovej stope, no potom nás už odbremení skúter. Každopádne si myslím, žeby sme to zmákli aj sami pomaličky. 

Opäť hore

Ideme na to

Kubo sa zjavne teší (kto nie keď uvidí takúto scenériu)

Oblúky na pláňach pod cestou na chatu pod Chlebom

Cestou na chatu už bez Gabiky

Takto nejak si predstavujem raj

Keď prídeme na chatu, Gabika už sedí vo vnútri. Chvílenku ešte posedí a potom ide so svojim záchranným ujom zo skútra dolu na sanitku. Vari bude naša parťáčka čím skôr v poriadku. My dnes už len masívne oddychujeme. Postupne odchádza väčšina známych. Odchádza Lukáš, ktorého som videl už vari ani nepamätám kedy, no ale aj Klárik. Zajtra učí. Deň to musím bez nej zvládnuť. S chalanmi čo zostali ideme kuknúť ešte na západ Slnka. Kde inde ako opäť na Kriváň. Tentoraz ale už bez ľudí. S jasnou oblohou prichádza aj zdrvujúca zima. Rýchlo pofotíme posledné záblesky krvavočervenej oblohy a letíme dolu do potoka. Lyžovačka už nie je taká ako zrána. Už mám toho asi aj dosť. A asi aj ten prašan už čo to stvrdol po zohriati na Slnku a následnom ochladení. Večer si už dáme len zaslúžený oddych. Veď ráno má Slnko opäť vychádzať bez oblakov. 

Kooooonečne 100vka

A humno od snehu vyčistené

Nedeľný západ Slnka

Nepamätám si ani ako som do postele zaľahol a už aj vstávam. Kurňa. A vonka predsalen nie sú tie oblaky. Musíme ísť teda hore. S napoly zalepenými očami sa naša trojka pripravuje na ťažký výstup. Ja, Kubo a Stano ideme hore na Chleb. Beriem si Gabikine lyže. Osudná chyba s mojimi úzkymi pásmi. Na Bochník to ešte ako tak preklzujúc šlo, no na Chleb som už neriskoval zrútenie. Terén bol celkom vyfúkaný. Cez prepadávajúcu sa kosku to nebolo ale ani napešo med lízať. Konečne sme hore. Vari bude aspoň lyžba fajn. Slniečko všetko farbí do zlatista. Len keby toľko nefúkalo. No poviem Vám, ani dole mi to nešlo. Od včerajšieho západu Slnka je niečo zle. Alebo sa ozaj zmenil sneh? Po cestu to šlo ako tak. No potom pomedzi kríčky ku Koniarke sa mi vôbec nešlo dobre. Asi som zabudol lyžovať. No a v lesoch pod chatou už ani nevravím. Trápenie. Konečne sme na zvážnici. Ideme až dolu. Na Romane čaká Lenka na Stana a mňa čaká Lukáš na Zajačke. S Lukášom ideme skúsiť dnes vyšľapať na Kriváň hrebeňom.

Pred východom Slnka

Slnko vychádza nad domovinou

Kriváne, Martinky a Mesiac

Z hora dolu..

Dnes nás tiež Slnko neopúšta

Čistá katastrofa.V nižších výškach po odmäku prišlo ochladenie a moje uzučké pásy šmýkajú na lyžiach Gabrielity ako bláznivé. Dve hodiny sme asi šli na ten Kriváň. Skoro cele som to musel výjsť zapretý na paličkách. Bol to poriadny masaker. Ešteže nám Slniečko svietilo a robilo deň krajším. Z Kriváňa sme lyžovali hornú muldu. Stále to nebolo to pravé orechové. Nedá mi to. Poďme ešte raz vyskúšať výjsť na Chleb! Úplne hore ale nejdeme. Spustíme sa s popod bočných skál nad pláňou s ponad zimného značenia rovno do potoka. Podľa mňa je to na šíro šírom okolí jeden z najkrajších zjazdov. A ľudia si ho zatiaľ ešte ani moc nevšímajú. Skoro vždy máme teda nedotknuté pláne len pre seba. Z potoka sa už dohrabeme na chatu a už nás odtiaľ ani nehne. Plány by aj boli ale po takomto zážitku s pásmi som zošrotovaný ako fras. 

Dnes ale idem ešte raz dolu. Berieme Plichťov batoh čo zostal hore na chate a letíme rozbubneným Generálom dolu ako o život. Lukáš to poriadne rozbalil aj na ľadovej zvážnici. Miestami som sa letiac za ním necítil moc bezpečne. Na Kríčkovej sa lúčime. On ide ku autu na Trusalku a ja za svojou láskou do Šútova. Autobusom tam prišla spolu s Miškou. Na dnes pretekania stačilo. Som rád za toto príjemné tempíčko. Čelovku som si ale nezobral. Nenapadlo mi, že nakoniec pôjdeme ešte aj po tme. Posledné metre výstupu potokom bola už teda tma poriadna. No ani babám sa nechcelo svetlá vyťahovať z batohu. Keď výjdeme divne natiahnutou stopou na Generál, cca v mieste poľovníckej chaty, úplne nás čelovka vyšľapistu odpáli. Zvykli sme si na tmu tmúcu. Na chate večer ešte chvíľku pokecáme, ale ja už mám poriadny deficit spánku. Radšej nech ešte niečo zajtra zvládnem naposledny polyžovať.

Po hrebeni na Kriváň s pohľadom na jeho nižšieho brata

Z vrcholu Veľkého Kriváňa s pohľadom na to naj v Malej Fatriške

Gýčovô jesto..

Druhý deň sa počasie poriadne spľuhavelo. Ani len na východ Slnka nejdeme. Hory opäť zmizli. Počas dňa sme síce dva razy zlyžovali do potoka, no nebola to už taká slasť ako predošlé dni. Raz sme si dali zjazd z vrcholu Chlebu a druhýkrát už len Oškvarkou dolu. Klárik už viac nechce. Mne to ešte ale nedá a aspoň raz si ešte vyšľapem Generál. Potom už len spráskame rybku čo nám Ivo naposledy na chatu vyniesol. Rybky síce bolo len pod jeden zúbok, no zato zemákov mal každý plný tanier. No a opäť som nažratý ako delo. Myslím si, že fajn rozlúčka. Cestou dolu to už nehrotime. Opäť prišiel aj Lukáš, tak ten nás zavezie až domov. Čiže zjazdujeme nezvyčajne na Trusalku. Dole je čistý modrý ľad. Celkom nás vyhrkotalo. Vari som už aj zabudol, že som obedoval. No a je koniec. Ideme domov.

Hory zmizli..

Bol to krásny Január. Zatiaľ nás korona nechytila, tak sa snažíme zažiť toho čo najviac. Kiežby sme boli zodpovední a držala sa od nás čo najdlhšie. No ale čo z toho, že v horách je človek viac menej sám, keď potom zájde do roboty a stretáva tam kopu ľudí?

Ale radšej na to nemyslieť. Je síce pravda, že kvôli službám som teraz v práci víkend nevíkend každý deň týždňa, no ďalšiu stredu som si už újsť opäť nenechal. Je super aspoň raz do týždňa kdesi vypadnúť. Písať by sa dalo o stredách na Chlebe dokola, ale na túto zimu už asi aj stačilo. Musím sa venovať aj iným zážitkom. Teším sa už aj do iných pohorí. Už som len zvedavý ako nám to Igor a korona povolí :)