Survival víkend v Tatrách

Parťáčka si našla iný plán na víkend, dovolenka mi stále plynie, a tak mi nezostáva nič iné ako vyraziť na dobrodružstvo sám. Po posledných dňoch a hlavne po včerajšku sa mi zdá, žeby som  už mohol byť znovu trošku pri energií. Každopádne nebudem to ani dnes ešte siliť. Idem si len pozrieť západ Slnka na Babky v Západných Tatrách.

Východ Slnka zo Svišťového štítu za Slavkovským štítok

 

Počasie aj tak po včerajšku stále nič moc. Stále prevláda silné oteplenie. Každopádne dnes už opäť aspoň trošku preblysuje cez oblaky Slnko. Predpoveď hlási na večer rapidne vyjasnenie sa a dokonca  zatmenie Mesiaca. Myslím si, že ideálne podmienky na lyže.

Prvý deň, cesta z Jalovce smer Tokariny

Pospím si dlhšie. Ešte dokonca stihnem čo to doma porobiť a poobede môžem ísť na to. Opäť smer východ. Mikuláš je už moja predvolená železničná či autobusová stanica. Mám rád ten pocit, keď opäť uvidím Západky alebo Nízke Tatry. Hlavne teraz keď u nás vo Fatre snehu chýba. Niežeby ten pocit keď sa vraciam a uvidím cez oknu vlaku zasnežený Chleb či Stoh ma nehrial pri srdiečku.

Nad Červencom

Z Malej kopy na Babky ..v pozadí Vešký Choč a Malá Fatra

V Mikuláši prestúpim na autobus a o pár minút som v Jalovci. Snehu na poliach je ešte dosť. Dokonca stačilo prejsť iba pár metrov po dedine a ulica smerujúca ku družstvu sa už dala šľapať aj na pásoch. Radosť keď sa cesty nesypú kamienkami. Vychádzam plynule z dediny a užívam si výhľad priamo na Západky od Babiek na západe až po majestátny Baranec na východe obzoru. Prechádzam cez posledné záhradky a chaty a vchádzam do lesa. Dnes už toľko neblúdim ako naposledy keď som tu bol. Viem, že musím ísť až na červenoznačený chodník. Nie sa prebíjať cez potok rovno ku hotelu Mních.

Ostrô a nebeské divadlo

 

V ústi Jaloveckej doliny sa točím naspäť. Kúsok sa musím vrátiť ku ceste na chatu Červenec. Snehu sa zdá byť fajn. Všetci ma odrádzali, že celé Babky nemajú žiadny význam. Je pravda, že niektoré častí zvážnice už boli lyžiarmi poriadne vyšúchané, ale stále sa mi to zdalo lepšie ako cesta na Chleb od Zajacovej. Asi len jediné miesto na Slnku bolo ozaj že vytopené.

Čakanie na západ

Začína mi byť dlho. Nie a nie sa dočkať nad kameňolomom odbočky na Bobroveckú vápenicu. Odtiaľ to už nebude až tak strmé. Po včerajšej slabosti už ani stopy a letím celkom rýchlo. Len otlaky začínam každým dňom na lyžiach pociťovať viac a viac. Stretám dokonca aj pár ľudí. Nepoznám aké tu majú zvyky miestni a či tiež chodia večer na chatu si dať pivko.

Západky ako na dlani

Obchádzam okolo prístrešku pod Babkami, prechádzam krátkou lúčkou, chvíľku zvlneným terénom a som na chate pod Náružím. Na terase sú už nejaké lyže. Vari to bude otvorené. Netuším ako to tu funguje. Jední odchádzajú, dvaja zostávajú. Dozvedám sa, že to je víkendová služba. Vlastne dozvedám sa aj to, že dnes je vlastne piatok a preto je to otvorené. Mám asi celkom šťastie. Chlapi mi dajú čajík. Pokecám s nimi ako to tu funguje a ako si predstavujú ešte pokračovanie tejto tohtoročnej biednej sezóny. Pýtam sa aj na Babky. Odhovárajú ma. Ja som ale neskutočne tvrdohlavý a idem si aj tak svoje. Lúčim sa s touto nádhernou oázou tepla v divokých horách a idem teda ešte skúsiť šťastie hore.

Prechádzam cik-cak na hrebeň v okolí Malej Kopy. Snehu jesto. Začína sa dokonca ukazovať aj Slniečko. Som ja ale veru zvedavý čo ma čaká na hrebeni. A či som vlastne na správnom hrebeni a koľko mi to ešte asi môže trvať na samotné Babky. 

Už to prichádza :)

Hore ma čaká milé prekvapenie. Babky sú zaliate Slnkom a vedie ku nim krásny, skoro rovný, chodník hrebeňom. Snehu na samotnom hrebeni málo, ale už niekto predo mnou natiahol stopu kúsok nižšie traverzom hrebeňa kde to ešte šlo. Rýchlo sa presúvam pod Babky. Za mnou sa otvára nádherný pohľad na Hrebeň Roháčov od Ostrého, cez Sivý vrch, Salatín, Baníkov až po Príslop. Nemôžem sa vynadívať. Do západu Slnka mám čas, tak to využívam na nekonečné fotenie. Ďakujem Bohu za to všetko toto čo mi dáva. Je toho tak strašne moc a tieto pohľady musia vari každého presvedčiť, že je to tak. 

Slnko opúšťa Liptov

 

Som na vrchole. Aj tak ešte musím zo 10 minút počkať. Predo mnou sa rozprestiera "malinká" Liptovká mara. Nádherný bol pohľad aj na Choč a na dlani mám aj celú Kriváňsku Malú Fatru. Je to krásny kopec. Byť domáci som tu vari každý deň :)

Slnko pomaly zapadá a prichádza čas odchodu. Mám hodinu a dvadsať minút na dostavenie sa na zastávku v Jalovci. Trošku som z toho v strese. Snažím sa rýchlo zlyžovať ku prístrešku pod Babkami. Od leta sa to tu zmenilo. Biela perina pokryla vari všetko čo som si pamätal. Snažím sa teda vysomáriť z toho ako mám ísť dolu. Natopený sneh chytá hneď po rozlúčení sa s poslednými Slnečnými lúčmi kôrku. Ide to zle, ale snažím sa ísť aj tak čo najrýchlejšie. Posledné desiatky metrov pred prístreškom sú úzke a poriadne vyšmýkané. Nevadí.. Treba trénovať aj takéto hlúposti. 

Posledné dotyky lúčov

Od prístrešku po odbočku na modrú to bolo veľmi rýchle. 5 minút a mohol som lyže vyzúvať. Netrúfam si ísť cestou v šere dolu až po Vápenicu. Radšej lyže na chrbát a rýchlo to zbehnúť týmto strmým chodníkom. Ďalších desať minúť a som na hornom parkovisku. Stretám chlapíka čo sa čuduje, že mám lyže na chrbáte. Ževraj tunajší miestni všetci škrípu hranami až po spodok. Mne to ale nedalo.

Cestou naspäť do Jalovca

 

Opäť si lyže ale lyže dávam na asfaltke. Zisťujem, že cestá je celá vysnežená (alebo skôr vyľadnená). Stále je dostatok svetla a teda, že to skúsim. Rýchlo sa dostávam až ku parkovisku na Vápenici a ide to stále ďalej. Dlho šúcham ľadovou cestou do dediny Jalovec. Jedine asi posledných 500 metrov sa mi už nechce povedľa cesty v poli paličkovať a lyže dávam na chrbát. Po chvíli som na Jaloveckom moste. Predo mnou práve začína vychádzať mesiac. Silueta hôr naznačuje, že vychádza priamo z pod Baranca. Naskytá sa mi opäť neskutočný jedinečný pohľad. Dnes to bol ozaj nádherný deň.

Východ Mesiaca spoza Baranca

Do autobusu mám stále zo 20 minút čas. Nakoniec som to zletel neskutočne rýchlo. Samozrejme aj vďaka tomu, že po ceste to šlo na lyžiach. Hľadám krčmu. Hneď jednu nachádzam. Práve otvárajú. Pri malom pivku pokecám s krčmárom. Fajn, chlapík. Som rád, že som aj jeho mohol v tento deň stretnúť. No a potom už nezostáva nič iné len nastúpiť na autobus a ísť domov.

V Mikuláši ešte prestúpim na vlak a za hodinku som vo Vrútkach. Rýchly, ale o to to bol zaujímavejší deň. Teraz sa musím rýchlo prespať, prebaliť a zajtra opäť smer východ. Tentoraz Vysoké Tatry.

cestou do VSD prvý deň

Plány mám veľké, ale počasie až tak nepraje. Chcel som sa aj vyspať, tak to nesílim na najskorší vlak. Zo Starého Smokovca vyrážam až po pol desiatej. Ľudí ešte nieje až tak husto. Ťapkám si poza lanovku, tak sa bravúrne väčšine vyhnem. Iné to už je na Hrebienku. Naraz akoby sa tu ľudia teleportovali. Všetci si jeden vedľa druhého užívajú sneh. Ja Hrebienok iba prechádzam a čím vyššie, tým je ľudí pomenej. Vchádzam do Veľkej Studenej doliny.

Vo Veľkej Studenej doline

Snehu sa zdá byť dosť. Spočiatku ani extra nefúka. Všetko sa mení nad pásmom lesa. V poslednom stúpaní pred Generálom má nechce vietor už ani o meter pustiť dopredu. Začína vari aj snežiť. V tom vetre sa nedá tušiť či to je sneh zhora a či len previevaný zo zeme. Musím na seba dať všetko čo mám. Hlavne niečo neprefúkavé a okuliare na oči. Idem bojovať ďalej.

Prašany a hmla v Generáli počas prvého dňa

Sneh je ľadový a poriadne to šmýka. Predo mnou idú nejakí lyžiari. Všetci hore priamo Generálom. Vždy som zatiaľ šiel hore na chatu po turistickom chodníku no ale, že vyskúšam ako ostatní. Postupne ich predbieham a zostávam sám niekde hore a v poriadnej hmle. Predo mnou sa nevýrazne ukáže sedlo Malý Závrat. Musím ísť teraz prudko doľava. Vari nájdem kdesi tu chatu na závernej pláni Veľkej Studenej doliny. Točim sa tam ako škrečok v klietke. Snehu je tu oproti minulému roku poriadne menej a mám čo robiť sa povykrúcať pomedzi nezasnežené úseky. Keď zbadám nejakých ľudí normálne si musím nechať potvrdiť smer chaty. Som tu z toho jeleň.

Druhý deň, Horný Smokovec, 3 hodiny ráno ..ideme na to

Nakoniec sa to podarilo. Som na chate. Naša Miška z Turca má dnes službu. Aspoň spoza okienka prehodíme pár slov. Minimálne o tom či bude možnosť prespať na chate do zajtrajšku. Je to ale bieda. Chata plná aj v takomto počasí. Všetci si to tu bookujú tri mesiace dopredu. Čakal som, že niekto sa odhlási ale nič. Nezostáva mi dnes asi nič iné ako zísť dolu. Nechávam tomu ale ešte čas. Sedím pri stole a ľudia sa okolo mňa menia. Stretám starého známeho asi spred 5tich rokov. Trvalo nám dobrú polhodinu dokým sme zistili odkiaľ sa poznáme. Chlapík z Donoval čo lieta na padáku kade tade. Veľmi príjemné stretnutie. Oproti nám sedela iná partia. Moje plány stroskotali na počasí, ale oni by ešte radi vyskúšali podmienky nad chatou. Bojím sa ísť s nimi. Nerád by som robil niekomu inému brzdu. Vyzerali byť až príliš makači. Radšej nech zistia podmienky a ja pôjdem za nimi. 

Prvé Slnečné lúče poza Prostredný hrebeň

Ani po polhodine sa ich ale už neviem dočkať, a tak mi nezostáva nič iné ako ísť za nimi. Mali by sme sa stretnúť. Chceli ísť Prielom. Idem tam aj ja. Vonku sa stále čerti ženia. Nič pre výletnícke typy. Každopádne na chate by som sa asi usedel k smrti. Veď skúsim pokiaľ to pôjde a idem naspäť. Pod Prielom je to prakticky rovinka. Ťapkám si. Stopy po parťákoch nikde. Žeby to už vietor zasypal? Ľadové častí sa striedajú s naviatym prachovým snehom. Som pod Prielomom.

Ja, ufo a Slavkáč

Po parťákoch ani stopy. Ako sme sa mohli obísť? Nechápem to. Kašľať na to. Prielom vyzerá hnusne. Idem ja radšej pozrieť rovno na záver doliny do Divej dolinky pod Svišťový štít. Tam to vyzerá na pozvoľné stúpanie. Idem ďalej a ďalej. Fascinujúce. Vyzerá to byť poriadne jednoduché. Naberám výšku. Zdá sa mi, že už musím mať minimálne 2200 a až teraz sa dostávam do koncového amfiteátra Divej dolinky. Z hmly sa postupne vynárajú nejakí škrípajúci lyžiari. Jední z nich sú aj parťáci z chaty. Vravia, že je ľadovo, ale ide to. Ten druhý čo som ho videl aj lyžovať moc ale šťastný z lyžby nevyzeral byť. Nič to. Ešte idem chvíľku skúsiť stúpať.

Na Svišťovom

Sklon sa mi zdá, že strmie, aj keď pri tejto viditeľnosti sa to dá len obtiažne zistiť. Dnes som si dal opäť úzke pásy a poriadne mi začína hrana v ľade šmýkať. Niekoľko minút bojujem ale potom si vravím. Nie, na dnes stačí. Na čo je to dobre? Aj tak nevidíš kde si, ani kde ideš lyžovať. Idem dolu.

 

Rýchlo a ľahko spravím pár oblúkov a som na rovine medzi sedlom Prielom a Zbojníckou chatou. Pár metrov pred chatou dávam aj pásy. Nebudem sa trápiť napešo. Na chate posedím ešte zo pol hodinku ale keďže sa stále neuvoľnilo ani jedno miesto na spanie idem dolu. Na Strelecké polia ani sedlo Malý Závrat to zrejme dnes nebude. Aj keď stále verím v západ Slnka ako včera na Babkách. Verím, že ako prejdem terasou pod Závrat oblaky budú fuč.

Namiesto toho sa ocitám ale opäť v časti doliny ku sedlu Prielom. Zase som úplne mimo z hmly. Robí si zo mňa vari srandu? Čas uteká a ja vôbec netuším kde som. Zrazu sa ocitám pri nejakom plese, kde sa šmýkajú turisti, tváriac sa ako kdesi na zamrznutej kaluži v meste. Obďaleč zase vidím lyžiara stúpať do výšin. Čo to ma celé znamenať? Snažím sa podľa gpska vysomáriť z tohoto blúdneho kruhu. Po nejakej polhodinke sa mi zadarí definovať Generál a sedlo Malý Závrat. Hmla ale neustupuje a teda velím na ústup.

Sám najvyšši Gerlach

Spravím pár oblúkov keď tu ma predbehne nejaká Dynafit pretekárka. Čo to? Kde sa tu vzala? Lyžujem za ňou. Nejde najrýchlejšie. Celé divne. Prehodíme pár slov. Generál sme prebehli veľmi rýchlo a dokonca sa mi zdalo, že dalo sa nájsť veľmi veľa miest s parádnym snehom. Nie je tá lyžovačka ani dnes na tom ľade najhoršia. Potom prichádza tobogán medzi koskou a následne v lese.

Od Gerlachu po Vysokú

Snehu málo a teda je čo robiť povykrúcať sa medzi stromkami. S novou parťáčkou sa nám podarí aj zakufriť kdesi do lesa. Keď ale znovu nájdeme lyžiarsky zimný chodník, za chvíľku sme húpačkami šmykom dolu. Je to tvrdé ale baví ma to. 100x lepšie ako chodník medzi Rainierkou a Hrebienkom. Treba obchádzať milión ľudí a kopec úsekov treba ísť stromčekovaním. Ach jáááj, ako to ja nemám rád. Konečne sme ale na Hrebienku. Rozlúčim sa s parťáčkou. Nakoniec zistím že je to Matúšova Veronika. Celkom fajn vidieť známu tvár po toľkých rokoch. A aspoň aj čo to som zistil o Matúšovi ako sa má. 

Belianky

Nič to, letíme dolu. Fotím si posledné lúče Slnka a pokračujem ďalej. O chvíľku som v Starom Smokovci. Ale čo teraz? Ísť domov? Čo by to bola za hlúposť? Prave vychádza Slnko. Síce s hodinovým meškaním oproti včerajšku, ale ozaj znovu vychádza. Zajtra bude určite krásne. Východ Slnka na Svišťovom štíte znie ako výzva. Sám v ozajstných horách som ešte nebol. A keby dačo určite tam pôjde za mnou ešte v ten deň veľa ľudí a ani samotná chata nebude odo mňa až tak ďaleko.

Zjazdujemä Svišťový

Rýchlo si cez Booking.com pozriem voľné lacné kapacity v okolí. Opäť to vychádza na penzión Partizán v Hornom Smokovci ako v polovici Decembra, keď som tu bol jazdiť prvý tohtosezónny sneh na zjazdovkách. Už ani nerobím rezerváčku cez internet. Cestou sa idem navečerať a tuším pred šiestou som pešo zo Zbojky už aj v penzióne. Izby ešte stále majú. Som spokojný. Je to maličká kutica s jednou posteľou ale na prespanie stačí. Sprcha, záchod a teplo je. Čo viac človeku po celom dni v horách treba? Vari už o ôsmej chrápem.

Ráno vstávam veľmi skoro. Po rôznych prepočtoch včerajších časov mi vychádza, že reálne je sa na Svišťový štít dostať z Horného Smokovca mojim tempom asi tak za cca 4 hodiny. 3:30 teda vyrážam. Lyže obúvam už skoro pri penzióne. Len zopár úsekov bolo tak hnusne pokamienkovaných, že som musel lyže preniesť. Keď som sa ale dostal na chodník poza pozemnú lanovku na Hrebienok už to bola malina. Cesta pri splne mesiaca ubiehala veľmi rýchlo. Vietor nefúka. Nechávam sa prenikať tým úžasným tichom. 

Ráno pod Prielomom

Zo snenia ma vyrušia až medvede na Hrebienku. Sú drevené, ale za svitu mesiaca vyzerajú fakt ako živé. Snažil som sa ich aj pofotiť ale bez šance. Veľmi som šťastný za dnešné rozhodnutie zostať v Tatrách. Vôbec nepociťujem nepríjemné pocity z toho, že odbilo práve 4 hodiny ráno. Som v lese, som sám a aj tak sa cítim úplne naplnený všetkým čo potrebujem. Nie je tu nič čoby ma mohlo sklamať alebo zraniť. Hocičo čo sa stane je len a len vďaka alebo kvôli mne.

Idem pozrieť aj na Malý Závrat

Znovu prechádzam ponad Rainierku do Veľkej Studenej doliny. Vchádzam do lesa a pomaly stúpam. Prichádza dlhšie ticho aj v mojej mysli. Vypínam všetky servery. Nechávam v procese len to najnutnejšie. Postupne sa opäť zapínam až v tom včera spomínanom poslednom stúpaní pred Generálom, kde fúkalo ako besné. Za svitu mesiaca je toho vidno veľa, ale pri prechode zo svitu do tieňa ľad moc nevidno. Po pár razoch pošmyknutia predsalen čelovku zapínam. Na danom úseku bolo celkom tvrdo. Som ale hore - pod Generálom. 

Nad Generálom

Predo mnou sa otvára šíra pláň a niektoré miesta nado mnou svietia. To svieti chata? Niektoré miesta časom ale prestávajú svietiť a pribúdajú nové miesta. To toľký ľudia nespia. To je nejaká párty na chate takto ráno? A pribúdajú nové a nové miesta. Už to tipujem aj na lezcov a neviem ešte čo. Nakoniec mi ale dopína, že to budú zrejme odrazy mesiaca v ľade. Zase raz musím povedať: "je to tu krásne". Postupne stúpam hore Generálom. Ide to. Zdá sa mi dokonca, že je to lepšie ako včera. Už približne aj viem ako na to a hlavne aj kde je asi aký sneh. Dokonca aj vidím viac ako včera cez deň.

Lyžúvačka z Malého Závratu

Vybieham pod Malý Závrat. Spomínam si na svoje včerajšie blúdenie po terase nad chatou. Dnes to musím dať. Idem rovno do Divej dolinky. Nemusím ísť okolo chaty. Študujem krivky bielo-čiernych obrysov terénu a vzdialenejších hrebienkov. Postupne sa predieram ku Zbojníckym plesám. Myslím si, že okrem tej jednej papule pri zjazde z jedného z kopčekov som to zvládol bravúrne. Dokonca o pár minút rýchlejšie ako včera. Ešte aby som na východ Slnka nemusel hore čakať. 

Už skoro hore

Zmierňujem tempo a stúpam do Divej dolinky. Postupne sa mi ukazujú zreteľnejšie obrysy jednotlivých štítov. Vidím už aj samotnú stenu Svišťového štítu. Nedokážem ale určiť, ktorá časť bude z tej bielej pláne vrchol. Snažím sa držať sa svojej včerajšej výstupovky. Nakoniec včerajšia otočka pod vrcholom síce nebola až tak ďaleko od méty, no zo 100 výškových to bolo určite a trvalo mi to dobrú pol hodinku. 

Zase mi lyže podšmykuje. Ach, toto takto nepôjde. Musím dať mačky. Idem ich vyskúšať prvýkrát. Prejdem pár metrov a mačky sú dole. Hm.. Nem dobre. Sneh je poriadne tvrdý. Ešteže ten sklon nie je na zabitie. Dotiahnem povrázok spájajúci prednú časť mačky zo zadnou časťou a idem to skúsiť opäť. Znovu 20 metrov prejdem a sú opäť dole. Znovu dotiahnem a opäť. Robí mi to nervy, ale som tu aj tak sám, tak sa ako tak ovládam. Niekedy mi to už tak vadí, že kašlem na ne a ťahám ich okolo členkov za sebou ak sa cítim aspoň ako tak bezpečne. Cepínu celkom verím. Ide to takto veľmi dlho. Už - už sa mi zdá, že to ani nestíhnem. Hrebeň sa zdal byť tak blízko a aj tak je tak ďaleko. Rozmýšľam ako pôjdem dolu. Je to fakt, že ľad. Nejak to musím zošmýkať, len nemôžem urobiť žiadnu chybu. Uff. dal som si teda. Som na hrebeni a Slnko práve vychádza. Vlastne možnože už aj vyšlo, ale predo mnou stojí práve Slavkovský štít. Okolité končiare sa postupne zalievajú do nádherného mäkkučkého, teplého oranžového svetla. Znovu mi nezostáva nič iné len ďakovať za toto všetko čo mám a čo dokážem vďaka tomu čo som dostal do vienka.

Krátky pohľad do Rovienkovej doliny

Postupne stále stúpam hrebeňom ku samotnému vrcholu. Aspoň si myslím, že to je vrchol. Bola tam na vrchu nejaká kovová rároha. Ako keby tu Spútnik pristál. Mačky ma hnevajú stále, ale Slnko obmäkčuje moje rozzúrené srdce a celá tá nahromadená para sa vo vnútri nejako rozplýva. Takto výjdem až na samotný vrchol. Pred sebou mám vari všetko. Od spomínaného Slavkovského štítu, cez Belianky až po samotný najvyšší Gerlach. A dnes skoro vôbec nefúka. Nechce sa mi odtiaľ. Vlastne stále neviem ako idem odtiaľ zísť. Vidím stopy, že šli dolu z nevýrazného sedielka ešte asi 50-100 metrov odo mňa po hrebeni. Pomaličky tam teda zídem. Nezostáva mi už ale nič iné len obuť lyže a ísť na to. Určite to bude v pohode.

A do Veľkej Studenej s majestátnym Slavkovským

Prvý oblúk bol ťažký. Stále som mal v hlave, že sa pošmyknem a skončím až kdesi v plese, ale ako som sa otočil už to šlo. Oblúk za oblúkom až pod stenu štítu. Bola to veľmi príjemná lyžovačka. Je ale pravda, že keby tu malo byť navaľaného prašanu, asi by mi nebolo všetko jedno. Obrovská biela pláň neveští iné ako lavíny. Zjazd mám za sebou. Môžem si vydýchnuť a ísť na raňajky na chatu.

Pod Závratom

S uvoľneným adrenalínom si užívam posledné metre ku chate. Až tam stretám prvých ľudí vystupovať hore. Ako už aj včera, nahodím pásy a odparkujem lyže pri Zbojke. Vo vnútri prázdno. A tí čo sa tu nachádzajú sa práve zberajú po raňajkách na odchod. Jedáleň mám tým pádom viac menej pre seba. Čo z toho keď som prišiel do chaty práve v upratovacej hodine. Od Mišky dostanem jedine čaj a idem si oddýchnuť. Nevadí. Mám všetko čo potrebujem. Posedím a porozprávam sa s prvými turistami. Dnes je krásny deň a každý ma veľké plány. Ja tiež, aj keď sa musím ponáhľať na vlak. Večer musím do práce.

Cestou ku Sivému plesu popod Javorové štíty

Po hodinke sa rozlúčim s našou Turčankou Miškou a môže sa ísť jazdiť znovu. Je úplne modrá obloha. Konečne vidím celú terasu za chatou. Cesta pod sedlo Malý Závrat mi trvá asi o polovicu kratšie ako po posledné razy v hmle či po tme. Pred sebou už vidím cik-cak stopu hore do sedla. Vyzerá, že ešte ani tí prví nie sú na vrchole. Vlastne jedná stopa po lyžovaní už pravou stranou svahu je. Nevadí, stále to nebude bohapusto rozlyžované. A ani nebudem musieť prešľapávať stopu. Ťažkopovedať či by som si to sám trúfol ako prvovýstup po poslednom snežení.

Javoráky

Slnko berie spústu energie, ale stále pomaličky stúpam. Raz za čas si oddýchnem. Niet sa kde náhliť. Posledné výškové metre idem na lyžiarkach a lyže na batohu. Mám predšľapnuté stupienky, tak to ide celkom rýchlo. O pár minút som hore. Pofotím krásne výhľady do Veľkej Studenej doliny, ale i na sever do Rovienkovej doliny. Tá mi vždy prišla neskutočne strmá. Cez sneh nevidno na spodok žľabu a hlavne ma vždy odrádza od severu ten šialený chlad a tieň čo odtiaľ číha. Idem ja radšej na juh.

Strelecká veža a Slavkovský

Sneh je už dosť mäkký. Prvé metre sú strmšie ale ide to. Musí. Pomaly otváram oblúky a o chvíľu som na vrchu Generálu. Stále mám ešte čas. Skúsim ešte snehy v Priečnom sedle. Každopádne traverz popod Javorový štít je čistá bieda. Snehu pramálo a často sa strieda so skalami a ľadom. Lyže vyzúvam. Idem trénovať mačky. Stále odpadávajú. Trošku som zmenil štýl uviazania textilného pásu medzi prednou a zadnou časťou a aj to čosi pomohlo, no stále to nie je ono. Tentoraz mi ale mačka odpadla len raz! Síce na krátkom úseku :D

Spätný pohľad spod Priečneho sedla

Pri Sivých plesách už môžem opäť obuť lyže a veľmi pomaličky ťapkám pod Priečne sedlo. V tom teple ma poriadne vypína. Pôvodný plán výjsť až do Priečneho sedla mením. Nie som si istý či by som sa potom stihol dostaviť na vlak do Smokovca v určený čas. Traverznem to ale až pod samotný nástup do sedla. Odtiaľ už vidím celý zjazd Streleckými poliami. Vyzerá krásne nasvietený. Myslím, že to bude dokonalá lyžba. Verím tomu, že nič z varovaní pred ľadom sa nebude konať.

Cestou dole stretám dve skupinky ľudí. Jední išli hore na haršajzňach. Spomínali, že sneh je fajnový pokým nevojdem do tieňa. Potom je to už dosť ľadové, ale zísť to pôjde. Títo nesmerovali na Priečne sedlo. Chceli ísť do Žltej lávky, ale keďže tam bola vypadnutá lavína zmenili svoje rozhodnutie a išli o štrbinu vedľa. Nakoniec podla fb dedukujem, že skončili buď v Sokolej alebo Drobnej štrbine. Už si presne nepamätám. Každopádne celé to hovorí o tej úžasnej rozmanitosti a voľnosti počas zimy ak má človek ako také skúsenosti.

Lyžúvačka cez Strelecké polia

Tých čo som stretal nižšie, postupne stúpali do Priečneho sedla. Dávam im vedieť, že nech nestúpajú presne za skupinou pred sebou, lebo skončia inde. Aj ich sa popýtam ako to išlo v tieni. Vyšli sem bez mačiek aj bez haršajzní. To mi úplne odľahlo pri srdci. Keď to oni vyšli hore, ja to musím zísť ľavou zadnou. V najužšom ľadovom mieste stretám ešte jednu skupinku. Skúsim ich nezraziť a už aj letím pod Generál do prvej kosky. Rýchlo prebehnem chodníkom a opäť ako včera sa napojím na ľadové húpačky lesom. Ide to rýchlo a za chvíľku som na odbočke na Rainierku. Ľudí ako na Václaváku. Priam by som povedal čisté peklo. Stromčekovať na ľade pomedzi ľudí nemysliteľné. Snažím sa vytlačiť protikopce na paličkách, ale žerie mi to kopec síl. Posledné stúpanie pred Hrebienkom preto radšej odopnem lyže a oveľa rýchlejšie to hore vykráčam.

Prechádzam rýchlo preč od ľudí okolo kupôl ľadového domu a krásnou vyhladenou zvážnicou sa spustím až ku spodnej stanici lanovky na Hrebienok. Už mi nezostáva nič iné ako lyže dať na chrbáť a vykráčať sa pár minút na stanicu. Vlak stihám s prehľadom. Ešte aj hot-dog si stihnem kúpiť. Potom už len smradľavý naskočím na TEŽku a Tatričky sa mi pomaličky začínajú vzdiaľovať. Už teraz mi chýbajú.

Vo vlaku domov hneď premýšľam čo ďalej. Mal by som sa ozvať Klárke. Sľúbil som jej ukázať Tatry. A prečo rozmýšľam nad Západkami keď jej môžem ukázať rovno Vysoké? A už aj začínam plánovať. Ale to už je opäť iný príbeh. Človek by nepovedal, že sa uskutoční už o dva dni :)

Na Chlebe už opäť ako doma :)

Budem sa asi znovu opakovať, ale snehu je stále pramálo. Je posledný Januárový týždeň a stále sa nedá jazdiť normálne ani Kriváň, ani lesy. Mierka udáva len okolo 30 cm snehu pre Malú Fatru. Čo s tým? Nejako si predsalen musíme poradiť.

Nikdy, nikdy neomrzí

V sobotu 25. januára končím v práci až o šiestej večer. Parťák Lukáš ma aj tak čaká a okolo pol ôsmej vyrážame od posledných domov v Šútove. Na to ako je pramálo snehu, stále sa dá šľapať priamo z dediny. Fascinujúce. Za všetko môže už vari mesiac trvajúca inverzia.

Na Chlebe

Dnes ideme ako rakety. Nechcem Lukáša obmedzovať. Ide sa mi fajn. Ani sa mi dokonca nezdá, žeby som to nejako hrotil, dokým neodbočíme na skialpovú skratku. Je pravda, že za celý deň som toho moc nepojedol a dosť času som strávil na záchode. Preto som sa aj bál či mi toto tempo dokáže vydržať až do cieľa. No nedokáže..

Po sto výškových metroch v skratke ma tak dodžube, že sa musím zastaviť. Prázdny žalúdok protestuje silným kŕčom. Kokos. Dobreže ma neskrútilo do klbka. Mám čo robiť vystrieť sa. A je donaháňané sa. Lukáša niekoľkoráz posielam dopredu, že sa stretneme na chate, ale nechce ísť. Znervózňuje ma, že si dokáže vedľa mňa ešte vypisovať na mobile. Ja ledva prekladám nohu nad nohu. Veľmi pomaličky, ale už s rozumom stúpam vyššie a vyššie. Verím, že hore sa raz doplazím.

Nakoniec to prišlo. Som tam. Musím chytro niečo zhĺtnuť ale hlavne vypiť. Na chate je kopec známych, ale na noc sme aj tak všetci skončili o chatu nižšie. U lyžiarov. Okrem nás tam boli len 4 ľudia, každopádne sme aj tak spali v obývačke na gauči. Predtým padlo ešte zopár Chegevarov, pozreli sme Harryho Pottera, a keby mi niekto pri poslednej reklame nevypol televízor, tak by som si mohol odškrtnúť aj to, že som pozeral na film Total recol. Ťažko povedať o čo tam ale vlastne išlo. Alkohol a únava sú významné premenné do tejto rovnice.

Ráno samozrejme nesmie chýbať budík na východ Slnka. To si nemôžem nechať újsť. Má byť pekne. Matúš ani nezamrmle. Kubo si aspoň so mnou na rozbehnutie šupne pozostalé zvyšky Chegevaru. Lukáš vstáva na nohy. Ideme teda dvaja. Ako vždy zase mi to dosť dlho trvá dokým sa vyteperím z chaty. Niežeby Lukáš tiež dlho nesedel na záchode. Máme pol hodinu do východu Slnka. Pred hornou chatou stretáme už pracujúceho Filipa. Prehodím s nim pár slov a popritom čakám na rozospatého Lukáša. 

Zaplavený Turiec

Nestojím ale dlho, idem radšej pomaly dopredu. Bojím sa, že opäť nebudem stíhať. Moc som toho nenaspal, ale to asi ani Lukáš. Napodiv sa mi dnes ide vari lepšie ako včera večer. Pred vrcholom obúvame dokonca aj mačky a presne na sekundu prichádzame hore na východ Slnka. Rozplývať sa nejdem o tom ako mi znovu mačky nesedeli a musel som ich znovu raz v polke svahu doťahovať. Rozplývať by som sa mal skôr nad tou nádherou okolo. Dnes to ozaj vyšlo. Bola exkluzívna inverzia. Taká akú aj ten čo ju vidíva pravidelne nevída často. Na vrchole bolo okolo nás ešte zopár ľudí. Tí poslúžili ako perfektné modely.

Hromové zdravia Západky

Keď nám už začne byť zima letíme het. Musíme vyberať kadiaľ. Snehu je len tak-tak na kľučkovanie pomedzi fľaky. Pešo musíme zísť na sedlo pred Hromovým a odtiaľ si už užívame krásnu drkotajúcu lyžovačku po ľade popod skaly až na cestu ku chate. Tam obujeme pásy a o pár minút sme na chate.

Ideme za novými dobrodružstva; za nami Chleb a Hromové

Dáme si vydatné raňajky, čo to pomôžeme babám okolo izieb a keďže Matúško vymýšľa a Kubo sa nám stratí hneď po štvrť hodinke šľapania, nakoniec ideme na dnešný výlet po Fatre len ja a Lukáš. Kuba zrejme pomýlilo aj to, že sme sa dali traverzovať Bochník. Aj keď sme si jasne povedali, že ideme na Hromové. Kubo, ale vyzerá, že myslel sedlo pred Hromovým, do ktorého zrejme nalyžuje presne tak ako my ráno. Kubo je teda na Bochníku a my už pod skalami. Rýchlo prebehneme aj popod Hromové a o chvíľku sa ocitáme na Stenách, južnom vrchole. 

Stoh nás už čaká

Snehu mááálo. Odtiaľto to do Šutovskej doliny nedáme. Každopádne nedá mi to. Videl som len pred pár dňami foto, kde zo stien bolo vidno kóóópu snehu smerom nadol a aj potom smerom nahor na Stoh. Spúšťam sa nižšie po hrebeni smerom do sedla v Stenách. Tam ale nedôjdeme. Už predtým sa ukáže známa pláň z foto a môžeme ísť na to. Lyžovačka oproti ránu luxusná. Sneh odmäkol a užívame si dokonalú jarnú firnovačku. Čistá paráda až po seník pod hrebeňom. Ale čo teraz? Od doliny nás delí ešte dosť lesa. Stáčame doľava a kade to ide, tade sa spúšťame nižšie. Dôjdeme až do lesa. Začína škrupina a je čo robiť lyžu vobec otočiť. Pod pár centimetrami snehu začína byť cítiť skaly. Bol to boj. Lyže si zase užili jazdu "snov". Ku minulej diere v sklznici pribudla ešte jedná taká.

Ideme na to?

Konečne sme ale pri potoku. Nahadzujeme pásy a ideme hore. Je to bezpečnejšie ako zjazdovať po zakrytých skalách. Aj keď niektoré Lukášové kreacie prechodu potoka na pásoch po padnutom strome a pod. vyzerali na poriadnu držku. Všetko ale zvládame a po chvíli sme pod Stohom. Presnejšie asi pod žľabom spadujúcim na Juhozápad. Pristrmuje. Nejaká stopa tu ale už je. Snažím sa ísť po nej aj keď veľakrát je tak vytopená, že keď po pár metroch znovu príde sneh neviete kade pokračovať. Postupne redne listnatý les a dostávame sa medzi nejaké nízke kríky, kosku a malé ihličnaté stromčeky. Ponad kosodrevinu je to za trest. Lyže sa prepadávajú medzi vetvy a potom nie a nie nohy vytianúť späť spod škrupiny. 

Vyzerá to fajn..

V zatienených miestach, kde zase koska nebola, povrch šmýkal ako besný. Máme čo robiť vymanévrovať z tejto zapeklitej situácie. Vegetácia ale postupne končí, my stúpame a ani sa nenazdáme a sme hore. Tam po snehu skoro ani stopy. Tam si skôr deku môžeme rozprestrieť. Najteplešie zase ale nie je. Od rána svieti Slnko ako besne (aj keď nehlásili), aj keď pomaličky sa začína zahaľovať do nejakého oparu. Znovu nám začína byť zima, tak sa nezdržujeme. 

heeeeya

Lyžovanie na začiatku bolo fajn ale pomedzi kosku celkom stiesňujúce. Nejak sa ale predsalen vymotáme a opäť sme pri jednom z mnohých seníkov. Poriadne sa rozhliadneme a vyberáme sa jednou z mnohých možnosti do lesa pod nami smerujúc do potoka Šútovka. Vchádzame do jedného krátkeho a hlbokého žliabku. Spočiatku to v ňom ide, dokým sa ale opäť nezjaví pani kôra na snehu a kopec drevenej fazule. Stromy boli ozaj nahusto. Niektoré miesta idem tak, že spravím cik, otočím sa a spravím cak. Proste v škrupine pomedzi husté stromy to mne otočiť nešlo. Konečne sa dostávame opäť do doliny. Čo teraz? Lukášovi už začína chýbať morál. Ja sa dnes cítim celkom fajn. Mňa by to lákalo ešte otočiť Steny aj dvakrát. 

A už pučíme na Stoh; Steny na dlani

Lukáš to ale už tak necíti a aj Slnko sa zahaľuje čím ďalej tým viac, a tak len vystúpime žliabkom spádujúcim za Poludňový grúň na severný vrchol Stien, a potom už len po hrebeni až po Hromové a odtiaľ pôjdeme na chatu. Snehu aj v žľabe pod Grúňom bolo málo. Už si začíname celkom zvykať, že pásy sa skôr využívajú na trávu ako na sneh. Okolo Grúňa začína byť ľadovo. Zmenil sa náklon slnka na svah a už aj mrzne. Ja to stále cítim ale na krátke tričko. Nefúka. Mačky nemám, ale po chodníku to ide celkom dobre aj bez nich. Myslím si, že aj celkom bezpečne a hlavne celkom rýchlo, keďže sme o chvíľu opäť stáli na Stenách južnom vrchole

Chceme si ešte raz polyžovať, a tak sa spúšťame opäť smer cesta na chatu. Tentoraz ale až veľmi blízko vrcholku Úplaz na bočnom hrebeni. Aj odtiaľ sme ale do desať minút na chate. Konečne obed. Trvalo nám to celé o dosť dlhšie ako sme očakávali. Potom som mal skoro prúser, keďže Lukáš si musel najprv vydýchnuť a až potom spráskať jaternicu, v čase keď sme mali už letieť na vlak do Vrútok. 

Na Stohu snehu nieto..

Generál už primŕzal, za vidna to šlo ale dolu celkom rýchlo. Rýchlo zletíme aj zvážnicou na skládku, a tam lyže vypíname. Nemá zmysel doničiť sklznicu ešte viac ako doteraz. Odtiaľto je to po auto možno až 4 kilometre napešo ale čo už. Zdá sa, že mi to aj tak stojí za to. Lebo prídem určite na lyžiach znovu. Lukáš ma odvezie ešte celým Šútovom až ku Váhu a okolo šialenej cesty I/18 som po pár minútach na vlakovej zástavke. A je po víkende. Na to, že som polovicu strávil v robote stálo to za to.

Pohľad na východ

Je tu ale opäť pracovný týždeň. Vlastne už asi 2 týždne chodím pravidelne od pondelka do piatku (ak nie aj viac!) do roboty. Lenže tentoraz mi to opäť nevyjde. Lukáš vraví, že doktorko, ktorý nám dáva štempeľ o zdravotnej spôsobilosti na pretek Skymarathon Monte Rosa ma chce vidieť osobne. A už je čert na stene namaľovaný. V robote dávam podpísať priepustku a utorok poobede letím hore opäť. Sneží.

Po ceste na Poludňový grúň

A sneží až toľko, že šľapem večer od Váhu. Od odbočky na Šútovo. Naša cesta je minimálne 5 cm pod snehom. Fascinujúce. Je zmena smien, tento úsek je dlhý a hlavne začalo fakt prudko snežiť. Všetky tieto okolnosti prispeli k tomu, aby som asi prvykrát v živote šľapal už od Váhu. O tom, že je ozaj ideálne počasie ak tak na lyže ma presvedčila hneď papuľa po dvadsiatich metroch na bicykli. To je tak keď máte len prednú brzdu a sliky obuté na kolesách. Skoro som rovno do kočíka pani nasadol. Áno, aj autobusy jazdia medzi Martinom a Vrútkami, ale nečakal som že až taký Mordor nastane vonku.

Ešte raz pohľad naspäť

Mordor nastal aj nad Šútovom, kde skončila už aj posledná stopa. Sneh bol vlhký a nenormálne lepil. Cítil som sa ako na podpätkoch. Predok aj zadok lyže stál asi 5 cm nad snehom a kráčal som ako na chodúľoch. Striedali sa vo mne pocity zúfalstva s pocitmi šťastia (alebo skôr prehovárania sa, že je to šťastie), že môžem trénovať skoro už ako splitboardista s jeho závažím na nohách. Po minulej sobote si ale dávam pozor na prepálenie. Snažím sa brzdiť sa. Ale iba tak, aby som tam nezostarol. Cítim sa počas celého výšľapu o dosť lepšie. Asi to bude tým, že som šiel o 10 minút nakoniec pomalšie :D

Opäť na Južnom vrchole Stien do sedla za Hrmovým ide veľka expedícia

Hore pohodička. Okrem pár známych na chate, Klárky s Marikou tam nie je skoro nik. Presne si už nepamätám. Každopádne posedeli sme skoro do polnoci. S Klárkou je vždy o čom kecať. A vlastne viéém. Na chate bol aj Peťo a Klárkiny "kamaráti" z dolnej chaty z Čiech, ktorý chodia každý rok ku nám na týždeň lyžovať. Pivko dalo pivko, štamperlík, štamperlík a bola polnoc. Dobré nám bolo. Už len nech ráno výjde počasie.

Odbočka od Váhu smerom na Šútovo. Ťapkáme

Ráno vstanem na budík. Ani len nezleziem z postele, radšej pozriem vebku. Mizeria. Je ešte tma, ale zdá sa mi, že je tam hmla. Kašlem na to. Spať sa mi už nechce. Len chvíľku pofejsbukujem a idem radšej zakúriť. Vonku je ozaj hnusne. Hmla sa drží. Minulý rok by som šiel minimálne točiť hore dolu Generál, ale tento rok som zhýčkaný Slnkom. Radšej si dám poriadne raňajky.

A tieto rána na chate :)

Až okolo ôsmej začína spoza okna vykukovať nejaký lúč. Idem pozrieť ku oknu a už aj vidno celý Chleb a dokonca modru oblohu. Rýchlo spráskam posledné kúsky z raňajok a letím hore. Pri včerajšom výšľape sa mi zdalo, že napadlo minimálne 10 centi snehu, ale Bochník a hlavne samotná stopa na Chleb bol čistý ľad. Som sa poriadne nahromžil prečo som si nechal mačky na stolíku v izbe na chate. Nevadí, nejako som sa hore vyštveral.

Chleb nám konečne pocukrilo

Dnes až tak teplo nie je. Aj dosť čerstvo fúka a aj musím chytro letieť dole na vlak. Vyzujem teda pásy a letím do sedla pred Hromovým. Ľad striedajú nafúkané vankúše, v ktorých priam v momente lyže stoja. Nedá sa mi to poriadne lyžovať. Moc si to dnes neužívam. Zlyžujem priamo ku smerovníku Kopiská. Chcel by som traverznúť Bochník tak, aby som nemusel znovu lepiť pásy ku chate. Snehu ale málo a už som fakt nízko, aby sa mi to podarilo. Jedine sa mi podarilo parádne sa zakliesniť do kosky. Mama mia, práve teraz keď sa tak ponáhľam.

Zo spoločného výstupu s Klárkou Generálom nebude nič. Nestíhame. Niežeby sa nakoniec Klárka chystala :D

Svahy Hromového a Úplaz

Rozlúčim sa s osadenstvom chaty a letím dolu. Musím ku doktorovi pre stempeľ. Vybavím zdravotnú kartu u nás vo Vrútkach a hneď aj letím smer Ružomberok. Lyže nechávam u Lukáša v robote a ja idem na to. Doktorko je pohoďák. Trošku ma popozerá, ale je jasné, že na mňa si nič nenájde a teda o pár minút vychádzam od neho vysmiaty z podpisaným papierom v ruke. Ak to výjde o necelých 5 mesiacov môžeme ísť na to!

Hromové..

Lukáš dorobí a ideme naspäť. V Hubovej si obzrieme ešte asi milion päť bežiek, na ktore len divne čumíme, keďže sa do toho vôbec nevyznáme. To je tak keď sa skialpinista rozhodne pretekať v bežkárčení. Nakoniec sme nič nenakúpili. Bežky sa nakoniec požičali od kamaráta a mňa len zase rozhecovali pohľady na niektoré krásne ľahké skialpinistické lyže. Nič nebude. Nemám na to. Radšej si musím na leto tenisku kúpiť.

Krkahájmi naspäť ku chate

Domov na Chleb ideme dnes potokom. Za nami so skoro dvojhodinovým meškaním letí Ivo. Po telefóne mu vysvetľujem stopu potokom. Samozrejme, že nakoniec skončil na klasickej skialpovej skratke. Veď som sa divil, že nespomínal kadečo čo tam prežil. Aj keď pri Ivovi nikdy nevieš. On sa už aj v pralese stratil. On má už čo to odžité. Opäť sa večer pretiahol až do druhého dňa a opäť som sa "dosýta" vyspal. Ráno klasické štvrkové vstávanie. 4:45 budík. Verím, že okolo 6:00 budeme už v Šútove, a že Ivo ma odvezie do Vrútok. Stalo sa a ako tak stíham. Vo Vrútkach nasadám na bajk a v Martine sa dokonca pred prácou stíham aj najesť. A vlastne nie. Na raňajky som nemal v ten deň nič.

Dobre je tu..

Navadí. Stálo to za to. Opäť pobudnem dva dni v práci. V piatok ma už ale dobre mrví dokým odbije posledná. Potom už ale znovu letím domov. Dnes sám ako prst. Dnes sú všetci buď pretekari alebo nekamaráti. Ja by som si teda pretek za Chleb a ľudí čo ma tu čakajú určite nikdy neopovážil vymeniť. Hore už čaká Klárka, Domča a Marika. Cesta bola príjemná. Síce je odmäk jak hovado, nado mnou posvecoval mesiac. Na Zajačke stretnem vari pol Martina (dokonca aj časť Trnavy). Hneď z kraja stojí Lenka s Cibulom, s ktorými to nakoniec v celkom parádnom čase vybuším až hore, a z hora dole sa zase práve vracia Kubo.

Cestou domov (foto: Lukáš Hladký)

Hore prichádzam o čosi skôr ako parťáci. Hneď si sadám za "náš" stôl. Konečne som medzi svojimi. Parťáci z výšľapu sadajú vedľa a večer dokonca dorazí aj nelyžiar Jimmy. Samozrejme aj dnes bez lyží. Ževraj málo snehu. Chvíľku posedeli, ale potom leteli domov. Ja už doma som. Ako už zvyčajne zase prešiel deň a stále sme v jedálni. Opäť je jedna, keď moje očko zahliadlo svoju posteľ.

Syplo náááám, konečne, vo Februári

Ráno ako zvyčajne dávam budík hodinu pred východom Slnka, no znovu nič. Znovu hmla. A dnes hmla vydržala celý deň. Celý deň som čakal na krátučke okno a pár lúčov Slnka, ale dnes to nevyšlo. Nehnevám sa, aj keď podľa fotiek sa vo všetkých iných pohoriach dalo v tento deň aspoň niečo vidieť. Ja som si na chate aspoň čo to oddýchol a hlavne mohol pomôcť babám. Ani som sa nenazdal a už aj bol večer. Čas sa rozlúčiť. Veľmi, ale že veľmi mi bolo smutno opustiť všetko toto čo mám tak rád, no nemám na výber. Zajtra idem do roboty a dnes musím minimálne defekt opraviť. Aj nabudúce bude deň. Aj keď už zrejme nikdy nie takýto. Som neskutočne zvedavý, kde ma posunie možno objatie ďalšieho dňa.

A znovu práca. Znovu som dolu v ríši divných uponáhľaných ľudí. Chytro odtiaľto preč. Tri dni som vydržal!!! Ale viac už nedokážem. Dokonca nasnežilo. Ale že riaaaadne. V utorok teda beriem na stredu dovolenku a hybaj hneď po praci horec. Aspoň do štvrtka :)

Chcel som ísť hore až v stredu, ale keďže Lukáš môže iba dnes a Gabrielita s Chelsey môže až v stredu, tak sa obetujem a pôjdem obidva dni. V stredu beriem deň dovolenky. Vyzerá, že napadne pol metra sňahu a možnože sa aj Slniečko ukáže. Už len vymyslieť čo spraviť s tou víchricou čo na hrebeni panuje.

V Turci leje ako z krhly. Hladiny riek sa dvíhajú a na viacerých miestach sa dokonca vylievajú z korýt. Hlásia až 3. stupeň povodňovej aktivity, a aby toho málo nebolo, je aj kopec vyvrátených stromov a s tým spojené výpadky elektriny, či nezjazdné cesty. Do Šútova sme sa ale dostali. Idem hore spolu s Lukášom. Rozmýšľame čo bude lepšie. Nechať sa vyfučať na Generáli alebo veriť, že nedostaneme po hlave stromom v potoku? Tam to bude ešte o to náročnejšie, že po stope asi ani slýchať nebude. Ideme Potokom.

Stopu si možeš robiť kam len chceš :)

Celkom to ide. Vietor až tak nebesnie. Jeden - dva spadnuté stromy sme našli. Spočiatku snehu nie je veľa a musíme poriadne improvizovať ako nespadnúť do potoka, ale každým jedným metrom snehu pribúda. Razíme si cestu haldami prašanu. Nejde to rýchlo, fučíme ako parné lokomotívy, no stálo to za to. Dokonca aj lyžiarsku chatu presne trafíme. Bál som sa, že nás hmla zavedie kade tade len nie správne. Na lyžiarskej odovzdáme chlapom zabudnutý telefón a po pár minútach a pár frťanoch vychádzame odtiaľ poriadne vysmiatí. Nohy zatuhli a posledné metre na chatu dali ešte riadne zabrať. Na chate nás už čaká Filip s Katkou. Môžeme oddychovať.

Panenskéé..

Večer prešiel ako voda a je tu opäť ráno. Lukáš musí ísť dolu. Idem s nim. Nebudem vyspávať. Je hmla a stále sneží a fúka. Nového snehu je toľko, že som sa dokonca nezvládol ani len na Generál zošúchnuť cez somársku lúčku. Ako pristrmie, tak to trošku už ide, ale aj tak žiadna sláva. V hmle a čelovke sme radi, že netrafíme niektorý zo stromov povedľa Generálu. Chceli sme ísť dolu skialpovou, no nakoniec to dopadlo tak, že sme skončili niekde v hustom ihličnatom lese presne v strede medzi skialpovou a turistickou. Lukáš už dostáva strach, že sme sa oficiálne stratili a nestihne do roboty. Nakoniec sme sa ale našli a po pár minútach sme na skládke a o chvíľku aj na Romane. Lukáš letí dolu, ja idem naspäť hore. Treba udržiavať stopu v potoku.

Prvých 20 metrov od zákruty sa zdá, že nebude problém, ale vyššie stopa skoro úplne mizne. Rozvidnelo sa a celkom sa dokážem orientovať. Ide to vari aj rýchlejšie ako včera. Za noc každopádne opäť pripadlo zo 10-15 cm. Stopu ešte viac vytuním. Už neexistuje žiadny traverz v cca polovici stúpania z potoka na chatu. Trafil som to skoro direkt presne. 20 metrov ma delilo, aby som minul zahnutie chodníka doprava. Hore je snehu o dosť viac ako nižšie. Znovu fučím ako ježko, ale pred ôsmou ráno som už aj tak  naspäť hore.

Prichádza brigáda odhadzovať sneh. Potom raňajky a nakoniec prichádza aj Kubo s parťákom. Chvíľku pokecáme a ideme opäť dolu. Rozfúkalo sa, ale aspoň nie je tma. Moje bežky znovu nejdu. Celý Generál som prefrčal šúsom. Päty lyže boli pol metra pod snehom a len mi lyžiarky a špičky meter nad zemou trčali. Skratkami opäť lyžujeme až po skládku. Zbehnem s chalanmi na Romanu a idem prešľapať potok znovu.

Stopa opäť zasypaná. Nad kotlinou sa ale začína ukazovať Slnko. Vyzerá byť sľubné poobedie. Každopádne v potoku stále čosi sypé. Mám podozrenie, že to je sneh čo strháva vietor z hrebeňa. Opäť si prešľapem našu top stopu potokom a znovu som hore. A už len čakám na Slnko, ktoré sa nie a nie ukázať. Vietor sa zdá byť čím ďalej silnejší. Niekedy nie je za oknom vidno ani na meter.

Cez obed prichádza aj majiteľ chaty. Prehodíme nejaké to slovíčko, či dáme jeden - dva horčeky. Kokos, spolu s tou dvanástkou mi to tak udrelo ako vari ešte nikdy. Rýchlo Filipa žiadam o kapustnicu. Musím to zajesť. Razom je lepšie, ale ešte lepšie bolo po jaternici. Ale Slnka stále nikde. Ľudia na chate sa striedajú. Nik nechápe môj zámer ísť vyššie nad chatu. Vlastne ani ja nie som si istý na čo je to dobre, ale bez toho neobsedím.

Keď sa objaví opäť jedno dvojminútové okno so Slnkom letím. Ide to. Nezdá sa mi vietor až tak neznesiteľný. Snažím sa ísť okolo Bochníka tak, aby ma čo najviac kryl. Na chate som si myslel, že to pustím už v sedielku za Bochníkom, ale ono mi nohy dákosi nechceli zastať. Už aj traverzujem samotný Chleb. A za pár minút som hore. Dokonca sa mi ani nezdá žeby tu hore bola až taká Sodoma-Gomora. O zem ma nehádže a dokonca po zhodení pásov mi nie je ani natoľko zima, žeby som sa vykašľal na fotenie. Spravím teda pár selfí, z ktorých samozrejme vo vetre a víriacom sa snehu nič nevyšlo a letím dolu smer Snílovský potok.

Fúkať začalo až okolo skál pod vrcholom. Dal som si okuliare a videl som nič. Ani som nevedel vyhodnotiť či sa hýbem a či nie. A vlastne tak mi zmrzla tvár, že som vlasnte ani nevedel či sneži a či mi je vôbec zima. Rýchlo sa snažím odtiaľ preč. Ako sa vzdiaľujem od hrebeňa vietor ustáva a užívam si dokonalú lyžbu. Nalyžoval som naspäť do Oškvarkovej muldy a za chvíľu som už aj bol v potoku. Bola to genialitka.

Doma :)

Dokým som obul pásy, rozhodol som sa ísť hore znovu. Musím skúsiť aj Kriváň. Ešte vládzem a je aj vidno. Potokom ale duje neskutočný protivietor. Je to na hrane, že sa idem otočiť. Jedine sa chlácholím, že Révayka je otočená o 90° na potok, tak verím, že vietor potom zoslabne. Nakoniec tak aj bolo. V mulde príjemný vánok. Postupne stúpam. Začína ale ubúdať svetla a čím vyššie tým väčší vietor a menej snehu. Dokonca nad muldou už po prašane ani stopy. Čistý ľad ako pred snežením. A keď som aj narazil na nejaký náznak čohosi nového, tak to boli neskutočne tvrdé a vysoké vankúše. Bojujem. V hlave mi prebieha súboj dostať sa na vrchol a načo je toto všetko dobre? Čo to bude za lyžovačka? A fotky bude aké? Kašlať na to. Idem dolu.

Skúšame Bochník vo vetre

Vietor mi fúka odzadu. Pásy nie je problém dať dolu, ani si ich odložiť. Horšie je už urobiť prvý oblúk. V okuliaroch nič nevidím a vietor ma zozadu neskutočne tlačí. Vobec neviem rozlíšiť strmosť terénu ani akou rýchlosťou sa vôbec hýbem, a či vôbec dopredu alebo dozadu. Každú chvíľu narážam do nejakého vankúša alebo záveja. Ešteže som sa rozhodol ísť dole a nie ešte vyššie. Keď sa aspoň trošku vietor zmierni, okuliare skladám z očí a radšej budem bojovať so štípajúcimi očami ako so šeroslepotou. V potoku už rýchlo zlyžujem pod Oškvarkovú muldu.

Pásy musím nahadzovať po jednom. Chvíľka nepozornosti a je noha po pás v snehu. Ledva sa na jednej lyži vyškriabem nad povrch. Skoro ako vyštverať sa vo vode na drevené prkno. Počas šľapania to už ide. Tých 15 čísel zabárať sa je optimum dnes. Začína krásne svietiť mesiac. Čelovku nevyťahujem. Verím, že to do úplnej tmy zvládnem a hlavne verím, že sa už dnes nejdem ani stratiť. Podarilo sa. Veľmi ma teší, že človek to tu už tak dôverne pozná. Prichádzam presne ku starým základom chaty. Ešte je to kus technický náročné, ale podarilo sa mi dnes konečne dostať pred chatu cez plot. Na dnes stačí. Poďme si oddýchnuť.

Lyžba Oškvarkovou

Na chate ma už víta Gabrielita a jej kamoška Chelsey y Walesu. Ja a iný jazyk nie sme moc v láske, tak spolu moc nenakecáme ale vari som to nejako zvládol. Dokonca, keď v noci budila Gabču a vstal som ja, zvládol som vydedukovať, že chce pomôcť s otvorením okna. Večer na chatu prichádzajú aj iní Martinskí známi bušiči. Prehodíme pár slov, následne už len od Filipa vyfasujeme 20 kíl zemiakov a máme o zábavu na večer postarané. Na chate sa vždy niečo nájde. Každý jeden deň tu milujem. Som rád za všetko a všetkých čo mi priniesla táto chatička. Večer sa tu vždy zaspáva s tým, že ďalší deň stál za to :)

Posledné lúče dňa

Ráno ako už pravidelne. Klasický štvrtok. Vstávam 4:30 a 5:05 vyrážam. Baby už nebudím. Dnes idem dolu sám. Nevadí mi to. Cez zimu bez medveďov to ide o kus ľahšie. Za pár minút som dole. Dnes to šlo až na koniec Kríčkovej. Je pravda, že potom som ale musel ešte pár metrov v Šútove prebehnúť v lyžiarkách. Každopádne vlak som stihol. Boli to krásne dva týždne na chate. Ale nachvíľku stačilo. Treba sa ísť pozrieť aj mimo domova. Žeby opäť prišiel čas na Tatričky?