Súľov, krst a SNPéčka za jeden predĺžený víkend

Prešli tri dni a je tu víkend znovu. Po predĺženom víkende vo Vysokých Tatrách sa presúvame viac na Juh a Západ. Ani oddýchnuť som nestihol v práci a už sú tu nové zážitky. No, ale poďme na to.

SNPéčka a hrebeň Nízkych Tatier

Už v piatok poobede letím smer Dubnica. Poobede prší ako zmyslov zbavené. Ledva sa presuniem ovešaný busom do Vrútok. V Tatrách mi umrel mobil, tak hodinu mobilujem na zástavke a koketujem s novým mobilíkom. Ku naším po daždi nejdem. Počkám na vlak tu na stanici. Vlak mi ide len do Považskej Bystrice. Samozrejme mešká a na prestup mám asi 10 minút?! Vlaková stanica je od autobusovej vzdialená skoro 1 a pol kilometra. Letím cez pol Bystrice fučiac ako lokomotíva. Čo som komu urobil, že musím bežať s úplne natrieskaným batohom, igelitkou plnou blbostí, ale aj s 5 kilovým stanom v ruke. Autobus stíham len tak tak, ledva lapem po dychu a len trhane si pýtam lístok do Dubnice. No zvládol som to. Nemusel som čakať hodinu na ďalší spoj a dokonca som ani pri prestupe nezmokol. Večer ujde ako voda a už sa neviem dočkať rána.

1. deň: Súľovské vrchy

Klasika. Je sobota ráno a my vstávame o štvrtej. Aj tak sa ledva stihneme do piatej vymotať z kuchyne. O pol šiestej už sedíme vo vláčiku opäť smer Považská Bystrica. Hneď z rána prekutreme miestnu jednotu a o pol ôsmej sme už aj v Rajci. Autobus nás vyhodí pri kostole a nás nechá napospas osudu.

Rozhľadňa Dubová nad Rajcom

Nie je zima. V ovzduší, no cítiť poriadnu vlhkosť. Nad nami je ranný opar, cez ktorý sa zatiaľ Slnko len veľmi ťažko prediera. Zopár metrov sa vraciame naspäť po stopách nášho autobusu, ale potom už odbočíme doprava a pozvoľna začíname stúpať nad mesto. Prúser nastáva hneď za posledným domom. Vchádzame do vysokej trávy, ktorá je po včerajších intenzívnych dažďoch totálne mokrá. Len s ťažkosťami sa nám darí držať nohy suché. Aj lesné cesty sú poriadne povymývané vodou. A tam kde to nebolo vymyté je zase hrubá vrstva blata. Takto striedajúc rôzne terény sa o chvíľku ocitneme na vrchole Dubovej. Dokonca je tu aj rozhľadňa. Nič extra. Veď okolo bol samý les. Len na jednú stranu bol výhľad. Myslím si, že celé to zachránila jedine hustá inverzná oblačnosť pod nami. Pár minút dáme oddych, ale potom čo najrýchlejšie letíme ďalej.

Cestou na Žibrid

A po ceste na Súľovské skaly

Na smerovníku po našom chodníku ani stopy. Ako ale zahnem do hustého lesa na stromoch vidno kopec zelených značiek. Vyzerá to na poriadnu párty. Tzv. chodník umývarka. Kriaky po hlavu a plné vody. Toto nebude dobre. Musíme vymyslieť čosi iné. Našťastie mapy.cz uvoľnili novú aktualizáciu, kde pribudlo nespočetné množstvo nových ciest, tak to skúsime po náučnom chodníku smer Jasenové. Na Hradisku ale značený chodník opúšťame a poriadne rozbitou traktorovou koľajou zbehneme až do sedielka medzi Dubovou a Žibridom. Konečne normálna cesta. Povytriasame bordel z topánok a môžeme ísť na to.

Konečne výhľad správnym smerom :)

Obchádzame zopár chatiek zašitých v lese a postupne opúšťame cestu. Už opäť sme na zelenoznačenom chodníku z Dubovej. Teraz je ale o poznanie prešľapanejší. Cítiť, že sa blížime ku Súľovu. Chodník je naraz ozaj krásny. Je to uzučký terénny trail. Až to tak lákalo pobehnúť. Dole kopcom to musí byť iná paráda. Opäť sa dostávame nad inverziu. Cez stromy a hmlu sa gýčovo predierajú Slnečné lúče. Ani nevieme ako a sme opäť hore. Aj keď Žibrid nám dal už poriadne zabrať. Oproti Dubovej to bol už pán kopec. A výhľad z neho bol na nezaplatenie. Nachádzame sa nad Hradnou a pred nami sa otvára celá dolinka Súľova ukončená skalnou hradbou. Až tam sa musíme dostať. Ešte máme čo robiť. 

Kdesi na milión vrcholčekoch od sedla Patúch po Roháč

Výhľad z Kečky

Z vrcholu hneď prudko klesáme. Preskakujeme pár prevrátených mohutných Bukov a sme v sedle Patúch. Nečakal som že stratíme až toľko výšky. A už z hora sa zdá byť kopec na opačnej strane sedla dosť príkry. Hneď sa do toho aj opierame. Oddychovali sme na Žibridi. Nekonečne dlho a strmo stúpame. Klárka sa mi vzdiaľuje. Dnes nemá svoj deň. Na vrchole ju čakám. Znovu sme nabrali výšku a pred nami sa otvára hrebeň asi s milión vežičkami s výhľadmi na Súľov, ale aj na celý hrebeň pred nami. Vyzerá, že to nebude mať ani konca, ani kraja. Už nestúpame stovky výškových metrov, ale chodník ide aj tak stále strmo hore - dolu. Také tie krtince. Ani mne sa dnes nejde ideálne. Nechápem tomu. Žeby to ešte stále bol pozostatok predĺženého víkendu v Tatrách?

Súľovské skaly už ako na dlani

Za asi tridsiatym ôsmim hrbom sa konečne vyštveráme na Kečku. Znovu výhľad na pána. Dávame si oddych a veľmi vhod padnú aj žemličky so salámkou. Kto by jedol len ovocie a géliky. To nechávame na pretekárov. My si to tu užívame všetkými zmyslami.

Tá žemlička mi ale asi zatienila rozum poriadne. Z vrcholu sa rozbieham natešený dolu, keď tu zrazu sa mi niečo nezdá. Pozerám do mapy a je to jasné. Sme mimo chodníka. Pustili sme sa zrejme nejakou kolmicou na zvážanie dreva do doliny. Ešteže len pár metrov nad nami sme objavili zrejme poľovnícky chodník. A to nie len taký hocijaký. Človek by ani neveril čo všetko sa dá v tých lesoch nájsť. Bol to široký a úhľadne prekopaný chodník. Cesta po ňom do sedla za Kečkou ubehla ako voda a znovu môžeme zdolávať ďalších tristo vežičiek. Výškové takto nabiehajú veľmi rýchlo. Aj keď sme stále v približne rovnakej výške. O chvíľku sa ocitneme v Roháčskom sedle.

Ako šmahom prútika pribudnú na chodníku zrazu ľudia. Na sobotu ich ale nie je aj tak až také extrémne množstvo. Dnes nám to stále nejde ako sme očakávali. Oddychujeme aj tu v sedle. Snažíme sa aspoň ako tak dobiť nenabiteľné baterky svojho tela, aby sme si užili aspoň zvyšnú časť dnešného výletu. Pôvodný plán prechodu až naspäť do Považskej Bystrice rušíme. Počká nás nabudúce. Dnes bude stačiť dostať sa do Súľova. Pokračovanie na Vrchteplú, obzrieť si Kostoleckú a Manínsku tiesňavu, či vyštverať sa ešte na samotný Manín by bol dnes nad naše sily.

Hneď za sedlom sa kocháme na skalné vežičky Súľovských vrchov z vyhliadky menom Orlie hniezdo. Takýchto vyhliadok je tu mnoho. Stojíme skoro na každej z nich. Veľmi sa nám páčilo aj na jednej pri Roháči. Vlastne boli dve. Dva výbežky asi 20 metrov od seba vzdialené. Ako stvorené miesto na fotky. Pred nami sa majestátne vypína celý rad Súľovských skál. Ako najvýraznejšia z nich trčí Brada. 

Od Brady až po Maníny

Keď si chvíľku oddýchneme letíme dolu. Ale nie hneď úplne. Hneď pod hrebeňom sa zastavíme pri Obrovskej bráne. Je to nádherný skalný útvar. Fakt by tomu závidel aj sám Napoleon. Určite aj on by rád mal v Paríži takýto víťazný oblúk. Hej, to je to fascinujúce, že je to vlastne samostatne stojací oblúk len tak uprostred lesa. 

Chodník ďalej prudko klesá, keď tu na stromoch kopa obchádzkových značiek. Skalný kaňon je uzavretý. Rozmýšľam ako pred pár rokmi išiel chodník. Už som šiel týmto novým? Alebo ešte tým starým? Doteraz sa neviem zhodnúť sám so sebou. Nejdeme teda provokovať a vyberieme sa oficiálnou cestou. Veď aj tá je pekná. Aj keď Boh vie ako by bolo v kaňone. Mne sa ale čosi marí, že tu kedysi bol rebrík, či reťaz. A teraz už nie je. Je možné že to bolo práve tam. Alebo myslím tie zo Šarkanej diery?

Šarkania diera

Obrovská brána

No a už aj sme na odbočke do diery. Posledné výraznejšie dnešné stúpanie. Skúsim si dať vertikál. Mierne začiatočne stúpanie strieda chodník do neba. Pred samotným vstupom do jaskyne je aj jeden krkolomný rebrík a zopár zasypaných schodíkov. Celé sa to tam šmýka a sypé na tých pod vami. Divná prístupovka, aj keď technicky sa mne páči. Každopádne je ale aj relatívne nebezpečná a vyzerá, že už aj hodne stará a bez údržby. Viem si predstaviť to tam prerobiť.

A už pod Skalami

Do jaskyne vchádzam za 5 minút namiesto hlásených 15tich. Kláris je za mnou za ďalších 5 minút. Aj napriek tomu, že sa necíti najlepšie veľmi parádny čas. Aj toto je mohutná skalná brána. Dá sa do nej vojsť dovnútra aj zo 30 metrov. Koniec je zrejme zasypaný. Tabule hovoria, že už kedysi dávno jaskyňu obývali praľudia. Čiže otvor hlbšie kdesi musel byť. Prebádali sme to ale vzadu aj čelovkami, no nič sme nenašli. Zdá sa mi tu dusno a ani sadnúť sa tu moc nedá. Škoda, mohol by tu byť príjemný piknik. Ten si dávame až pod rebríkmi a pod najstrmšou časťou. Dnes nás žuje aj to Slnko a teplo.

Po chvíľke oddychu už len vybehneme z lesa na krásne lúky pod skalami a o pár minút aj s fotením všetkého možného prichádzame ku Kolibe pod skalami. Aspoň v rýchlosti si chceme dať kofolku. Koliba je plná, akoby všetci sa tu prišli len najesť. V tých horách sa mi až tak veľa ľudí nezdalo byť.

Ako si tak sedíme, nad našimi hlavami začína obloha tmavieť. Dokonca aj zvuky začína vydávať. Vari sa ja na búrku schýľuje. Poďme radšej dolu. Aspoň máme parádnu výhovorku prečo nepokračovať až do Považskej. Za to radšej stihneme autobus o druhej do Bytče a môžeme sa ísť kúpať. 

Svetlo na konci tunela v Bytči na železničnej stanici?

V autobuse ma láme a vo vlaku ešte viac. Cestou na byt v Dubnici si dáme ešte úžasnú zmrzku. Aké je to zvláštne končiť výlet po necelých 20tich kilometroch a o tretej poobede. Čas nám ale zostane na čosi iné. Čosi čo nezažívam každý deň ako hory. Čosi čo niekto považuje v lete za úplne normálne. Áno ideme sa kúpať. Aspoň na chvíľku. Taký perličkový kúpeľ pred večerou a spánkom znie fajn. To len vďaka polovičke mojej úžasnej človek dokáže zažiť. Som rád, že ma tam zobrala. Aj keď som poriadne trucoval, že sa mi tam nechce. Vari pôjdeme aj nabudúce.

2. deň: Celý deň na oslave

Heh, aj nedeľa bola trošku z iného súdka ako som zvyknutý. Tenisky a šortky vymieňam za oblek a ide sa na krst. A čo po krste? Samozrejme to treba poriadne osláviť. A to hneď aspoň na troch miestach. Na tom prvom som sa ešte ako tak držal, ale na druhom už sa borovičke ťažko dalo odolať. Ale čo už narobíš keď to je na Slovensku priam folklór a nedať si je urážka hostiteľa. Na tretej oslave už len minerálka a koláčik. Najedený sme na tri dni. Bude čo páliť najbližšie dni. 

Z poslednej návštevy letíme hneď pod lesy. Presúvame sa smer Zliechov. Tam je už pre nás pripravené ubytko na obecnom úrade. Chalani sa snažia o prechod cesty hrdinov SNP v čo najkratšom čase a dnes po dvoch dňoch sa už nachádzajú tu. Parťák Ivo má pred ostatnými dvomi bušičmi asi 15 minútový sklz, Idem teda po neho. Cestou sa zvítam s Mikim a Paťom. Vyzerajú unavene. A dákosi vyschnuto. Ale veď nečudo. Už majú za sebou 240 kilometrov. Sú tu blázni. O pár minút neskôr v šere na lúkach pod lesom zbadám Iva. Ten vyzerá viac najedene. Len auká poriadne. Spolu zájdeme za chalanmi a ostatným organizačným tímom naspäť. 

Na obecnom úrade sa už rozkladajú veci. Všetko sa pripravuje na ďalší krátky spánok. Dozvedáme sa, že chalani vstávajú o 3:30 ráno. Nedbáme. My sme vstávať zvyknutí. Snažíme sa im so všetkým čo najviac pomôcť a čo najrýchlejšie ísť chrápať. Nakoniec z toho bolo 4 a pol hodiny nepravidelného spánku.

3. deň: Zo Ziechova po Kráľovú studňu

Ráno sa veľmi ťažko vstávalo. No ale čo už narobíš. Cítime sa s Klárkou trošku mimo. Nevieme ako presne fungujú. Predsa len sú už všetci spolu zohratí. Skôr sa len prizerám čo robiť nabudúce. Chalani sú za 20 minút fuč a my sa snažíme porobiť aspoň po nich potom poriadky. Rýchlo sa musíme zbaliť a presunúť na ďalšie stanovisko. Okrem iného zisťujeme, že varič sa zabudol deň predtým asi na Baračke nad Trenčianskymi Tepliciami. Jedno auto teda letí vyzistiť, či tam ešte niečo nezostalo a my s Jurom a Julkou letíme do Fačkovského sedla. 

Cesta ubehla rýchlo a my v sedle rozkladáme dodávku. Takto skoro ráno nie je otvorené ani parkovisko pod Kľakom. Tí ľudia sú tu zrejme úplne mešuge. Nechápem čo má robiť človek a kde zaparkovať ak chce ísť na napríklad východ Slnka na Kľaku. Z rána je neskutočná zima. Juro mi počas čakania na chalanov našťastie požičiava mikinu. Ten varič je celkom prúser. Chalani nebudú mať nič teplé. Chalani ale dobehli a vzápätí prišlo aj auto s tými čo boli na Baračke. Dvojplatničku síce nenašli, ale Klárka z Dubnice zobrala turistický varič. V rýchlosti sa spravili na panvici vajíčka a ešte sa aj výletníci najedli. Natesno ale vyšlo to. Najbližšia zastávka Vyšehradné sedlo.

Čakanie na výletníkov

Začína pripekať. Po obláčiku ani stopy. Na miesto činu prichádza aj Adam s kamerami. Cítim sa dákosi nesvoj. Neviem ako sa mám tváriť. Som nečakal, že to bude také ťažké s kamerami. Všetko bolo dobre až keď prišli chalani. Už sa kamera venovala im a keď aj čosi na nás, už bola situácia voľnejšia. SNPéčkari zatiaľ vyzerajú v pohode. Jedine asi s nohami je stále problém. To že bolia je už klasika. Ale vždy prídu s totálne premočenými ponožkami od mokrej trávy. Sú ale na to pripravení, vždy len vymenia tenisky za iné a idú ďalej.

Varič už máme. Ten sme boli zobrať ku našim do Vrútok. Aj oni budú mať teda vari zásluhu na FKT prechodu SNPéčky. My sa tentoraz presunieme cez Turčianske Teplice na Skleniarske lúky. Stále sme v Turci. Mám možnosť vidieť opäť raz svoje spravované mosty a cesty. Cesta na konci Skleného je ozaj rozbitá. Ale pre kieho frasa je naša? Cesta do poľa? Po otoč je krásna. Ale kto by opravoval cestu pre ťažkú mechanizáciu do lesa? Klárka, ale aj Juro na dodávke, sú ale dobrí šoféri a výjdu až hore ku rázcestníku. Barbi mi dáva do rúk Gopro kamerku. Ževraj mám ísť čosi za nimi natočiť. Obujem teda tenisky a idem im lúkami naproti. Naposledy som tu šiel v noci. Vtedy sa mi to tu vari zdalo krajšie ako teraz. Teraz je tu všade len samá vysoká tráva a kriaky. Moc si to neužívam. A hlavne Slnko pečie ako besné. Nebudú to mať zadarmo. 

Miki ako vždy vybieha prvý, nejakú minútku za ním Paťo a mám čo robiť opäť sa dočkať Ivana. Až po možno 10tich minútach sa zjaví. Počkám ho a spolu zbiehame naspäť na Skleniarske lúky. Tam už je pripravený obed. Miki s Paťom sa už aj pomaly berú. Ivo má čo robiť rýchlo všetko do seba nahádzať a letieť za nimi. V tomto ho fakt obdivujem, že tento tlak zvláda. Keď sa najedia, najprv vyprevadím smerom do kopca Mikiho s Paťom a keď zájdu za horizont vyráža z lúk už aj Ivo. Aj s nim pár metrov s kamerou pokráčam. No a teraz nám nezostáva už nič iné ako všetko zbaliť a posunúť sa zase o pár kilometrov ďalej.

Už aj sa berú het

Presúvame sa na Kremnické bane. Nie je to príliž dlhý úsek, ale každopádne Juro s Julkou to poriadne zalarmovali. Ja som si len stihol sadnúť do auta a už ma brali. Ostatní zostali ešte v sedle baliť. Trvalo ale hodný čas dokým sa ku nám všetci traja dostali. Medzitým nás napadlo, že došiel ľad. S Klárkou ideme na misiu zopár kíl nakúpiť do Teplíc. Miki dokonca dnes oslavuje narodeniny. Už počas minulého nákupu sme dali v obchode chladiť na večer šampanské do chladničky. Ešte odtiaľ nezmizlo. Super, ale zoberieme ho až večer, keď sa pôjde na sedlo Malý Šturec. Dokým sme ale prišli s ľadom, Miki s Paťom sú preč. Aspoň Ivanovi dávame ľadové kúpele. Prejde pár minút a už aj Ivo sa vydáva na cestu smer Skalka.

Všetkých stretáme ešte cestou po asfalte do obce Krahule. Je poriadny výpek. Majú čo robiť. My sa cez úzučkú cestičku, ktorá sa využívala v čase obchádzky po zosuvoch cesty okolo Kremnických baní, dostávame na kľukatú cestu na Skalku. Chystáme všetko potrebné pre chalanov. A potom už len čakáme. Miki s Paťom sú tu hneď. Chvíľku sa zdržia a už aj letia. Pár metrov s kamerou bežím za nimi. Potom sa vrátim za Ivom. Práve dobehol. Tiež si chvíľku oddýchne a na posledné kilometre idem už s nim ako doprovod. Nech sa trošku aj hýbem.

Mierne zbiehame krížom cez zjazdovky až ku sedlu Tunel. Nachádza sa tu fakt tunel. Moc nechápem jeho úlohu, keďže sa nachádza asi 3 metre pod sedlom a zemou, ale ako stavebné dielo vyzerá krásne. Vždy sa v ňom dajú urobiť krásne fotogenické fotky. Nechápem prečo radšej trošku z kopca neodstrelili či neodbágrovali. Alebo to slúžilo počas vojny skôr ako barikáda???

Oddych na Skalke pri Kremnici

Od sedla Tunel dlho stúpame. Všelijakými kriakmi a podobnou háveďou. Na Ivovi znať, že sa trápi. No stále bojuje. Aj dolu kopcom čo to dá sa snaží pobehnúť. Terén je dosť náročný. Veľakrát nám vykrúca nohy na kde tu trčiacich kameňov z chodníka. Inak by to mohol byť tiež krásny lesný trail. Zídeme až do Kordíckeho sedla. Odtiaľ už iba jeden výrazný kopec. Aspoň to sme si mysleli. Výšku rýchlo nastúpame na začiatku po Tablu. Potom už viac menej ideme po rovine. Možno trošku mierne stúpame. Stúpanie ešte raz prichádza smerom na Handel a potom od sedla Flochovej po Svrčinník. Je to tu neskutočne zvláštny les. Samá čučoriedka, úzky chodník a kde tu aj zvalený strom. Je to tu viac menej ľudskou činnosťou nedotknuté. Je to ťažké na prechod. Len málo sa dá pobehnúť v úzkom čučoriedkovom chodníčku. Svrčinník je poriadne rozľahlý vrchol. Ževraj ani len miestny nevedia kde sa presne nachádza jeho vrchol. Dlho teda prechádzame tzv. náhornou plošinou tohoto kopca a až keď prejdeme pár skalami, začíname prudšie klesať. Je zaujímavé ako dobre to tu poznal Ivo. Presne vedel, kde sa čo bude nachádzať.

Po hrebeni nakoniec fakt prudko klesáme. Asi v polke sa na chvíľku chodník vyrovná, ale potom znovu padáme úplne nadol. Až po smerovník "Turecká cesta - sedlo". Uff.. bolo to krkolomné, technické, no bavilo ma to. Aj Ivovi to podľa mňa išlo parádne. Horšie už bolo dostať sa na Priečny vrch. Ako strmo sme klesali nadol, tak teraz 100 výškových musíme nahor. Bola to poriadna bujačina. Ešteže máme tie palice. Bez nich to musí byť čistá samovražda. Hlavne s ťažkými báglami ako chodí väčšina SNPéčkarov. 

V tuneli v sedle Tunel

Z Priečneho vrchu už len postupne klesáme. Je to už len kilometer do sedla na občerstvovačku. Zdá sa to byť ale večnosť. Nie a nie klesnúť ku ceste. Až zrazu nechutne ďaleko zbadáme svetielko vysielača. Za pár minút sa ku nemu ale nejako dotrajdáme. Samotný problém bol aj zošmýknuť sa ku ceste. Treba priam zoskočiť z lesa na cestu asi 3 metrovou skoro kolmou stienkou . Obdivujem ako to chalani všetci bravúrne zvládajú.

Miki s Paťom sú už preč. Aj keď iba chvíľku. Ivo do seba hodí len to najnutnejšie bez čoho by už dve hodiny nevydržal. Batoh necháva v aute a vodu + nejakú tyčinku mu beriem do batohu ja a hneď aj letíme za chalanmi smerom na Kráľovú studňu. Ešte to bude kruté. Čaká nás 11 kilometrov mierneho stúpania. Približne v polovici je skratka z cesty na cestu. To bude teraz naša méta. Snažím sa pozerať na hodinky čo najmenej. Čas beží hrozne pomaličky. Ivo sa bojí, že pôjdeme príliž dlho a že sa nestihne vyspať. Snažíme sa ale čo to ide. Nebude to myslím si až tak zlé. Po rovinkách trochu aj bežíme. Moc to už ale nejde ale snažíme sa. Ivo sa veľmi trápi. Aj mne je ťažko len sa pozerať na neho.

A je tu skratka. Od sedla po ňu to trvalo necelú hodinku. Ta uplynula pri stúpaní na vrchnú cestu. Myslím si, že to bude fajn. Ivo je už ale v peknej kaši. Vždy, ale keď príde rovina alebo nedajbože znovu kopec dolu, pobehne. Kilometre ubiehajú a my sa čím ďalej tým viac blížime k dnešnému koncu. Na jasnej oblohe sa snažíme vyhľadať kométu týchto dní. Ale ani za toho nič na oblohe nevieme nájsť. Z tohoto snívania nás vytrhne až svetlo od východu. To budú čelovky našich. A tak aj bolo. Konečne sme zachránený. Pred chatou sú už rozložené stany. Ten náš síce trošku napoly, ale tak vravel som im nech na mňa počkajú. 7 prútov je 7 prútov. Vyspali sme sa ale aj s 5timi. Ako prídeme rýchlo len niečo zhlceme, trošku sa umyjeme a ideme chrápať. 

4. deň: Z Kráľovej studne po Čertovicu

Budík zvoní v susednom stane 3:30. Čo to do frasa? Už je ráno? ..veď som práve zavrel oči. Nedohodli sme sa včera večer na štvrtú?? S Klárkou nevieme či teda vstávať a či nie. Podľa hlasov zo susedného stanu a žiadnych iných z ostatných súdime, že ešte zostaneme v stane. Frmol začína až o štvrtej. Chalani v rýchlosti robia už pravidelnú údržbu tela. Viac menej pozostáva len zo Sudokrému. Doplnia si vodu a letia odkrajovať zostávajúce kilometre.

Ďalšie ráno už na Donovaloch

My sa snažíme všetko čo tu po nás zostalo natlačiť do Fábie a ešte sa aj štyria do nej zmestiť. Bola to na ráno veľmi logická úloha. Hore som vyšiel po svojich, dole ale idem okúsiť aj ja jazdu autom. Prechádzame lesnou štrkovou cestou. Kde tu aj pomerne dosť strmou. Autíčko ma čo robiť. Niekedy sa tu musím prísť pozrieť aj napešo. Príroda tu nad Harmancom vyzerá nádherne. Pod Harmancami odbočíme už len doľava a za chvíľku sme na ďalšom zastavení, na Donovaloch. 

Chystačky na ďalšiu dávku kilometrov

Tam sa robí veľké preorganizovanie áut. Z Fábie musí ísť všetko von. Musí sa do nej dať všetko nutné, ak by Juro s dodávkou nestíhal prísť v dohodnutom čase na Čertovicu. Dodávka sa zase musí pripraviť na prevoz vecí na vynášku na Ďurkovú a urobiť priestor pre bicykle, ktoré budeme zrejme potrebovať na prespatie SNPéčkarov na sedle Priehyba (tento plán sa nakoniec zrušil, ale to vtedy nik nevedel). Okrem iného sa varí kávička a pre výletníkov sa chystajú raňajky. Od zastavenia po zastavenie je vždy čo robiť. Chalani letia ako blázni.

Paťo toľké oddychovanie už nevydržal a ide dopredu

Zdá sa mi, že im to teraz ale trvá dlhšie ako by sa patrilo. Okolo pobehujú desiatky bežcov. Aj by nás zmiatli keby behali ako kačky. Títo, ale behajú krásne vystretí a pekne upravení, či voňaví. Našich by sme hneď zbadali. Znovu do seba rýchlo niečo nahádžu. Vymenia topánky, keďže rána v rose sú čosi strašné každý deň a idú okúsiť dobrodružstvo Nízkych Tatier. Ja s Jurom sa pomaly môžem presunúť na Magurku.

Hrotiť to ale nemusíme. Odhadujem cca 5 hodín dokým tam dorazia. Cestou sa ešte stavíme v obchode v Lužnej a na Magurke si dáme pred cestou aj malé pivko. Dnes bude zase pekelne teplý deň. Potom už len nahodíme na seba 10 kilové batohy (hlavne naložené kopou pitia) a ideme hore za nimi na hrebeň. 

Nad sedlom Ďurkovej

Ideme po zelenej značke. Vchádzame do lesa a robíme asi 1000 serpentín. Čakám, kedy sa mi začne Juro vzďaľovať. Do mierneho kopca ide poriadne rýchlo a nerád by som sa ešte pred stretnutím sa s Ivom, ktorému mám paceovať, rozbil. Do strmšieho kopca sa už Jurovi ale dá ako tak stíhať. Na to, že máme desať kilové batohy, ideme neskutočne rýchlo. Nečakal som takéto bomby. Baví ma to ale. Ľudí zopár je, ale nie je to strašné. Dolu pri krčme bolo áut a áut. Ťažko povedať kde sú všetci rozlezení. Zrejme sú všetci na Ďurkovej útulni.

Cestou na Chabenec

Konečne vychádzame z lesa a stúpanie postupne mierne. Až pred samotným vrcholom pri smerovníku nad sedlom Ďurkovej opäť výrazne stúpame. Na hrebeni poriadne fučí. Postupne sa nad nás naťahujú aj oblaky. Ako zastaneme začína byť nehorázna zima. Podľa trackera máme ešte viac než hodinu času dokým dorazia. Ideme sa schovať do kosodreviny. Tam zaľahneme a máme čo robiť nezaspať nadobro. Pre istotu si aj budík nastavujeme. Som šialene unavený.

Kotliska a bočný hrebeň Skalky na dohľad

Keď príde náš čas, opäť vylezieme na chodník a rozložíme im občerstvenie. Zima je čakať aj tých posledných pár minút. Krčíme sa tam v každej menšej škulinke v tráve. Jediné šťastie, že som si zo sebou zobral aj Goráčku. A už ich tu aj máme. Prichádza Miki s Paťom. Do rečí im už moc nie je, ale vari sme im aspoň trošku pomohli a povzniesli dušu svojom prítomnosťou. A keď nie prítomnosťou našou, tak aspoň tou vodou a niečim malým pod zub. Ivo prichádza až o 25 minút neskôr. Nevyzerá to dobre. Veď na dnes to nie je ešte ani 50tý kilometer a už takáto strata. Občerstvovačku ale zmastil za ten istý čas ako chalani. Poďme teda na ďalšie kilometre spolu.

Počas toho v Boci sušenie stanov

Vyrážame smer Chabenec. Nie je to strmé stúpanie, no dá zabrať. Ivo posilnení chvíľkou oddychu, ale rýchlo odkrajuje z výškových metrov. Ani sa nenazdáme a sme hore. Pred nami sa otvára celý hrebeň až po Ďumbier. Ten sa zdá byť ale asi v hmle. Aj bočný hrebeň s vrcholom Skalka je v hmle. Zbehy začínajú byť krkolomné. Je to zmes jemnej sute z uvoľnenými balvanmi. S tak ťažkými nohami ako majú chalani to ide veľmi ťažko. Ani neviem ako a už aj znovu stúpame na Kotliská. Cesta mi ubieha veľmi rýchlo. To sa nedá povedať asi Ivovi. Zdolávame spoločne ale aj druhý kopec. Na vrchole sa pásol malý kamzíček asi s mamou. Sú to veľmi pekné momenty.

Kamzíky v okolí Kotlísk a Krížskeho sedla

Opäť bohapusto prichádzame o výškové metre. Až dokým sa nedostane do Krížskeho sedla. Aj tam stojí kamzík. Priam sa zdá žeby si rád pozrel značky kde ďalej. Len my ho vyrušujeme stále. Zatiaľ dokým sa nevzdialime stojí obďaleč. A my opäť stúpame. Tentoraz na Poľanu. Je to mierne. Ale dlhé. Ivo do toho dáva všetko. Nechce chalanov stratiť nadobro. Z Poľany je ešte jeden krátky zbeh ale potom už znovu stúpame. Tentoraz ku najvyšším a jediným 2000tisícovkam v Nízkych Tatrách. Chodník v týchto miestach je upravený do poukladaných balvanov. Ide sa po tom omnoho lepšie. Veľmi rýchlo prichádzame až ku Kamienke pod Chopok. Nezastavujeme sa ale. Dohodli sme sa, že najeme sa až na Štefáničke. Teraz dodatočne rozmýšľam či to bol najšťastnejší nápad. Od Donovalov poriadne dnes ešte nejedli. A na Čertovici už budú mať možnosť jesť. Štefánička je už až príliž blízko ďalšieho občerstvenia. 

Najväčšie peklo začína od Krúpového sedla. Potiaľ klesáme do sedla Demänovského po krásne uložených kameňoch a aj hore do Krúpového sedla to síce ide ťažko, ale aspoň je kde nohy klásť. Cestou dolu je chodník totálne rozhasený. Ja sa čudujem ako to títo naši SNPéčkari na štvrtý deň tak bravúrne zvládajú. A to celé dni majú ešte aj totálne teplo. Ja by tam už bol po druhom dni kdesi doskrúcaní od kŕčov a s nedostatkom energie. Sú to proste páni. Pred Štefáničkou ma Ivo posiela na nákup. Postavím sa do rady a čakám. Predo mnou asi 2 ľudí vybavujú 10 minút. Rádio majú u seba v okienku na plné pecky a ten čo obsluhuje vyzerá ako nafetovaný. Nie a nie sa dočkať. Už aj Ivo pribieha. Požiadavok mi dal Ivo viacero ale s týmito by som to teda nevyriešil.

Spätný pohľad spod Poľany

Pri stole sedí nečakane aj Paťo s Mikim?! Čo tú tí robia? Nemali byť už dávno preč? Vyzerá, že to už ani im až tak moc nejde. A vlastne veď Ivo je teraz z nich asi v najviac svojom teréne. Neviem čo sa riešilo medzi nimi ale dozvedáme sa, že na Čertovici na dnes končia. Veľké prekvapenie pre nás. Doteraz stále hnali, aby sa všetko stíhalo. Miki chce byť už zrejme čo najrýchlejšie v cieli etapy a ide dopredu. Ivo ešte dojedá guláš a Paťo ho čaká. Chvíľku pokecáme a vydáme sa na cestu za Mikim tiež. Keďže vidím, že Ivo už parťáka má, rýchlo vybavujem náš odvoz s Klárkou do Mikuláša. Paťa s Ivom nechávam napospas osudu a ja idem stíhať Mikiho. Možnože stihneme s Kárkou aj vlak 20:13.

Z Poľany až po Chabenec vzadu

Kopcov od Štefáničky moc už nie je. Hneď po odchode síce stúpame na Králičku, ale potom je to už skôr špacír po rovine a následné klesanie do Kumštového sedla. Pohľady vzad sú pod Ďumbier a do doliny potoka Štiavnica neskutočné. Snažím sa to aj fotiť, ale silné Slnko neumožnilo urobiť pekné zábery. Mikiho pred sebou nevidím a už ani chalanov za sebou. Nohy sa mi rozbiehajú. Prestávam fotiť a pridávam. Rád by som toho Mikiho dostihol. Prichádza posledný kopec na Lajštroch. Rýchlo sa dostávam hore a už len jediný dlhý zbeh. Pod nohami je kopa skál. Verím, že Miki nemôže už ísť až tak rýchlo po toľkých skalách a po takom teréne. No ale mohol. Až do sedla sa mi ho nepodarilo dobehnúť. Myslel som si, že ho ešte natočím. Nech nemá videa len Ivan. 

A už vidím aj ja Čertovicu. Už len posledný zbeh zjazdovkou. Stehná mi idú vybuchnúť, ale nespomaľujem. Vyletím na cestu a už som opäť s Klárkou. Ako sa to hovorí? Všade dobre, ale s Klárkou najlepšie :)

Zmordovaný na stanici po vyníkajúcom 4 dennom výlete

O chalanov sa má kto postarať, ale Klárka všetko nachystala na cestu pre nás a aj večeru pre mňa. Cítil som sa ako jeden z SNPéčkarov. Nemusel som sa o nič starať len aby som bol sýty. To je tak keď stretneš dokonalú osôbku.

Potom nám už nezostáva nič iné ako zbaliť všetky svoje švestky, so všetkými sa rozlúčiť, výletníkom popriať šťastnú cestu a s Jurom vyraziť smer Liptovský Mikuláš. Času máme habadej a vlak stíhame s prehľadom. Boli to opäť krásne dni. Priam by som povedal, že sa mi po nich už aj cnie. Možnože je to tým, že som bol s ľuďmi. Áno dokonca aj Lukáš Šichta bol kdesi s ľuďmi. Škodalen, že keď ja si niečo vymyslím, tak sa nenájde okrem Klárky nik iný kto by sa pridal. No ja verím, že sa to raz zmení. Možnože už nabudúce :)

Foto: Klárka Bridíková a ja

Vo dvojici 4 dni Tatranským severom

Dovolenka? To jooo.. konečne ma náš výlet viac ako jeden či dva dni a konečne prespíme aj kdesi inde ako na Chlebe. No a hlavne konečne nik nebude musieť chystať raňajky ale tie sa samé ocitnú na stole. Druhá vec, že už na žiadne iné jedlo dňa nebude čas. No bude to párty.

V milovanej Veľkej Studenej doline

1. deň: Jaskyne Kostieliskej doliny

Párty už bola samotná cesta do Koscieliska do ústia rovnomennej doliny. Jeden autobus nás doviezol do Kubína, kde sme stihli ešte aspoň na cestu nazvláčať kopec jedla do autobusu a potom prichádza zrazu jazda snov v starom rozheganom poľskom autobuse s ešte bláznivejším šoférom. Akoby som sa šmahom prútika ocitol kdesi v Španielsku. Peniaze pýta len po hranicu. Že tie zvyšné doplatíme potom?! Asi keby sme museli ísť blejt po ceste a už by nás nechal napospas osudu. Neviem. 

A hneď do prvej jaskyne, Mroźnej

Do doliny sme sa ale nakoniec dostali zdarne. Hneď prichádzame ku vstupnej bráne kde Poliaci vymáhajú od návštevníkov narodného parku vstupné. Hneď si pripravte 6 zloté, v prepočte na naše je to cca polovica piva s vysokohroskou prirážkou. Počasie je nič moc. Vlastne ako zatiaľ celá prvá polka leta roku pána 2020. Čosi smochtlí z oblohy, no nemokneme. A viac menej sa dnes ideme aj tak iba schovávať po jaskyniach.

Tá prvá je aj osvetlená

Tá prvá sa nazýva jaskyňa Mroźna. Minule keď som tu bol bola zavretá. Dnes tam už biznis fachčí a hneď sme za dvoch o ďalšie pivo ľahší. Za to ale zapli elektriku a vo vnútri netreba používať svoje baterky do čelovky. Kras by ste tam len veľmi ťažko hľadali, ale aj tak taká prechádzka v útrobách zeme má čosi do seba. Určite vrelo odporúčam aj rodinkám s deťmi či starším, ktorí by ale pred vstupom mali vždy prejsť preskúšaním ich schopnosti. Minimálne zo súcitu z druhými, lebo podľa mňa nie je normálne ak si babička myslí, že za ňou nie je 50 metrový rad ľudí. Ani za toho sa uhnúť. Plán stihnúť 3 jaskyne za 4/5tinový čas je ohrozený. 

Epický zostup z jaskyne..

Dolinou sa rýchlo presúvame vyššie ku asi 50 metrov dlhému skalnému tunelu Vavóz Krakow. Našťastie je pred vstupom skoro kolmá stienka s rebríkom a s následnými reťazami. Už pred touto stenou, pred skalným kaňónom, cez ktorý bolo treba prejsť, boli poodstavované kočíky. Čert vie kde skončili z nich tie deti. Neviem o žiadnom, žeby sa vracalo. Alebo to tam len tak Poliaci nechávajú kočíky keď dieťa vyrastie? Babky sme tu našťastie nestretli.

Ale naspäť ku tunelu. Chodník sa vetví na dve časti. Jedna ide strmo hore reťazami povedľa skaly a druha ide do tmy v dutine skaly. Čo teraz? Je to len nejaká odbočka alebo je to už ono? Nič, musíme to ísť preskúmať. Chystáme čelovky a ideme na to. Po reťaziach stúpame nahor. Hneď za rohom opäť uvidíme svetlo. Je to ono. Za sebou vedieme asi ďalších 5 poliakov bez svetla. Darí sa im to. Horšie to je už s tými pred nami. Slečna vyzerá na krajíčku zrútenia. Jej polovička sa síce o ňu stará, ale ťažko povedať či už s nim niekedy vkročí do diery či do lesa. Nakoniec to zvládli a za chvíľku sme z diery von. Rýchlo letíme naspäť dolu do Koscieliskej doliny.

Času máme LTT. Kláris zavelí, že chce vidieť jaskyne všetky. Ideme teda aj na tú tretiu. Okrem jaskyne Mylnej, do ktorej máme v pláne vkročiť je kúsok vedľa aj jaskyňa Raptavická. Je to len skôr taká diera v zemi. Zostupuje sa do nej asi 5 metrovým rebríkom a dá sa po nej trošku poprechádzať. Je to krásne miesto, no to, že nestihneme posledný autobus na Slovensko, už my riskovať nebudeme. Každopádne sa odtiaľ vracia dolu úzkym chodníkom celkom hodne ľudí a dosť zavadzajú. A nevracajú sa len oni. Vracajú sa aj tí čo skončili na vstupe do jaskyne Mylnej. Značka síce v jaskyni je, ale väčšinu zrejme odradí ani nie meter vysoký vstup. Alebo ho niektorí ani nenájdu.

Dobre, sme za prvým nízkym miestom. Lenže tam to len všetko začína. Okrem nízkych stropov prichádza kopec vody a fakt náročné miesta na pretlačenie sa. A nielen pár metrov dlhé. Sú to desiatky metrov doskrúcaný medzi skalami svietiac si len vlastnou čelovkou. Dobiehame plačúce dieťa. Dosť nechápem túto situáciu. Načo tu niekto berie 5 ročné deti? Či kvôli tomu, nech si to stihnú prejsť dovtedy dokým majú na to rozmery? Každopádne celkom fajne to tu upchali. Poliakov je ako hadov a za chvíľku je za nami ďalších 20 z nich. Hlávku mám vylomenú na bok pre nízky strop a nohy z rukami v pavúčej pozícií. Už len čakám kedy mi dôjde vzduch. Dieťa sa nakoniec pozviecha a aspoň na ako tak širšom mieste nechajú prejsť kolónu z jaskyne von. Hneď to ide rýchlejšie a už máme my sami čo robiť držať tempo s ostatnými. Po cca 15tich(?) minútach vychádzame opäť na svetlo. Bola to topka, ale každý nech má trošku v hlave pred tým či sa do toho pustí alebo nie. Nie je to pre každého.

Slnko sa prediera cez oblaky pri zostupe z druhej jaskynky, Vavóz Krakow

My tentoraz ešte preveríme súcit mladých, ktorí tiež nechápu ako môže isť niekto rýchlešie ako oni a ani čo to znamená keď niekomu dýcham na krk. Zbehneme dolu a už aj letíme naspäť na zaciatok doliny. Tam prudko točíme doprava a s ťažkými batohmi plnými jedla a oblečenia na celú dovolenku fučíme do przelezci Miatusej. Štrk sa mení na blato a pod nohami to poriadne šmýka. A nielen hore, ale aj naspäť dolu. Batohy nás poriadne ničia, no nezostáva nám nič iné ako z času na čas dolu do Zakopaného aj čosi pobehnúť. Konečne prichádzame na cestu. Výhra to zase až taká nie je. Do zástavky nám chýba ešte pekných 5 kilometrov.

Cestou obzeráme nádherné drevené stavby kostolov či kláštorov. Celé Zakopané ma tento jeden štýl. To nie je TRM Slovak Tatry. Dupkajúc z nohy na nohu prichádzame až do centra. Máme čo robiť raziť si cestu davom. Korona - nekorona. Všetkému jedlu po okolí sa vyhýbame až sa nám bez ujmy podarí vyjsť z centra na druhej strane. Ešte prechádzame jednou križovatkou a sme na zástavke. Pozeráme spoje ale po našom autobuse ani stopy. Pozeráme kadejak, ale ani na internete ho neukazujú. Doteraz nedokážem pochopiť čo som to ja našiel na internete za spoj. Ešte aj zástavky som jednotlivé sledoval na mape ako pôjde. Fascinujúce ..lenže čo teraz?

A to naj na záver, jaskyňa Mylna

Asi nám nezostáva nič iné ako ísť hore pod horu na cestu a niečo si stopnúť. Ale vlastne nechodia okolo nás každú chvíľku autobusy Zakopané - Morskie oko??? To musí ísť. Hneď sa na to pýtame v prvom. Ten niečo mele čomu ani slovko nerozumieme, ale káže nám sadnúť si u neho. Samozrejme bez platby. Dovezie nás asi na konečnú a tam odkáže na druhého autobusára. Nič sme neplatili. Nechápačka, čo sa okolo nás deje, ale zrazu sedíme v druhom buse a hneď nás aj  kdesi vezie preč. Dávame mu po 10 zlotých a už sme asi znovu v Španielsku. Lietame tam ako handry zo strany na stranu. Osobné autá nemajú v kopcoch a hlavne v zákrutách dolu kopcom žiadnu šancu. Pre istotu sledujeme na gpsku či nás vezie správnym smerom. No neuveríte, ale ani nie o pol hodinu sme v Lysej Poľane. A čo teď?

Autobus o 16:55 sme nestihli asi o 10 minút. Ďalší ide až o tri hodiny. Na hranici zdochol pes. Ani len čapáka si nedáme. Plán je jasný. Stopujeme ďalej. Aut tu ide menej ako na americkej route 66. Veď aj táto 66tka ide z jednej strany republiky na druhú. Prejdeme vyše dvoch kilometrov a ani jedno z tých pár áut čo prešlo nezastavilo. Začína pršať. Ako naschvál. Nevzdávame sa ale, keď tu zrazu niekto stojí pri krajnici. Poliaci. Uvidíme. Pýtame sa či nás nehodia do Ždiaru. Že jasné, nasadať. Pár so psíkom išli na dovču ku nám, tuším do Lomnice. Veľmi milí ľudia. Ani sa nenazdáme a už aj vysadáme. Dokonca aj pršať prestalo.

Za pár minút sme na penzióne a ideme sa dať dokopy. Izba je krásne čísta, ako aj všetko naokolo. Máme čo robiť nazašpiniť hneď z príchodu pol schodišťa a chodby. Od začiatku domáca na nás poriadne zazerala. Či to bolo ozaj týmto? Lebo ku ostatným sa celkom milo správala.

Večer ešte ako na pravej dovolenke aspoň na večeru zájdeme. Pečené rebrá s vývarom a pivkom to istia. Hneď sa nám rozžiarili očičká. Aspoň pár okamihov pravej dovči. Naspäť na izbu už prichádzame tak zmorení, že prejde pár minút a už sme v ríši snov.

2. deň: 2 nekonečné doliny a 4 sedlá

Raňajky. To je to po čom sme tak túžobne celý včerajší deň túžili. Oplatilo sa. Síce švedské stoly boli miniatúrne a niektoré potraviny sme vyberali priamo zo skriniek, no chuťovo boli úžasné. A čaro tomuto všetkému dodávala veľmi milá a usmievavá kuchárka. Lebo domácej sa pomaly už báť začíname. Len s malou dušičkou som si pýtal faktúru na vyplatenie rekreačného poukazu. Ešteže to jedlo tak rýchlo zalepuje oči a hneď ako domáca odišla som už opäť mal oči len pre jedlo a Klárku. Takto nafutrovaní ideme vyraziť zrejme na najťažšiu etapu dovolenky.

Začiatok Javorovej doliny a Beliansky Muráň

Mračná nad Tatrami

V pozadí stále Belianky

Vykračujeme si na zástavku, keď tu zrazu okolo nás prefrčí autobus. Wtfff? Je toto normálne? Ešte stále máme 2 minúty do odchodu. Každopádne máme po odvoze. Čo teraz? Klárka len vystrčí ruku do cesty a ideme na to opäť. A to doteraz z nás teda moc profesionálni stopári neboli. Dnes to moc ale nejde. Áut je viac, ale nik nechce zastaviť. Prechádzame až na samotný vrch dediny a vidno už aj lyžiarske stredisko Strednica. Do Javoriny to máme ešte dobrú hodinku a pol. Keď tu zrazu máme opäť odvoz. Znovu Poliaci. Sú to nakoniec celkom fajn ľudia oproti nafučaným Slovákom.

Pod Javorákmi

Čím ďalej tým vyššie

Tentoraz sa vezieme so starším párom. Títo idú práve z dovolenky. Bývať musia, ale kdesi blízko. Podľa všetkého Tatry veľmi dobre poznajú. Ako pre nás idú až do Javoriny. Neodbočujú na Podspádoch na Bukowinu Tatrzańsku. Vyhodia nás až na zákrute a my môžeme ísť na to.

Záver Javorovej doliny je Majestátny; sedielko medzi Ostrím a Javorovým štítom?

Javorová dolina zýva prázdnotou. Možnože je to ozaj tým, že na začiatku je veľká ceduľa o uzávare správcom Štátnych lesov TANAPu. Pár ľudí sa tam ale našlo. Či na začiatku doliny, ale aj potom v jej samotnom závere. Dokonca nás ešte na prvých kilometroch na asfaltovej ceste predbieha nejaké auto s českou ešpezetkou. Ako odbočíme smerom na zelený chodník do Sedielka po ľuďoch až nad les ani stopy. Za nami sa majestátne ukazuje celý hrebeň Belianok a pred nami v totálnej čierňave hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Dnes to bude možnože ešte veľmi zaujímavé. Chodník povedľa potoka je v lese zrejme z časti zničený povodňou, ale už je namiesto neho vykosený a aj vychodený iný chodník traverzujúci svahy Košiara a Svišťovky. Ním sa opäť plynule napojíme na pôvodný chodník a stále mierne stúpame. Je to poriadne nekonečne.

V Sedielku

Najvyššie položené pleso v Tatrách, Modré pleso a majestátny Prostredný hrot

Už aj stúpame do priečneho sedla, v pozadí stále Sedielko

Obchádzame jednu krásnu chatku a postupne vychádzame von z lesa. Chodník je plný vody. A s tou vodou to trvá vari až do záveru doliny. Už som si myslel, že tá voda tečie priamo zo sedla či čo. Ani za toho sa jej zbaviť. Stúpame a keď už netečie lesom, tak sa valí celými lúkami, do ktorých sme sa dostali nad kosovkou. Až keď sa dostávame do pásma skál vody mizne. Pred sebou máme posledné asi 2 kilometre, no stúpanie priam do neba. Je to zdrvujúci výstup. Najprv vás zničí nekonečná cesta skoro rovinou a potom tento vertikál. Pliesok v doline je málo. Až pred koncom, asi po dvoch skalných stupňoch, sa nakoniec jedno malé objaví. Za to skalné steny Javorových štítov sú asi najmajestátnejšie za celé naše toto bádanie.

Rezko do Priečneho

Na druhej strane

Do sedla prichádzame dosť hotoví. Klárke začína byť aj veľká zima na všetkých 20 prstov. Či na nohách ale aj na rukách. Cez sedlo poriadne duje vietor. Za skalou si ale na chvíľočku oddýchneme. Čosi zožujeme. Ani už len nepamätáme na tie dokonalé raňajky s pred troch hodín. Jeden z plánov bol pokračovať aj smerom na Ľadový štít. V tomto vetre, vlhku, hore v hmle a v zime to ale nevidíme ako najšťastnejší nápad. Musíme sa dostať čo najrýchlejšie do závetria doliny. Rýchlo zbehneme prvé metre po reťaziach a dostávame sa do aktívneho suťoviska. Pôvodné výdrevy chodníka sú na kašu prehnité a postŕhané snehom a zosúvajúcimi sa skalami. Ide sa tadiaľ ťažko, no musíme sa hýbať, je fakt, že kosa. A že leto! Pred odbočkou na Priečne sedlo obdivujeme ešte stále napoly zamrznuté Modré pleso. Niet sa čo čudovať. Je vo výške cca 2200 mnm a je najvyššie položeným plesom v Tatrách. 

Rôznymi farbami hrajúce Strelecké polia

Bavíme sa :)

Pod Javorákmi z druhej strany

Na odbočke do Priečneho sedla sme už zohriatí. V rýchlosti len šupneme do seba nejakú tu tyčinku a letíme nahor. Povedal by som priam ako zmyslov zbavení. Klárka v sebe nenachádza žiadne limity a okolo ostnatných sa len tak miháme. Ani fotiť nestíham. Ideme hore ako pavúci. Je to paráda. Pod vrcholom sa trošku prevaľuje hmla. Každopádne už len cítiť stačí, že sme opäť vo svojej lyžiarsky milovanej Veľkej studenej doline. Zídeme prvých pár exponovaných metrov zo sedla a už si len užívame nádherné scenérie. Dokonca aj Slnko spomedzi mrakov začína vykúkať. Fakt som očarený. A to som pred týždňom nadával, že tie Tatry v lete, to je len kopa sivých skál. Po skoro hodine nekonečnej cesty kamením, ale už chápem čo som tých chcel pred týžňom povedať. Už by toho štrku ozaj stačilo. Ešteže z času na čas nás z tohoto šutroviska prebralo nejaké snehové pole. 

Okolo Sivých plies popod Javorový štít

Slavkovské kopa na dohľad

Sivé pleso z Ostrým štítom

Popod steny Javoráku

A sme na Zbojke. Hneď si pýtame kapustovú a kofolu. Celkom nás ten vietor, Slnko, hmla, zima a všetko dokopy žuje. Pred sebou máme ešte jedno sedlo. Z Priečneho sme mali vyskúšať výjsť aj na Širokú vežu, no hore nás to ani len už nenapadlo. Chceli sme pozrieť aj na Litvorový štít, ale to už vonkoncom nestíhame. Jedine, žeby sme vybehli na Východnú Vysokú. Uvidíme. Bielovodská dolina má predsalen 14 kilometrov a čas beží. Čas beží aj na chate, no sedí sa tam veľmi príjemne. Nechce sa nám už moc von. Ale čo narobíme? Dovolenka je dovolenka. Treba ísť.

Už sme doma, sedlo Malý Závrat na dohľad

Pár metrov od chaty

Pod Prielom sa dostávame veľmi rýchlo. Oproti nám idú poslední zbehovia. Hore stúpame len s dvomi chalanmi s batohmi vari väčšími ako oni sami. Rýchlo ich tým pádom predbiehame. Prielom nás celkom prekvapil. V zime je to strmé, ale teraz v lete ešte strmšie. Chodník strieda suť s pevnou skalou. Cesta na vrchol nie je vôbec odistená reťazami. Niektoré miesta sa mi zdajú potenciálne aj nebezpečné. Fascinujúce je, že v zime to dokáže všetko zapadnúť snehom. Aj tie najväčšie skaly veľké ako autobus. 

Ešte by to išlo zlyžovať?

A ideme do Prielomu

Posledný pohľad na Hranatú vežu, sedlo Malý Závrat a Javoráky

V sedle dávame zopár svojek, ale už sa moc nezdržiavame. Čaká nás ešte šialene dlhý zostup. Prvé metre priam kolmou stenou v úzkom skalnom záreze. Je to veľmi pekný prechod. 50 výškových metrov nižšie sa dostávame do sutiny a ňou zbiehame až ku kamzíkovi nad Zmrznutý kotol. Klárka to už na Poľský hrebeň necíti. Mne to nedá. Ja tam musím vybehnúť. Batoh nechávam pri značke a rýchlo letím ku smerovníku. Boli to neskutočné bomby. Bez batohu som sa dobre rozohnil. Hore som spravil pár foto a letím za láskou dolu. Pri smerovníku ju už nevidím. Ani nikde poblíž. Asi šla pomaličky dolu. Beriem batoh a letím v ústretý nekonečnému príbehu. 

V Prielome pristrmuje

A sme hore, už viac menej len dolu kopcom

Spočiatku trošku strmšie

Pri Zmrznutom plese už vidím Klárku. Dokonca aj nejakých ľudí smerujúcich nahor. Možnože šli hore celý deň. Za plesom sa elegantne týči Hrubá veža. Tu obchádzame po jej ľavej strane a prudko klesáme ku dokonalému zrkadlu Litvorového plesa. S Kláris sme si dali záväzok, že si tu raz postavíme chatu a budeme od ľudí vymáhať ťažké peniaze za pivo. Toto bude kšeft. Možnože aj lanofku potiahneme na Gerlach.

Ja som si ešte odbehol na Poľský hrebeň

Hrubá veža nad Litvorovým plesom na dohľad

Ponad Litvorovú dolinu až na Rysy

Hruba veža a vzadu Mlynár, Bielovodská dolina sa blíži

Okolo Litvorového plesa sa chvíľku prejdeme a znovu prudko klesáme. Tentoraz ku Kačaciemu Zelenému plesu pod Gerlachovskými spádmi. V Železnej bráne to vyzerá ešte celkom lyžuvateľné. Budúci rok to tam istí. Tam musíme s Klárkou na lyžiach. Prechádzame ešte pár potokmi a potom hlboko ešte raz klesneme až pod Hviezdoslavov vodopád. Už sme na samom spodku Bielovodskej doliny. Pred nami sa otvára pohľad do Ťažkej doliny medzi Rysy, Vysokú a Gánek. Snažíme sa odhaliť, z ktorej strany sa nachádza samotná galéria Gánku. Klárka mala zrejme pravdu. Je to od Ťažkej doliny, sú to severné steny Ganku.

Parťák

Konečne pri Litvorovom plese

V doline obchádzame horolezecké táborisko pod Vysokou.Jeden poliak sa tam už ukladal na noc. My máme ešte dobrých 10 kilometrov pred sebou. Bude to len tak tak na autobus. Úzky chodník strieda širší až sa nakoniec zmení na cestu pre auto. Začína poprchať. Dokonca začína regulérne pršať a nezostáva nám nič iné ako sa obliecť. Cesta kde tu ešte aj stúpa, Nie je to nudné, no len keby nepršalo. Na chvíľku dážď síce utíchne, ale ešte stále je to zo 6 kilometrov. Vykuká aj Slnko, ale tie mraky pred nami sa mi vôbec nezdajú. Vhádzame rovno do nich. Cca 4 kilometre pred koncom na lúkach okolo horárne(?) začína opäť čliapať. A už nie a nie prestať. Mobil so mnou prestal spolupracovať už asi nadobro. Ani ten Klárkin ufón celý mokrý nespolupracuje. Minúty plynú a my sme stále pri potoku kdesi v lese. Klárka začína stresovať, že tu nadobro zostaneme. Neviem ako vysvetliť Kláris, že všetko mám pod kontrolou. Kde tu pobehneme, ale stále si myslím, že by sme to na chlp stihli aj chôdzou. Do Lysej prichádzame nakoniec asi 7 minút pred odchodom autobusu. Nejaký čas už neprší, tak nás ujo autobusár aji nemá problém zobrať. Neurobili sme mu v autobuse potopu. Ako nasadneme do autobusu opäť sa silno rozprší.

Pohľad do Ťažkej doliny pod Rysmi

Biela voda pod Litvorovým plesom 

Život na skale

Čo teraz? Kde budeme večerať? Skúsime pizzériu? Tá je otvorená až do desiatej. To vari stíhneme. Už na zastávke, dokým čakáme na ustatie dažďa, jednu objednávame. Nech dokým prídeme na miesto činu je už prestreté a nachystané na stole. Už len pivko doobjednáme. Podnik bol dokonale retro zariadený. Malo to tu svoju dušu. Veľmi sa mi páčilo a aj pizza bola úžasná. Už len keby nebola jedna. Nevadí. Povedali sme si, že 2 hodiny pred spaním by sme už nemali nič zjesť. Na dnes stačilo. Na dovolenku sme prišli zhodiť do plávok. Na izbu opäť príchádzame nadmieru unavení a opäť padneme do postele ako vrece zemiakov. Romantika musí počkať do raňajok.

3. deň: Liptovské múry mission failed

Jedny raňajky predčia druhé. Autobus 39 po štarte raňajok sa proste nedá stihnút. Musíme teda na ten 9:22. Kontrolujeme to na mobile a zisťujeme znovu prúser. Cez týždeň ten bus nejde. Mňa asi porazí. Ďalší autobus ide až po 10tej. Čosi strašné. Chodíme na tie túry ako poriadne nezodpovední turisti. A to na každý deň hlásia vždy aj trošku iskrenia. Takto to nemôžeme nechať. Ideme stopovať opäť. Schádzame dolu na hlavnú cestu. Idú nejaké autá, ale nechce sa mi hneď na ne vyletieť. Klárka ale vystrčí ruku a zdá sa, že auto ide zabočiť. Určite! Kto by nám tu zastal. Veď sú tu zvodidla. No do uličky nevošiel. Stojí za zvodidlami s vystražnými svetlami. Fascinujúce. 5 sekúnd stopovania. Vezieme sa s chlapíkom a jeho asi 2 ročnou dcerkou? Ta po nás teda kukala. Že čo to tatino za ogrgeľov do auta nabral. Idú spolu na prechádzku na Lysú Poľanu. Ako pre nás. Na parkovisku poďakujeme a ideme aj tretíkrát na to.

Konečne mimo ľudí, pár metrov nad Morským okom

Nádherný špicák Mních

Už hneď za hranicou, na vstupe do doliny, na druhej strane brehu Bielovodského potoka ako včera, je asi jeden a pol kilometrová rada áut. A to nepočítam tie na veľkom záchytnom parkovisku na Palenici Balczanskej. Neskutočné. Je pondelok pred obedom. Turnikety na výdaj lístkov idú na plné obrátky a vybavíme sa za pár minút. Asfaltkou hore na Morskie oko idú davy ľudí. Je to neskutočné koľko stoviek až tisíc ľudí sem chodí. Vari celé Poľsko sa tu najde. Postupne objehame jedných za druhými. Koč, ktorým sme sa chceli hore zaviesť, máme stále pred očami. Ním by sme si síce ušetrili nohy o skoro 10 kilometrov, ale zase by sme boli o 8 piv chudobnejší. To by sme už mali po zlotufkach. Inak pýtal v eurách 25 od jedného? ..alebo od dvoch? To už radšej kráčame hore dolinou pešo.

Cestou do doliny za Mnichem

Morskie oko a Czarny staw s Rysami z trochu iného uhlu

Postupne sa nám ukazujú majestátne pohľady na Rysy a Mengusáky v závere doliny Rybiego potoka. Zo začiatku bolo vidno aj do Litvorovej doliny, ktorá pokračuje na konci Bielovodskej. Vidno bolo všetky štíty od Javorákov až po Gánek. Proste majestátne a chápem, čo tu robia toľkí ľudia. Je super, že aj tí, čo nezvládnu ťažké treky, majú možnosť okúsiť aspoň takto túto nádheru. My si na chate pri Morskiem oku dáme len pitie a letíme ešte vyššie. Červený chodník meníme za žltý a postupne stúpame pod dominantu tejto časti Tatier, pod špicatý vrchol Mnicha. Dlhými serpentínami sa dostávame po jeho ľavej strane do doliny za Mnichem. Za nami sa ukazuje obrovská plocha Morskieho oka a ako stúpame postupne sa nám objavuje aj o poschodie vyššie tiež obrovské pleso Czarny staw. Obidve tieto plesa pozorne strážia Rysy s Mengusákmi. 

Chodníček dolinkou na Wrota Chalubinskieho

Prichádzame pod Mnícha a do doliny prichádza vrtuľa. Niečo hľadá práve pod úpätím Ryso, ale nakoniec sa stočí a zosadá priamo nad nami pod Mníchom. Dufajme, že všetko dobre dopadlo. Nestáli tam hore dlho. Bolo to pár minút a boli fuč. My okolo malých, ale za to neskutočne čistých pliesok pokračujeme pod hlavný hrebeň Tatier. Dosť dlhú rovinu strieda stúpanie do neba. Z diaľky sa zdá, že cestička na Wrota Chalubinskiego ide ozaj kolko hore. Obrovské skalné bloky poznačené eróziou dajú riadne zabrať. Po pár minútach sme ale horea. Medzi Poľskom a Slovenskom. Na Slovenskej strane sa nám zrazu ukážu asi najzašitejšie plesá Tatier, tzv. Temnosmrečinské. Sú nádherné už len tým, že ku ním len málo kto zavíta. My tentoraz, ale ku ním nezostúpime. Ideme vyskúšať niečo ešte špeciálnejšie. Prechod hrebeňom cez Liptovské múry až po Hladké sedlo. Ide asi o 5 kilometrovú dĺžku hrebeňa. Nejaké články ku prechodu som síce našiel, ale všade boli len samé ikonické fotky plies, štítov a hrebeňa, ale len málo ku samotnej obtiažnosti cesty. Uvidíme teda. Už ten začiatok vyzerá zaujímavo.

A už ho berú

Síce v sedle sú ešte ďalší ľudia, nečakáme dokým odídu. Veríme, že nikto nebude mať rečí. Po pár metroch sa im strácame za jedným z mnohých skalných blokov. Moc trávnaté to nie je. A svahy z jednej a druhej strany rýchlo začínajú strmieť. Kde tu bolo treba použiť aj ruky. Každým metrom napredujeme pomalšie a pomalšie až prichádzame do úplného kráľovstva skál. Klárka preberá namiesto mňa velenie. Začínam pomaly ale isto chytať paniku. Stále ma to ťahá ďalej dopredu, ale pomaličky uvažujem aj o tom, že naspäť klesať by som už ani len nechcel. Bude to párty. Spiglazsov wierch s ľudmi nie a nie uvidieť. Vkuse sú pred nami len samé obrovské skalné útvary. Prechádzame malým skalným oknom v hrebeni. Obchádzame vzdušne pár výbežkov vyklonení do doliny až prichádzame ku dosť strmej aj keď dobre chytateľnej skale nad hlbokým údolím do doliny za Mníchem. Má to asi 4 metre. Sklon 50°? Klárka sa vyštverá hore. Ja to u seba moc reálne nevidím. Aj keď reálne som už nevidel asi 5 miest predtým. Klárka ma vždy motivovala sa posunúť ešte o kúsok ďalej. Neviem čo tam hore Klárka videla, ale ani v jej hlase moc odvahy už nebolo cítiť. Boli sme na vrchole vrchola. Hore bol už len ostrý hrebeň a Klárka nevidela cesty ďalej. Aspoň nie pre nás. Musíme sa vrátiť. Klárka sa zdá, že ma strach dostať sa dole ku mne. Je to ale poriadna horolezkyňa a za chvíľku to zvládne. Ideme teda naspäť.

Litovské múry = jedná báseň

Trošku komplikovanejšie..

Tohoto som sa ale dosť obával. Ideme volať vrtuľník??? Nie, to musíme zvládnuť! Postupne, veľmi pomaličky klesáme. Zopár miest bolo tažších ale každým metrom sa to zlešuje. Povedal by som, že je to ešte ľahšie ako keď sme šli hore. Fascinujúce. Keď už raz prejdeš ťažšie miesto tie predošlé su ozaj malina. Konečne sme ale opäť v sedle. Zbehneme dolu najstrmšou časťou a chvíľku si dávame oddych. Veď pôjdeme opäť hore. Keď to nešlo tadeto na Spiglaszov wierch, pôjde to cez sedlo po turistickom chodníku. Opäť obchádzame malé plieska so zatopeným chodníkom v doline za Mnichem a už aj stúpame do sedla. V diaľke zahrmelo. Kdesi zo Slovenskej strany za hrebeňom, tam kde sme sa práve  pred hodinou nachádzali. Za niekoľko minút sa to opakuje a potom ešte raz a silnejšie. Sme pár metrov od sedla. Nechce sa mi vracať rovnakou cestou. Musíme to stihnúť. Ešte okrem nás tu je zopár ľudí. Veľmi rýchlo vybehneme do Spiglaszovej przelezci. V rýchlosti spravíme pár foto a letíme do asi najmajestátnejšej doliny celých Tatier, do doliny Pieciu stawów Polskich.

A už aj smutní naspäť

Posledné metre pred sedlom

Pred nami sa objaví rozsiahly Wielki  staw Polski, ktorý úplne pohlcuje menší Przedný staw Polski, na ktorého brehu stojí chata. Tam sa musíme dostať. Do začiatku dažďa asi nereálna úloha. Na druhej strane doliny sa nachádza najťažšia sprístupnená cesta Tatier Orla Percz. Krásne vidno mohutný Kozí wierch. V diaľke z hmly vykuká aj Svinica, nachádzajúca sa už v hlavnom hrebeni Tatier a pred ňou vidno Valentkovú a cestičku do Hladkého sedla. Tu pre zmenu je otvorený chodník z našej Tichej a Kôprovej doliny a uzavretý je od Zadného stawu Polskieho. Od Hladkého sedla smerom ku nám, až po úsek prekrytý masívom Spiglaszovho wierchu, kde sa nám nepodarilo dostať, vidno už celkom viac schodnú časť Liptovských múrov. Kochania ale stačilo. Musíme letieť het dokým tá búrka nie je tu

Voda v plese sa zdvihla a zatopila chodník?!

Rýchlo naokolo cez Spiglaszowu przelezc

Reťazami zostupujeme pod hrebeň. Potom už ako je to v Tatrách zvykom kvôli kedysi topiacim sa ľadovcom, raz sa prechádzame rovinou, potom opäť prudko klesáme. Až dokým nezbehneme medzi Czarni staw Polski a Wielki staw Polski. Mračnám sa len veľmi ťažko darí držať sa nad končiarmi. Z času na čas z oblohy aj niečo kvapká, ale je dosť teplo na to, aby sme sa parili v goráčkach. Obchádzame obrovský Wielki staw a zo zadu nás chytá regulérny dážď. Sme asi 500 metrov od chaty. Čo teraz? Vyčkáme pod stromčekom? Alebo to preletíme? Zdá sa, že to nebude trvať dlho. Nevydržíme to ale, a hneď letíme ku chate. Dokým tam prídeme, cestou aj prestane pršať. My sme už ale aj tak napoly mokrí. Nevadí. Zaliezame do chaty do tepla. Dokým sa počasie umúdri dáme žúrek s Okocimom, keď už sme ušetrili na povoze na Morksie oko.

Pár metrov pod sedlom

Klárka má kopec práce :)

Ku stolu sa pridáva Polka, ktorá vedela plynule po Slovensky. Priam z nej sršala energia. A to mala zrejme asi toľko rokov ako my dvaja dokopy. Rozprávala nám úžasne zaujímavé príbehy z Tatier a aj počúvať dokázala. Aj kvôli takýmto ľuďom má ešte ľudstvo šancu. Priam nás dobila na 100%. Aj vonku už opäť svieti Slnko a po oblakoch ani stopy. Ideme teda na to. Porobíme pár foto pri Przednom stawe a čo najrýchlejšou cestou klesneme do doliny Roztoky. Ideme popod zásobovaciu lanovku strmo dolu. Tým ale ešte klesanie vonkoncom nekončí. Celá dolina potoka Roztoki je dosť strmá a hlavne plná kamenia. Nie je to najľahšia cesta. Tento náš okruh by bol určite príjemnejší opačným smerom. Po napojení na asfaltku na Morskie oko si dávame na lavičkách oddych. Z Oka sa už cestou dolu trúsi takto o cca šiestej večer o poznanie menej ľudí ako šlo hore o 11tej naobed. Hneď je tu väčší kľud.

A už aj šmýkame pred bleskami dolu

Všade samé chmúry

Majestátna dolina Pieciu stawow Polskich a kúsok Orlej perczi

Pred sebou zbadáme smerovník. Cestička vedie ku schronisku w Roztoce. Je to nad pripojením potoka Roztoki do Bielovodského potoka. Zaujímavé je, že ľudia sú nútení ísť naspäť rovnakou cestou. Aj keď od chaty ide nádherná lesná cestička priamo dolu ku Palenici Balczanskej. Zbehlo sa pol chaty za tú minútu čo sme hľadeli na túto cestu. Chlapík nás na jednej strane od tohoto počinu odhováral, že sú tam kamery. Na druhej strane nás tam posielal s tým, že už to o tomto čase isto nik nesleduje. Dohadovali sa tam o nás ako o nejakých zločincoch. Už sme za celú dovolenku ale urobili toľko punkárčiny, že nás vari jedna značka prečiarknutého človiečika neodradí. Keď típci z chaty zašli dnu, už sme aj tam. No a cestička bola ozaj parádna. Bola to nádherná prechádzka divokým lesom. 

Nad dolinou Roztoki s pohľadom upretým na Krzyzne

A opäť máme Slnko

Pred spojením tejto cesty s cestou na Morskie oko bola čistinka a na čistinke obrovský zrub. Nebudeme provokovať. Čistinku obchádzame lesom a napojíme sa radšej na oficiálnu cestu cez les. Aj tak to stálo za to. Potom už len rýchlo zbiehame ku Palenici Balczanskej a za chvíľku sme už aj na Lysej Poľane. V lokálnom bufete si kupujeme aspoň jedno pivko. Dnes sme tu 20 minút pred odchodom busu. Dnes sme to dali na pána. V bufete si na zajtra dohodneme odloženie nepotrebných vecí, čo si budeme musieť vziať z penziónu a už aj cestujeme na večeru do Ždiaru.

Magický zakázaný les

Volíme si opäť iné miesto. Zatvárajú síce už o deviatej, ale ešte aj o 20:45 nám najesť dali. Tentoraz pochúťka v zemiakovej placke. Môže byť. Škoda len, že pri týchto našich večerách vždy smrdíme akoby sme prišli práve z maštale. A opäť je tu večer, opäť padáme do postele ako mŕtvy a opäť čakáme na zážitky ďalšieho rána. Už posledného.

4. deň: Rusinova polana, vertikal Geszia Szyja, Czerwony staw pod Krzyznym, potopa, Murowaniec, panoráma Tatier zo skál Nosálu

Ráno si ešte naposledy vychutnáme epické raňajky a hneď letíme naspäť na Lysú Poľanu. Tentokrát stojíme na zástavke radšej s desaťminútovým náskokom pred autobusárom. Predbehli sme ho.. A o cca pol hodinku sme už znovu na Václaváku menom Palenica Balczanska. Zaplatíme vstup a ide sa hneď do tuhého. Chodník smerom na Rusinovu polanu je uzavretý. Ževraj kvôli údržbovým prácam. Odradiť sa ale nedáme. A hneď aj stretáme pár iných skupiniek. Oproti asfaltke na Morskie oko je tu neskutočný kľud. Stretáme aj dvojicu s lopatou. Kde tu čosi odhadzujú z chodníka a čistia priečne skalné odvodňovače krížom cez chodníky. Výčitky z ich strany, že čo tam hľadáme, ale neboli žiadne. U nás by to už isto bolo za 66.

Rusinová poľana a pohľad na nezaplatenie

Strmo stúpame novovybudovanými schodíkmi na Polanu. Ešte pred dvomi rokmi, keď som tu bol s parťákom Lukášom, tu boli len tony blata. Je to teraz lepšie. Ako sa blížime ku lúke na Rusinovej polane ľudí každým krokom pribúda. Je tam nádherne. Na okolí sa pasú ovce a v diaľke vidno majestátne štíty Tatier. Skoro akoby sme sa presunuli kdesi do Álp. Ľudia prichádzajú z druhej strany. Preto zrazu ten nával. A všetci putujú hore lúkou na asi bájny vrchol Geszia Szyja. Vystupujú na neho asi trilión schodmi. Ľudia odfukujú ako lokomotíva a ja s nimi tiež. Polovicu vecí sme si síce nechali v Lysej Poľane, druhú mám na chrbte. Dáva to poriadne zabrať na štvrtý deň. Poriadne zmordovaní prichádzame na vrchol. Po rannom Slnečnom dni už skoro ani stopy. Len ťažko sa cez mraky prediera pred nami vrchol kopca Krzyzne. Každopádne dolina Waksmundzka zarezaná medzi dve vetvy vybiehajúce z Krzyzneho vyzerá poriadne mohutne. Chvíľku si dáme s ostatnými na vrchole oddych.

Pod Czerwonym stawom sa rýchlo zmráka

Od sedielka pod vrcholom prichádza ale veľmi nudná časť. Je tu fajn stretnúť nejakého ľudského tvora. No za sedlom vchádzame do lesa, do blata a do úplnej samoty. Po výhľadoch ani stopy. Každú chvíľku čakáme na dážď. Neviem-neviem, či to dnes bude vôbec na to Krzyzne. Pôvodný plán prejsť Orlu Percz, kvôli výstrahe pred búrkami na dnes rušíme. V autopilote prichádzame až ku smerovníku Wolarczyska. Máme na výber pokračovať ďalej uspávajúcim traverzom na halu Gasienicovu na Murowanci alebo môžeme ísť skúsiť zdolať Krzyzne. Počasie sa celkom umúdrilo. Dokonca svieti Slnko. Ideme teda vyskúšať ešte vybehnúť hore. 

O pol hodinku už aj po daždi; pred nami v diaľke hala Gasienicova

Stúpame do kotla ku Czerwonemu stawu. Chodník je nehorázne technický. Len ťažko sa napreduje rýchlo. Treba skákať z kameňa na kameň alebo sa sústavne mordovať z koreňmi prepletenými cez chodník. Čím sme vyššie tým viac pribúda skál, ubúda stromov a tie nahrádza koska. Voda tečie priam popod nás v škárach obrovských skál. Nad hrebeňom Orlej Perczi sa začína vytvárať oblak. Chytro robím pár záberov. Dokým prídeme ku Czerwonemu stawu je všetko v hmle. Len pár metrov nad nami sa z údolia naťahujú ďalšie a ďalšie mračná. Nevyzerá to vábne. Prešlo asi 10 minút od vtedy čo bolo Slnko. Velíme teda radšej na ústup. Čo by sme z toho aj tak tam hore mali?

Cestou po modrej z Murowanca

Nestihneme zbehnúť ale ani po rázcestník. Hneď pod Czerwonym stawom začína poprchať. Pred nami prestáva byť vidno hory. Oproti nám sa valí lejak jak hrom. Dokým začne totálny zlievak, rýchlo sa obliekame a dávame pláštenku aj na batoh. A je to tu. Pár minút a sme parádne mokrí. Každú chvíľku cítime ako nás sprchujú hrubšie a hrubšie kvapky. Po chate ani náznak... Až dokým sa nerozostúpi na chvíľku hmla. Strechu chaty uvidíme až na druhej strane širokej doliny. Jediné pozitívum je to, že prestáva pršať. Dosť klesáme, čo nakoniec musíme opäť ku chate vystúpať. Znovu pribúda ľudí, čo je jasný dôkaz toho, že sa blížime ku civilizácií. Konečne sme tam. Pred nami sa zjaví samotná Hala Gasienicova priam zasypaná ľuďmi. Hemžia sa okolo nej ako mravce. V chate sú všade rady na pol hodinu. Klasika. Vlastne čo som iné čakal? Ako keby som to tu nepoznal. Klárka je dosť znechutená z dažďa. Nemáme sa ani len kde prezliecť. A vlastne ani najesť. Oddych si dáme pri najodľahlejšom stole. Musíme predýchať ťažšiu chvíľku.

No a čo ďalej? Na hrebeň to už nedáva zmysel. Sme premočení a každú chvíľku tu môže byť dážď znovu. Už to aj tak ani nechutí ako keď sme do Tatier prichádzali. Pôjdeme radšej pomaly domov. Vydávame sa na cestu. Chodník je vari tak plný ako ten na Morsie oko. Len s tým rozdielom, že tento je 4x užší a bez asfaltu. Kde tu s hŕbou kamenia. A to je len jedná z mnohých ciest ako sa dá ku chate dostať. Je pravda, že je to asi tá najpoužívanejšia. 

Asi kilometer od chaty sa chodník vetví na dve cesty. Jeden zbieha do doliny Jaworzynky a druhý, ktorým sme sa vydali my pokračuje hrebienkom ďalej. Chodník je spočiatku kamenistý, ale časom sa mení na poriadne blatové kúpele. A hlavne je to celé znovu nekonečné. Nie a nie sa dostať na rázcestie so sedlom pod Nosalom. Vyčasilo sa, tak sa pôjdeme ešte pozrieť tam. 

A znovu pohľad čo stojí za to - skalný masív Nosal

Do sedla viac-menej ideme rovinatým traverzom. Stúpanie začína až zo sedla. Spočiatku mierne, ale každým krokom sa stupňuje. Na samotný vrchol už lezieme znovu skalami. Vrchol Nosal má len čosi málo nad 1200 mnm ale je z neho úchvatný výhľad. Pred sebou máme celé Poľské Tatry ako na dlani. Od Orlej Peczi, cez Kasprowy wierch až po Malolaczniak, či Giewont. Hore už plánujeme ďalšie možnosti dovolenky do budúcich rokov. Ešte je tu čo objavovať a obdivovať.

Odchádzame až po hodnej chvíľke. Klesáme poriadne strmo. Okrem najvyššieho vrcholu má Nosál množstvo iných skalných výbežkov. Keby sme to vedeli nesedíme tam hore s ostatnými ako holuby na streche. Nosal je nádherný kopec a vrelo ho odporúčam každému, kto sa nepotrebuje bláznieť v hore celý deň. Fakt sa to oplatí. Výšľap ale nie je zadarmo. Niekde boli aj pol metrové schody. Zle sa to šlo dole, nieto ešte hore. No zvládnuť pomaličky sa to dá. 

Cestou do Zakopaneho

A už aj sme na asfaltovej ceste. Okolo potoka prichádzame do Zakopaného a rozmýšľame čo ďalej. Hodín je ešte málo. Je okolo tretej poobede. Zostávať v Zakopanom s mokrými nohami až do večera? Oplatí sa takto prejsť pamiatky mesta? Zrejme nie. Veď treba zajtra aj do roboty vstávať. Zájdeme hneď teda do prvej reštiky, niečo spráskame a vypijeme a letíme na bus do Lysej Poľany. Tá hromadná doprava je tu ale ozaj šialená. Dokým sa autobusárovi nehodíš do cesty, bez šance aby ti zastal. Ak to neurobíš, už ho len vidíš ako letí okolo teba za svojim cieľom. Ďalší sa nám ale už podarí odchytiť. Platba zase až na konci cesty. Znovu nás brzdí nejaké Bmwečko. A aj tento autobusár reže zákruty na pána. Aj keď nemá na toho zo soboty. 

Môj parťák za dobrodružstom na celý život

Bus z Lysej stíhame s exkluzívnym náskokom. Dokonca aj odložené veci si stíhame vybrať. Výlet sa blíži ku koncu. V autobuse sa celý prezlečieme (ešteže sme jediný cestujúci) a o hodinku a pol sme už vo veľkomeste Poprad - Tatry. Zrazu sa cítim tak nejak inak. Neviem či som spokojný alebo práve naopak, či mi už nezačínajú vrcholky hôr aj chýbať. Neviem. Zrejme aj jedno aj druhé mi treba ku životu. Celý život kdesi bývať zmoknutý by som nerád. Aj to pohodlie treba. Už sa teším na svoju postieľku. 

Cesta do Martina trvala ešte celú večnosť. Ale nevadí. Veď cestovanie je fajn.

Teraz pre zmenu treba pár dni vydržať v práci a ideme do hôr znovu. Len sa presunieme trošku na Západ a Juh. Od Tatričiek si po troch víkendoch dáme na týždeň oddych. Ale potom sme tu zas :)

Foto: Klárka Bridíková a ja