Sumár roku pána 2016 alebo kde všade odporúčam pozrieť

Rok 2016 nezačal najšťastnejšie. Premotivovaný som začal trénovať na beh v horách deň noc a po dvoch týždňoch bolo dotrénované a problémy s nožičkami sa ťahajú raz menej, raz viac, raz to, raz hento až doteraz, ale pekne poporiadku.

Presne dátumy nebudem písať aj keď možno by som to kdesi vydoloval. Hneď prvý výlet v roku bol do Kremnických vrchov. Z Turčeka sme sa vybrali cez Krahule a chatu Hostinec na Tri Kríže s krásnym výhľadom na Bystrickú stranu a potiahli sme to zimno-jesenným chodníkom plným lístia a snehu až na Skalku. Odtiaľ bolo v plane ísť až na Kordicke sedlo ale naspäť nás zahnalo stádo asi piatich zúrivých psov voľne v lese bez majiteľa a tak do naspäť do Turčeka sme zišli nejakými zvážnicami.

Stred Európy v Kremnických Baniach

Posedenie pred chatou Hostinec v Kremnických vrchoch

Druhý výlet mal byť iba na Lysec u nás vo Veľkej Fatre ale nedalo mi chodiť stále iba na známe miesta a tak som Martina prehovoril ešte na mordu kopec Lúčenec. Je to kopec medzi Sklabinskou a Kantorskou dolinou. Prehováral som Martina kadejako, že ako tam hore bude nádherne a že tam budú neskutočné výhľady, ale zase extra sláva to nebola. Bežnému turistovi ozaj radšej odporúčam Lysec. Na výstup na Lučenec potrebujete mať asi nejaký domáci citový vzťah. Asi tam moc ľudí nezavíta.

Lúky na Záborí

Katová skala

Záborie, pohľad na Lysec

Ako tretí výlet v poradí bol klasický prechod hrebeňom Malej Fatry od Strečna, cez chatu pod Suchým a Chlebom dolu do Šútova. Keď výjde počasie a je všade zimná nádhera je to jeden z najkrajších zimných prechodov na Slovensku. Ale tu už treba pamätať na nejakú tu zimnú výbavu a samozrejme vedieť koľko má kto síl. Lebo počasie sa môže z hodiny na hodinu zmeniť príde hmla a potom treba rozvahu. 

Na chate pod Suchým

Suchý, pohľad na Malý Kriváň

Výhľad zo Stratenca na Biele skaly, Suchý a vzadu Martinky

Malý Kriváň

Na Malom Kriváni

Štvrté miesto kde sa mi podarilo dostať tento rok bolo České Švycársko. Išlo o bežecko-turistickú akciu Ledopádová stovka. Pre problémy s kolenom po nočnom úseku som to musel aj s parťáčkou Julkou, ktorá to ťahala v zime a mokre na chorobu ukončiť po 40tich kilometroch. Okrem určite nádhernej prírody, ktorú sme si ale moc neužili (je ževraj podobná ako naše Diery alebo Raj, pre ľadovú výzdobu a kopec rebríkov), po skončení je aj vyhodnotenie tých najlepších chodičov na dlhé trate v celom Česku a Slovensku a následne je potom excelentný ledobál. Si predstavte ako to môže vyzerať, keď do cieľa prídu ľudia po 120tich kilometroch :D Jedinou nevýhodou je to, že sa to nachádza až pri Nemeckých hraniciach. Ale ako viacdňová zimná turistika to musí byť TOP. Fotky, kedže sme šli stále iba v noci nemám.

Na Ledopádoch som si teda koleno odprášil na niekoľko mesiacov a skončilo teda aj objavovanie nových miest. Po dlhom čase môžem ako ďalší piaty výlet nazvať Testovačku čeloviek vo Vrátnej sponzorovanú športovým obchodom Trekland. Pre koleno som ledva vyšiel Dolné diery. Kedže išlo o testovačku tak sme poskúšali všetky možné čelovky a na Podžiari sme ochutnali expedičnú stravu, posúťažili o nejaké ceny a pobrali sa cez Štefanovú naspäť do Terchovej. Fotky opäť žiadne, ale čo viem tak Trekland robí podobné akcie aj naďalej aspoň raz za pol roku.

Šiesta možnosť ako vybabrať s pokazenou nohou je zájsť na nejaký outdoorový festival. Napríklad ako som spravil ja na festivale Cestou-necestou. To je ďalší príval informácií, kde čo zažiť. Niekedy treba zobrať rovno zápisník a zapisovať si potrebné informácie do budúcna.

Noha stále na prd a tak asi po piatich rokoch som si povedal, že idem vyskúsať lyže. Vôbec nesúhlasím so zdieračkami v lyžiarskych strediskách ale keď stále otáľam so skialpami tak som to vyskúšal ešte raz takto. Dali sme si Vrátnu dolinu. Našťastie už bolo dosť snehu, lebo po troch jazdách ma už zjazdovka tak nudila, že som si to potom brúsil prašanom všetkými smermi len nie po zjazdovke

Doma už nedokážem obsedieť a tak ako ôsmi výlet roka idem vyskúšať kolienko do ferratu HZS. Po snehu už ani stopy. tuším to bol už apríl. A kedže na prvýkrát sa mi to neskutočne páčilo a noha držala tak som si to dal v priebehu týždňa hneď 2x. Veľa kamarátov a ani jeden tam ešte nebol. Bolo treba poukazovať krásy Fatry. Určite ak tam ešte niekto nebol tak by mal napraviť túto chybu. Človek čo nemá panický strach z výšok to zvládne ľavou zadnou a ten čo má použije ferratový set.

Apríl v plnom prúde a oslobodzovanie Slovenska po Druhej svetovej taktiež. Ako desiaty výlet som sa teda dal na druhú stranu pretekov a to ku organizátorom Behu oslobodenia Turian. Dedinský beh pre všetkých. Malých i veľkých. Aj keď tu je toľko kategórií pre deti, že nazval by som to aj rodinný beh a super možnosť spoznať Turany a okolie. Veď kúsok odtiaľ je napríklad Šútovský vodopád alebo už spomínaná ferrata.

Pred vrcholom celého roku celkom depka z pokazených nôh. Bolo ju treba trochu zahnať a tak som sa vybral na iný festival. Tentoraz na Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline s názvom Allegreto. Asi to nie je pre každého ale, kto má rád orchestre a neskutočné výkony sólistov na klavíri, husliach, čele, harfe alebo zážitok s operného spevu spojené s atmosférou filharmónie tak nie je o čom. Jednoznačne odporúčam.

Ako dvanásty, vrcholový a najdlhší výlet roku, ktorý mi zmenil ďalší beh života bol výlet na Kanárske ostrovy. Človek by si pomyslel, že na Kanároch sa musím iba váľať na čiernom piesku. Kdežééé. Ak chcete vidieť hory, iné hory ako všade inde tak jednoznačne tam. A tým to len začína. Kanáre majú tuším 7 ostrovov. A na každom sú úplne iné podmienky. Fuerteventura a Lanzarote sú najbližšie pri Maroku a je tam mnoho naviateho piesku. Tam sme neboli, ale ževraj aj pláže tam sú zo žltého piesku, nie ako inde z čierneho sopečného. Z lietadla bolo dobre vidno ostrov Gran Canaria. Suchý ako haluz na strome a všade samé kopce čierne. Celý ostrov samá spleť horských hrebeňov.

 Tenerife, kde sme pristávali bol úplne iný. V strede sa týči jedná obrovská sopka, ktorá je jedným z vrcholov ešte rozľahlejšej kaldery, ktorá tvorí celý ostrov. Sopka od dna oceánu po vrchol ma tuším viac ako 8 kilometrov a je tretia najvyššia sopka na svete. Celý ostrov je suchý, lenže sever je krajina zo Stredozeme. Všade strmé kopce vystupujúce z oceánu. Všade borovicové lesy. Pri zapadajúcom slnku, ako sme to v jeden deň zažili, to bolo dokonalé. A o spaní na útese pri príboji ani nejdem vravieť. Vlastne nemám slov. To ticho čo vytvára sopečná ľahká hornina nie je s ničím u nás porovnateľné. Výjdete do 2000 metrov nad morom. Všade pod vami sú oblaky. Auta čo okolo Vás prechádzajú vôbec nepočujete. Ako keby ani zvuk nevydávali. A všade kde stojíte nad Vami ochrannú ruku drží 3718 metrov vysoké Pico del Teide. Najvyšší vrchol Španielska. Východ slnka z neho je na celú ódu pre básnika. Pod Vami nič len samé oblaky a voda. Všade naokolo. Ešte aj v máji ráno siaha teplota ku nule a kde tu sa nachádzajú snehové polia. V čase najväčšej zimy, nad ránom, pred východom slnka Vás ohrejú sírne pramene. A keď nakoniec výjde Oskar? Červenšie slnko sa azda nedá ani predstaviť. A za Vami 200 kilometrový kúžeľ, čo vytvára sopka na oceáne. Čo viac si priať? 

Cestu na Pico del Teide, cca 3000 mnm

3500 mnm

Tzv, Slovíkov kuloár, z opačnej strany ako bežní turisti. Proste Slováci

Vrcholovky

200 kilometrový tieň sopky

A to je len troška z toho, čo sme tam pochodili a videli. Určite za spomenutie stojí neskutočné jedlo z morských plodov, ktorého som sa nemohol dojesť, prvé moje lezenie a to hneď na Kanárskej skale(je to raj pre lezcov, lezecké cesty sú všade kam sa pozriete), túra do kaňónu s 200 metrovými stenami a značkami pozor nezastavovať s názvom Infierno bola tiež TOP. 

Strom El Drago

No ale toto bola iba prvá časť výletu. Ďalšími ostrovami sú ešte Frontera, o ktorej sa priznám nemám ani páru a na posledné dva sme sa vybrali loďou. Všetko sme boli skúsení vodiči a teda parkovanie auta do lode pre 500 ľudí bola malina :D ..veeľky zážitok, hlavne keď pri pristávaní lode, loď odrapí hneď pred Vami na móle nárazník a loďvedúci vybehne a zalamuje rukami. Ešteže tam boli šikovní námorníci, ktorí sa hneď hádzali po úlomky. A morská choroba môže začať. Napriek tomu, že loď mala zo 100 metrov dĺžky dosť to s ňou hádzalo. Polovica ľudí na lodi vracala do pripravených sáčkov. Zaujímavý pohľad na ľudí v depke. Ja s parťáčkou Bobčou sme sa nemohli nabažiť beztiažových stavov pri klesaní lode. Pri behaní po lodi sme raz za čas pristáli nejakému depkárovi na kolenách. A keďže nám nič nebolo, mohli sme si užiť nenormálny západ slnka z presklenej prázdnej VIP v prednej časti lode. Na La Gomere sme pribrali ďalších cestujúcich a pobrali sa na najzápadnejší z Kanárskych ostrovov La Palmu. Ostrov je totálne iný ako Tenerife. Celý je zelený. Všade rastú buď palmy a ak nie palmy tak banány a ak nie banány tak avokádo alebo borovice. Pre tých čo radi pozorujú hviezdy je to najlepšie miesto na pozorovanie hviezd na severnej pologuli. Najvyšší vrch ostrova Roque de los Muchachos vo výške cez 2400 metrov je posiaty observatóriami a značkami zákaz diaľkových svetiel, či v noci je dokonca zavretá rampa, aby ľudia na vrchol nešli vyblikovať. Samozrejme keď sme sa vybrali na pozorovanie my tak hore bola hmla, vietor a neskutočná zima. 

Roque de los Muchachos

Nedá mi nespomenúť značky ako pozor najbližších 48 kilometrov zákruty alebo pozor padajúce kamene. Áno na Kanároch ráno idete po hladkej ceste a v noci sú po ceste niekoľko desiatok centimetrov veľké šutre. Mojím excelentným zmyslom pre navigáciu sa nám podarilo dostať na cesty ledva pre jedno auto a na miesta, kde sme sa cítili ako v pravej džungli s lianami ponad cestu. Dostali sme sa priamo do banánovníkových polí, kde sme čakali kedy nám nejaký farmár strelí kolesá, videli sme niekoľko pláži, kde sme sa moc ale nezdržali. Proste 2 týždne na to bolo málo. 

Playa de Benijo

Sever Tenerife

Benijo

Los Tilos bridge

Prešli sme aj nejaké jaskyne, ktoré tam nezatvárajú ako u nás a môžete sa v nich potulovať desiatky minút. Lovili sme ručne krabov a následne si ich na variči varili, poliezli sme si slackline medzi borovicami, či spali na pláži v dobreže nie piesočnej búrke. Ale toto stále nie je všetko. To prečo sme tam šli najprv boli preteky seriálu Skyrunner world series. Áno rozhodli sme sa ísť na nejaké svetové kolo v behu po horách. Dali sme si jeden kilometrový výbeh od pláže na kopec El Pilar z niečo cez 1100 metrov a potom sme si dali poniektorí beh okolo kaldery na La Palme s parametrami 75km a 4400m+. 

Na preteku

Zažili sme najlepšiu Španielsku atmosféru ktorá sa ani len trošku nedokáže priblížiť tomu čo máme na Slovensku. Ľudia sú úžasne srdeční, až sa to nedá chápať. Či počas preteku, či počas všedného dňa. Ak máte radi aktívnu dovolenku tak šup na Kanáre. Po dvoch týždňoch sme odchádzali tak prebitý zážitkami, že ich doteraz ešte strebávame. Áno, to čo sme my zažili za tie dva týždne, ak nemáte radi zhon, treba rozložiť aspoň na tri týždne. Bude to voľnejšie ak nemáte radi zhon.

Tenerife sur

Hola

Paella

Playa de las Vistas

Barranco de Arrico

Playa de Benijo

Pico del Teide

Los Gigantes

Na Pico del Teide

Kanársky sneh :)

Ubytko 3250 mnm

Koťogo 3718 mnm

Sopečné vajcia

Výhľad z Guajary, 2900? mnm

Vracatko

Západ Slnka vo VIP

Cerveza nesmie chýbať

Roque de los Muchachos

Na obede v Llanos Negro

Cesty autom

Vitajte v džungli

Na severnom konci La Palmy

El Pillar

V prístave

Na štarte Transvulcanie ultra

Ako sme kraba varili

V jaskyniach

Každodenné mňamky

Kaldera Taburiente

Kuk

Nezastavovať..

No ale naspäť do reality. Ako trinásty zážitok si určite môžem pripočítať roztriediť asi 3000 fotiek, ktoré počas tých dvoch týždňov vznikli. Dokým som sa dal ako tak dohromady z toľkých zážitkov trvalo zo dva týždne.

No a odteraz sa vrece zo zážitkami roztrhlo ozaj úplne. Do konca roku bolo možno 5 týždňov čo som niekde nebol. Niektoré akcie som si vymyslel sám, na iné ma niekto zavolal, ale kedže mám slabosť na zážitky tak stačilo pol slovka a už som aj išiel. Takto to bolo aj s Trnavskou stovkou. Asi v utorok som sa dozvedel, že sa také niečo koná a v sobotu sme už svorne s partiou pučili. Je to prechod poväčšine hrebeňom Malých Karpát s tým, že sa obchádzajú Záruby so začiatkom na stanici v Bratislave a koncom V Brezovej pod Bradlom. Na tejto akcií nikto nerieši umiestnenia. Chodia tam ľudia dobrovoľne :D Áno tento rok sa toho zúčastnilo vyše 600 ľudí. Nejde ani tak doraziť do cieľa. Ide o to byť s ostatnými turistami spolu v lese. Ale áno, jednému parťákovi z podobných šialenosti bola táto trasa málo a tak vyštartoval deň a pol skôr v Trenčíne prišiel do Bratisky, tam sa otočil a zašiel naspäť do Trenčína. Rešpekt Jaro :)

Blesky na Roštúne (Vápenná)

Po 94 km cieľ :)

Ako 15ty výlet bol ďalší pochod. Teraz naprieč Strážovskými vrchmi. Takzvaná Strážovská motanica alebo Bánovská stovka. Podľa všetkého budúci ročník už nebude, čo je veľmi veľká škoda lebo podobnej akcie na Slovensku nie je. Išlo o to, že človek sa dozvedel kde má ísť až na štarte. Dostal miesto cca 20 kilometrov ďaleko a bolo na každom jednom ako sa tam dostane. A tam našiel ďalší koordinát. A takto dokým nemáte v nohách zo 120 kilometrov. Musíte riešiť kde sa najete, kde doplníte vodu a podobne čo na iných podobných akciách nemusíte a každých cca 20 km Vám dajú najesť a napiť. Komorná atmosféra na štarte spôsobila, že na trasu som sa vydal strašne opitý. Ešteže som mal parťáka, ktorý ma prvé kilometre viedol správnym smerom. Toto je problém večerných štartov a dobrej partie. Potom po 30tich hodinách neviete už držať oči otvorené. Strážovské vrchy som nikdy predtým nebol a našťastie som mal dobrých vodičov, lebo sám by som tam asi umrel. Keď Vám organizátor dal nasledujúci bod o tri hrebene ďalej tak ma poviedli nie že nejakými cestičkami. Pekne priamkou hore dolu cez doliny a kopce. Najpankovejšia akcia podobného typu na Slovensku. Škoda, že asi posledný krát. Ale aspoň som prišiel na to, že aj Strážovské vrchy sú krásne pohorie a taktiež doporučujem. Myslím, že aj týždeň by sa dalo blúdiť nádhernými lesmi.

Nasledujúci týždeň som vymenil dlhé akcie za tímovú akciu. Ide o Štefánik trail. Je to niečo podobné ako Trnavská stovka len opačným smerom. Štefánik sa ale skoro stále drží cesty hrdinov SNP. Ide sa Od Bradla až ku Devínu a naspäť do Bratisky ku soche generála Štefánika. Ževraj tých 144 km je niečo z histórie čo sa práve Štefánika týka. My sme šli ako 7 členný tím, každý po 20 km. Tímová akcia je naprd v tom, že každý člen ma obrovskú zodpovednosť na čo doplatil náš najlepší člen, ktorý pre odídené kolená skoro svoj úsek ani nedošiel. Ale povedzme si na rovinu. Keby všetko išlo hladko tretie miesto je naše :P Tímová akcia je množstvo nezabudnuteľných zážitkov na ktoré sa len tak nezabúda.

Na štarte

Popis trasy pre blúdiča :D

Vzor občerstvovačky

Sedemnásty výlet sa niesol v znamení Vysokých Tatier. Konal sa tam pretek Tatry running tour. Prvý deň nás večer vypustili prebehnúť sa okolo Štrbského plesa. Druhý deň Zo Štrbského plesa cez Ostrvu až po Velický most, potom hore na Sliezky dom a po červenej naspäť. Okolo plesa som sa trápil, ale čo sa dialo potom tento druhý deň. Vyzerá, že slniečko mi trochu pripieklo na hlavu a z Ostrvy do cieľa na Štrvskom plese som nohy musel ťahať za sebou. Bolo to od nich dosť nepekné. Kamarát zase v hystérií, že dostane kŕče pojedol asi pol kila magnezka a na tretí deň ráno skoro nestihol na štart čo väčšinu času trávil na záchode. Tretí deň po oblepení všetkých otlakov nás poslali kdesi pod chatu na Solisku. Konečne sa mi išlo normálne. Bolo to veľmi ťažké a rýchle. Určite neodporúčam rekreačným bežcom. Veď na štart sa postavila aj Česká skyrunningová repre a iní Českí a Slovenskí maniaci. Keď do Tatier tak radšej na pohodu. Alebo ak chcete pretekať tak určite radšej odporúčam Tatranskú šelmu ultra (prechod po magistrále od Troch studničiek pod Kriváňom až do Ždiaru). No a keďže mi stále nebolo dosť, tak v pondelok som si ešte bol zabehnúť ako výklus Bratislavský moon run. Určite odporúčam Bratislavským bežcom. Určite sa netreba báť výškových metrov. Nejde o to aby ste na behu stále bežali. Ide o to aby ste boli rýchlejší ako zvyšok :)

No a potom to prišlo. Druhý vrchol sezóny. Talianske dolomity. Všetku dovolenku som minul na Kanárske ostrovy tak mi nezostalo nič iné ako ísť do Talianska na otočku. Balím zo sebou ďalších dvoch parťákov Julku a Roba a vydáme sa na cestu autom. Tieto cesty autom je iná pecka. 500 kilometrov ubehne ani neviete ako. Nakoniec sa Vám začnú ukazovať Dolomity ako na dlani a zvuky posádky auta pripomínajú skôr blazninec. Nevieme sa vynadívať. Do Cortiny prichádzame piatok poobede. Mojím cieľom je Lavaredo ultra trial. Tentoraz jeden z behov Ultra trail world tour. Samozrejme ako správny Slováci na prezentáciu prídem bez povinnej výbavy a moji domestici spia v stane. Štart je na námesti v Cortine pred polnocou po poriadnej búrke. Noc je príjemná a nad ránom sa už ocitám na nejakom 50tom kilometri. Domestici ma chceli vychytať kdesi na 30tom. Celkom smola, kedže asi okolo 50tého kilometra sme prechádzali okolo najväčšej dominanty Dolomitov tzv. Lavareda alebo Tre Cimme. Nedalo mi nezastať a z každého uhla si to pofotiť. Kanáre boli jedinečné ale toto bolo nádherné. Konečne som stretol parťákov a ďalšie kilometre sme popučili spolu. Na 90tom kilometri ma vyplo. Ledva som došiel na občerstvovačku rozhodnutý že skončím. Samozrejme som si vypočul asi tristo nadávok, že mňa vyžrebovali ako šťastlivca ktorému sa podarilo dostať na štart lebo toľko sa tu hlási ľudí, že museli z 2700 vylosovať iba 1300 a ja si to teraz nedokončím. Kričali sme na seba tak strašne, že sa nám prihovorili ďalší Slováci ktorí tam mali tiež jedného Slováka. Celkovo sme boli traja. Tiež ma prehovárali pokračovať. Nakoniec som počkal teda toho chlapíka 3 hodiny na občerstvovačke a spoločne to nejako dobojovali. Opäť prišla búrka a my na hrebeni, ale už mi bolo všetko jedno. Počas druhej noci sa z niektorého kopca povedľa odtrhlo kus steny a zrútilo sa to do doliny. Zvetrávanie v priamom prenose. Nebolo mi všetko jedno keď sme potom chodili okolo nejakých dolomitových útvarov. V cieli samozrejme, že som sa nevedel dovolať parťákov a tak po 120tich kilometroch som sa do kempu vybral pešo. Ešteže sa nado mnou zľutoval riaditeľ preteku a zobral ma tam autom. Ráno sme sa konečne našli. Oni ma čakali a nevedeli čo je so mnou pri cieli.V nedeľu keď už sme tak ďaleko od domova sme to museli nejako využiť a teda sme išli ešte pozrieť pamätník veľkého nešťastia, ktoré sa stalo v roku 1963. Na rieke Pijava došlo na priehrade Vajont ku zosuvu hory o veľkosti jednej tretiny Liptovskej mary čo vytlačilo väčšinu vody z priehrady v 200 metrov vysokej vlne ponak priehradný múr a zatopilo celú dedinu s vyše 2000 ľuďmi. Teraz rieka tetie už úplne iným smerom a za priehradným múrom, ktorý nie je skoro zničený je len tráva. Na pamiatku tam vyrástli rôzne pamatníky. Veľmi pekné ale aj smutné miesto. Po ceste sme sa ešte boli vykúpať v miestnych alpských bystrinkách a cez mohutné hory sme sa pobrali naspäť.

Po ceste..

Grc počasie pred štartom

Okolo Tre Cime

Dokonalosť..

Tre Cime - Lavaredo

úžasné vodopády všade

S parťákom v cieli

Pamätník obetiam nešťastia

Sucho za priehradným múrom

Jednotlive zástavky predstavujú jednotlivých ľudí zo zatopeného mesta

Zastavočky povedľa cesty patria jednotlivým deťom čo zomreli pri nešťastí

Vzadu vidno zosuvy, ktoré to všetko spôsobili

Osvieženie sa pred dlhou cestou

Po ceste domov

Nasledujúci výlet bol u nás v Malej Fatre. Jedná sa o Malofatranskú stovku. Stovku na ktorú sa prihlási 300 ľudí behom jedného dňa. Stovku, ktorú väčšina Slovákov a Čechov považuje za vrchol. Niečo najkrajšie a najťažšie. Ja ju považujem za niečo naše. Trasa prechádza z Terchovej na bočný hrebeň Krivánskej Fatry na Baraniarky, potom sa ale zbehne dolu do Vrátnej a pokračuje sa cez chatu na Grúni, Štefanovú a vrch Dier na hrebeň do sedla Medzirozsutce. Odtiaľ už potom skoro stále po červenej len s malou zachádzkou do chaty pod Chlebom. Z červenej značky sa zbehne až na Suchom a to na Maguru a po žltej cez Panošinu okolo pamätníka neznámemu vojakovi do Vrútok, kde končí 50 kilometrová trasa. My ostatní sa poberieme cez Karvaša a Bláhovca na Minčol, potom po hrebeni, potom zbehnúť do Kunerádu a hneď druhou dolinou naspäť na hrebeň a potom po červenej až do Fačkovského sedla. Už sa na ňu vydávam tretí krát. A čo? Samozrejme zase neúspešne. Tentoraz v noci prišiel front a burka ako hrom a všetkých, keď sa dalo z hrebeňa Lúčasnskej Fatry stiahli a pretek zrušili. Rozmýšľam, že sa už na to ozaj vykašlem a radšej si spravim vlastný projekt z Čičmian stále po červenej až do Dolného Kubína. Ale to raz ..keď vyrastiem :)

Na štarte

Baraniarky

Takto mi pretekáme, kto viac poje na občerstvovačke

Zábava na 15tom kilometri graduje

Stúpanie na Rozsutec

Jedlo na Medziholí

Nad Lipovcom

Zúfalstvo, že rušia pretek v začínajúcej búrke pred Martinkami na hrebeni

Zúfalstvo zo zrušeného behu v Rotunde

Depka u horskáčov na Martinkách

Keď už nám pretek zrušili aspoň sa môžeme vyspať a na druhý deň sa môže ísť partiť v pracovnom :D

Aspoň diplomy v cieli

Keď si človek po preteku nemá čo obliecť keď Vám veci zostanú v cieli a Vás stopnú prečasne

A keď je nám ešte stále málo a sú nejaké voľné dni tak ako dvadsiaty výlet roka letíme do Slovenského raja. Iba tak pozrieť si niečo krásne do lesa. Trasa Podlesok, Suchá Bela, Kláštorisko, Tomášovský výhľad, Prielom Hornádu. Asi tie najznámejšie miesta v raji. Každému jednému odporúčam. Keď nie na jeden raz tak aj na dva. A vlastne do raja tiež aj na týždeň ísť pobehať. Podľa toho ako komu chutí. Určite zoberte najlepšiu partiu akú máte a o zážitok je postarané.

Tomášovsky výhľad

Suchá Bela

Prielom Hornádu

Očista v Hornáde

Hneď nato, veľmi spontánne sa mi podarilo dostať do Rakúskych Álp do oblasti Rax Alpe. V piatok doobeda som sa dozvedel, že parťáci sa chystajú na ferratky na víkend do Rakúska a poobede som už aj cestoval s nimi na západ. Výbava žiadna. Všetko sa hneď požičalo. Pobalil som základné veci na výlet na pankáča a akcia mohla začať. Prvá noc skončila na Kramároch. Nebolo to hneď až tak zlé s nami, len keď niekto má známosti práve tam tak potom spíte aj tam. Na druhý deň počasie dosť odveci a ako sme sa blížili do nami vysnenej destinácie tak ešte horšie. Prší. Z ferraty prvý deň teda nič. Hneď pozeráme mapu a už aj pučíme krásnym chodníkom na Schneeberg. Odvtedy počujem každého kto ide do Rakúska iba o tejto dvojtisícovke básniť. Áno je tam krásne. Len Rakušania nevedia vôbec variť. Večer, keďže sa trošku počasie umúdrilo pijeme pivo a skúšame miestu 30 metrovú stienku od ferratovej obtiažnosti A až E. Na druhý deň konečne ferrata. Konečne moja prvá poriadná ferrata. Aj s Nejakým C/Dčkom. Strach z výšok eliminovaný ferratovým setom na minimum.Povedal by som to takto. Každý Bratislavčan, čo má rád prírodu a akciu, mal by povinne ísť tam pozrieť. Je tam čo pochodiť na niekoľko dní. My sme stihli iba jednu ferratku a zopár chát na vrchole hrebeňa. Pivo síce stojí vyše 4 € ale dokým nenatrafíte na Kozla tak je super. Myslím si, že o tom ako tam bolo viacej porozprávajú fotky.

V Raxoch

Nuda bez ferrat

Cesta na Schneeberg

Na vrchole

Fischer hute

Ako môžu toto Rakušania jesť?

Cestou naspäť

Opäť raz očista, tentoraz v potoku Rakúskom

Nazdravie po vydarenom dni

Poďme ferratiť

Preiner wand

Kravičky na hrebeni

Naše kočky vystrájali hlúposti ;)

Dvadsiaty druhý výlet dopadol trošku zvláštne. Išlo o najprofesionálnejšiu stovku na Slovensku. Prechod hrebeňom Nízkych Tatier od Telgártu na Donovaly. Počasie bolo všelijaké. Veľmi sychravo. Ale tak čo. Nik nás nenútil. Nezáleží aby bol zážitok príjemný, záleží aby bol silný. A tak vyrazíme do nečasu. Ako začíname stúpať na Kráľovú hoľu tak prituhuje. Trošku sa začína rozfúkavať, keď tu zrazu idú nejakí bežci oproti. Čo to už vzdali? Nie, že nám opäť zrušili pretek. Teraz kvôli víchrici na hrebeni. Následné diskusie na nete či to bolo správne rozhodnutie zrušiť a či nie nemali konca. Je pravda, že zopár prvých družstiev holý hrebeň pri Kráľovej holi prebehlo. Zopárkrat ľahších odfuklo na zem alebo sa na chvíľu položili na zem ale všetci úspešne prešli až na Priehybu kde už bol relatívny pokoj. Každopádne keď nás zvážali z Kráľovej hole tak na jednom úseku sme museli odhadzovať padnutý strom cez cestu tak asi trošku pofukovalo. Nevadí. Prechod Nízkych Tatier bude nabudúce. Neviem ako je to možné, ale v kultúrnom dome v Telgárte bola práve nejaká folklórna slávnosť a dali nám tam všetkým pretekárom aj po guláši. Žeby čakali, že sa budeme vraciať naspäť?

V Telgárte

Cesta naspäť autom

Dvadsiaty tretí výlet v poradí bola Koruna Oravy. Koruna je už taká moja klasika. Myslím si, že každy turista z okolia Oravy by si to mal ísť aspoň raz prejsť. Jedna sa o prechod cez kopce. Minčol vedľa Kubínskej holi, potom Rozsutec a Stoh a zbehnúť do Kráľovian a potom cez Šíp prejsť do Žaškova a cez lúky až do Valaskej Dubovej a nakoniec ešte vypučiť Veľký Choč a kto zvláda dostať sa naspäť do Kubína cez Vyšno Kubínske skalky. Tento rok sa mi to podarilo ísť s parťáčkou Majkou, ktorá ma tak rozbila, že Vyšnokubínske skalky musela dokončiť sama, aby som jej neničil čas. Nakoniec sa jej to podarilo pod 18 hodín. Je to nádherná výhľadová trasa. Keď nie prejsť na jeden raz, tak aj na viac dní. Možno aj 5 a každý deň iný vrchol. Každý jeden vrchol stojí za to.

Kubínska hoľa

Na Rozsutci

Pohľad na Choč z Rozsutcu

Pohľad z Rozsutca na Stoh

Pohľad na Choč zo Stohu

Rozsutec zo Stohu

Zliezanie zo Stohu smer Kraľovany

Kraľovany

Výhľad z Podšípu

So Žaškovskou maniačkou v jej rodisku

Pohľad späť do Žaškova

Už iba dolu z Choča

Hneď na druhý deň som mal isť behať na chatu pod Chlebom, ale ako vravím bol som tak vyfľusnutý, že to nakoniec skončilo iba pri dobrovoľníctve. Čiže dvadsiaty tretí výlet v hlbokej regenerácií a na chatu pod Chlebom pekne na aute :D ...samozrejme klobása na vrchole nemohla chýbať.

Akcia Ultra Fatra. Neviem aký som mal s tým problém, ale silou mocou som sa na to nechcel prihlásiť dokým sa to nevypredalo. Asi preto, že tam šli všetci známi a ja som si nechcel medzi nimi urobiť hanbu. Nakoniec to dopadlo tak, že vybral som sa ešte s jedným parťákom na vlastný projekt oproti ním. Oni štartovali tuším v Harmanci, pokračovali cez Japeň do Starých hôr a cez Majerovú skalu na Krížnu a odtiaľ už iba skoro stále po červenej až do Ružomberka. My sme sa S Malými obmenami vybrali opačným smerom. Trošku prúser prišiel keď prišla tma a my sme o pol noci schádzali zo sedla pod Čiernym kameňom do záveru Ľubochnianskej doliny. Aplikácia Mapy.cz je super ale toto bola zrada na entú. Chodník majú vyznačený úplne ako v skutočnosti je a tak sme sa podľa nich trepali dolu žľabom plného skál, polámaných konárov, vody a bahna. Zase raz už určite parťák Tomáš so mnou radšej už nikam nepôjde. Po polnoci to na chate pod Borišom celkom žilo. Vlastne ako všade na hrebeni kde kade tade niekto spal. Najlepší sú tí, čo si ľahnú pred smerovník. Na traverze Ploskej bolo poza Borišov vidieť v diaľke búrku. Je nádherne pozorovať v noci tento úkaz.Ale nakoniec našťastie nás obišla. Postupne nám dochádzali ale sily a my sme sa rozhodli neísť pôvodným plánom až na Skalku a odtiaľ do Banskej, ale radšej cez Španiu dolinu a Pánsky diel. V Španej doline sme si dali skoré raňajky. Asi prvé čo museli robiť a pobrali sa na výhľady na Diel. Odtiaľ sme sa už iba došuchtali na vlakovú stanicu. Poobede prišla na Kremnických vrchoch taká búrka, že na Kremnických Baniach zobralo so sebou aj cestu. Ešteže sme sa rozhodli pre tento skrátený variant.

Vrchol Sidorovo 

Stúpanie na Malinné

Malinné

Pohľad spoza Skalnej Alpy

Rakytov

Krížna

Špania dolina

Pánsky diel

Dvadsiaty piaty výlet bol kultový pochod Východniarska stovka. Na východ sa človek nedostane každý deň, tak prečo nevyužiť túto akciu. Aspoň tak som si vravel minulý rok, tento rok som tam išiel pre skvelú komornú atmosféru. Už po druhýkrát tam prišlo iba okolo 50 ľudí, Toto sú top akcie. Fakt prídu iba tí mne srdcu najbližší ľudia. A kade sme to presne šli. Už som tam bol druhýkrát ale stále presne netuším čo všetko prejdeme. Štartuje sa v Prešove, prejdeme kalváriu a potom samé lesy. Najkrajšie miesto celej trasy sú určite Turmiská (lezecká oblasť) so skalným oknom alebo branou? ..určite západ slnka na Kojšovej holi ak nejdete ako blázni a nakoniec Košický hrad lebo to už viete, že iba dolu kopcom a ste v cieli pri guláši a pri bazénoch keďže cieľ je na Rybe Aničke. Určite odporúčam ako pochod. Aj keď sú aj ľahšie akcie na Slovensku.

Veľmi silná zostava :)

Nasledujúci víkend bol zapeklite náročný na logistiku. V sobotu doobeda sme boli vypučiť Sučiansky hrad a po neznačenom chodníku sme sa vybrali na Veľko Fatranský Kľak, obrátili sme sa a potom celým bočným hrebeňom sme sa vybrali naspäť až na Katovú skalu. Tam ma celkom prekvapil kopec Brložnica (Prieložnica) Neznačený chodník a na vrchole vrcholová kniha. Spravili sme si povinnú zastávku na Katovej skale a pobrali sa naspäť do Podhradia. Rýchlo sa dať do poriadku a večer utekám na trochu umenia do Kremnice. Každoročne sa tu cez leto každý druhý víkend koná Kremnický hradný orgán. Nezabudnuteľný zážitok s Bachom, Schubertom, Lisztom a inými hudobnými velikánmi. Vždy prídu zahrať svetový hráči na orgán. To už je taká moja zaužívaná letná akcia. Po skončení vyzdvihujem parťáčku Valiku a valíme cez všetky možné sedla do Nízkych Tatier. Začíname na noc. Sprvu prechádzame po lúkach od Iľanova až po Liptovský Ján. Bolo práve obdobie perzeid, ale keďže oblakom sa moc nechcelo opustiť oblohu a aj Mesiac vyšiel práve na svoju púť podarilo sa nám vidieť fakt iba zo pár kúskov. Z Jána sme sa pustili strmo na Smrekovicu a odtiaľ po hrebeni na Brtkovicu a potom po zelenej smer Slemä. Chodníka ale dákosi nikde a po hodinovej ceste strmo v rúbani sme už mali aj dosť. Postupne sa začalo rozvidnievať. Na Slemä sme mali nádherný východ slnka. Na vrchole ak ešte niekto nevie je padnuté vojenské lietadlo. Zahynulo tam niečo cez desať vojakov. Okrem trosiek je tam tabuľa pozostalým. Pokračujeme po zelenej ďalej až na Ohnište. Okrem najväčšieho skalného okna na Slovensku sa tu nachádza aj jedna z najhlbších priepastí tzv. Ľadová priepasť. Bolo dosť vlhké počasie a naše nožičky sa už pomaly rozmáčajú a tak zavelíme ústup. Už iba rýchlo dolu do Jána na poriadny obed a opäť, ale teraz po pražiacom slnku naspäť ku autu a konečne po už druhom dni bez spánku domov.

Na Veľko Fatranskom Kľaku

Pod Kľakom, pred nami hrebeň na Brložnicu v pozadí a v ľavo od nej vzadu Katová skala

Výhľad z Brložnice na Katovú skalu

Pohľad do Turca z Katovej skaly

Kremnica, námestie

Východ slnka spod Slemä, smer Kraľová Lehota

Pamätná tabuľa na Slamä

Pozostatky z padnutého lietadla

Skalné okno na Ohništi

Ohnište

125 metrov hlboká Veľká ľadová priepasť

Pohľad na masív Ďumbieru

Smer Veľký Choč

Dvadsiaty siedmi výlet bol iba tak na skok. Z Bohuníc kúsok vedľa v Karpatoch sa cez víkend koná legendárna Slovenská ultra akcia. Pochod na 200 kilometrov. Väčšinou sa je zúčastní zo 50 ľudí a do cieľa príde ledva dvadsiatka. No a tak cez  týždeň som šiel trošku pomôcť poznačiť okolie okolo Brezovej pod Bradlom. Iba taká rýchlovečka po práci.

Cez víkend prišla zoznamovačka roka. Ak hľadáte parťákov, tak jednoznačná akcia pre Vás. Ako som už vyššie spomínal všetky tímové akcie majú tú výhodu, že zažijete kopec dobrodružstva. Teraz išlo o akciu Od Tatier k Dunaju. Beh dvanásť členných družstiev. Dva dni, dve autá a povzbudzovanie kohokoľvek prichitíte pri behu. Od všadiaľ sálala dobrá nálada. Aj keď to je pretek, myslím si, že len málokto pomyslel pri ňom na výsledky. Skôr ide o to utužiť sa navzájom tak, aby ste nakoniec hocikedy prešli cieľovou páskou na Tyršovom nábreží. Ideálna akcia pre firemné teambuildingy.

Srandičky pred štartom

Naša spevácka legenda :)

Heja, heja; stúpanie na Železné

Prespavačka na Donovaloch

Prespavačka v aute

Jonťak

Napi sa ..pôjdeš rýchlejšie

Uhníííí ..ide buldozér :D

Pomaly nám končí august a na prelome mesiacov máme kopu voľných dní. Dvadsiaty deviaty výlet je v znamení Poľských Tatier. Parťáci dákosi zaštrajkovali a tak prvé dva dni sa tam poflakujem sám. Prespávačka v aute na parkovisku a na ďalší deň opäť hory. Byť sám ma tiež niečo do seba. Aspoň človek zistí aké ma limity. Trošku som si dal počas týchto troch dni do tela. Počasie ideálne. No poviem to na rovinu. Vriace. Každý deň som vypil 5 litrov vody a aj tak som sa o ôsmej večer vracal naspäť dehydrovaný. Čo ma v Poľsku prekvapilo, že všade sa platí. Parkovné cc 25 zlotých a samotný vstup do Tatier ďalších 5. Ale stojí to za to. No a čo som všetko videl? Prvý deň: sprvu trochu miernejšie do Doliny Piatich poľských plies, ale následne už iba do kopcov. Najprv Spiglasowy wierch a potom po ceste na Morskie oko som si ešte odbehol na Wrotu Chalubinskiego. Na Morskom oku ľudí ako na Václavaku. Rýchlo hodím do seba liter vody, kapustnicu a poobede okolo Czarneho stawu do Mengusovského sedla. Jeden z najstrmších chodníkov a potom hneď dolu a následne ako bonbónik na torte Rysy. Celé Poľsko už o tretej zostupovalo. Ešteže sa dalo ísť aj pomimo reťazí. Hore o piatej aj tak asi 50 ľudí. Totálne na šrot okolo ôsmej som naspäť v Lysej Poľane. Na druhý deň musím radšej prehodnotiť svoje úmysly. Predsalen bude ešte tretí deň. Vychádzam z Kuznice nad Zakopaným v mieste štartu lanovky na Kasprow wierch ale odbočím doprava. Pozriem si kláštor Albertinów a pokračujem na Sarniu skalu s nádherným výhľadom na lazy okolo Zakopaneho a na druhu stranu masím Giewontu. Pozriem vodopád Siklawica a za pár hodín som už aj na národnom kopci Poľska Giewonte. Ľudí ako mravcov. Na vrcholovej jednosmernej reťazi je aj zápcha. Následne zbieham dolinou Malej Laki s výhľadmi na Červené vrchy až do Koscieleckej doliny, kde som čakal v polke nejaké jedlo. Ale tam nič. Musím zrušiť nadchádzajúci plán prechodu hrebeňa na Temniak a následné pokračovanie až na Kasprow wierch. Na jednej strane kvôli hladu a smädu na druhej, že by som končil po tme. Idem teda vyskúšať podhorskú magistrálu. Chodník ako stvorený pre rodiny s malými deťmi (dokonca aj pre kočíky, alebo bicykle) Kde tu je nejaká odbočka do doliny. Jedná z odbočiek viedla ku krásnej jaskyni Dziura. Určite odporúčam zabočiť. Večer keďže som už nemal čo robiť som si ešte vybehol na miestny asi 300 metrov vysoký kopček Nosál. Je odtiaľ nádherný výhľad všetkými smermi a ešte krajší západ Slnka. Bolo odtiaľ vidno aj Babiu horu. Tretí deň bol v znamení legendárnej Orlej prte. Ale keďže mne je vždy málo a neverím článkom, že môže sa to rozdeliť aj na dva dni, teraz už aj s parťákmi si pridávame na začiatok Kasprow wierch a Swinicu. Kasprow nie je podľa mňa ničim zaujímavý. To je dobrý kopec len pre lanovkárov. Alebo ak chcete ísť Orliu Prť a nebabrať sa ráno trojhodinový nástupom na hrebeň odporúčam vyviesť sa lanovkou na Kasprow wierch a prejsť aj cez krásnu Swinicu ešte pred samotnou Orliou prťou. Samotná prť je geniálna ale viac som popísal už v článku priamo o nej. Lebo toto by bolo opäť na ďalší sloh. Úplny záver prte na Krzyzne sa nám nepodaril lebo prišiel oblak a tak sme to radšej stočili na chatu Murowaniec. Nakoniec prišla taká búrke, že keď sme vyšli z chaty všade bola samá voda a od krúpov bielo ako keby nasnežilo. Poľske Tatry boli vrchol. Ak nepôjdete už nikde tak určite tam. Aj keď je tam strašne veľa ľudí, ale tie ich chodníky maju väčší zmysel ako u nás. Skoro nikdy sa nemusíte vraciať tou istou trasou.

Cestou do doliny piatich Poľských plies

Schronisko v dolinie piecu stawow Polskich

Dolina piatich plies, Wielki staw Polski

Spiglasowy wierch, vľavo dolina Piatich plies, vpravo dolu Morské oko

Wrota Chalubinskiego

Na Morskom oku

Veľké Hincovo pleso z Mengusovského sedla

Morské oko z pod Mengusovského sedla

Rysy od Czarneho stawu

Vrchol Rysov

Pátračka

Kláštor Albertínow

Sarnia skala a výhľad na Zakopane

Vodopád Siklawica

Cestou na Giewont

Výhľad z Giewontu

Jaskyňa Dziura

Slnko priamo vo vchode 50 metrov pod zemou

Západ Slnka na vrchu Nosal

Pohľad smerom ku Swinici

Cesta zo Swinice na sedlo Zawrat

Orlia prť

Hrebeň Orlej prti okolo Granatov, fotené asi z Kozieho wierchu

Kozí wierch od Granátov

Granaty, Czarny staw Gasienicovy

Chata Murowaniec

 Tatry sa mi tak zapáčili, že hneď najbližší voľný deň sa šlo na Vysokú. Pre veľa ľudí najkrajší kopec v Tatrách. Pre mňa ako človeka čo sa bojí výšok, poriadna pecka. Ale išiel by som znovu. Viac bude v pripravovanom článku.

Ranný pohľad na Vysokú

Radšej ani nepozerám čo to mám obísť :D

Vrcholovka

Pohľad na Rysy

Pohľad smerom na Kriváň

Zostupujeme

Popradské pleso

Tatier stačilo. Ďalší víkend bol v znamení Malých a Bielych Karpát. Do Malých som si bol v sobotu zabehnúť pretek Rýchlik Zoška-Bratislava. Už si to nepamätám úplne presne ale zo Zochovej chaty sa vybehlo na hrebeň na Čermak a odtiaľ po hrebeni až na Salaš, kde sme zbehli do Neštichu, kde bola občerstvovačka a odtiaľ sme prebehli cez asi všetky farby krížov hrebeň na druhú stranu do Marianky a z tade už opäť po červenej až kdesi ku Červenému mostu v Bratiske. Vydarená akcia s úžasným gulášikom na konci. V cieli slovo dalo slovo a domov sa nakoniec už ani nevraciam. V nedeľu po dlhočizných debatách sme sa rozhodli s partiou ísť na hrad Branč a bývalú vojenskú vežu Jelenec v Bielych Karpatoch. Do toho pohoria by som sa asi inak ako náhodou nikdy nedostal. A viete, že je tam nádherne. Určite aj tam sa oplatí pozrieť. A určite aj okrem týchto dvoch vecí je tam toho ešte kopec ďalšieho.

Na Somárovi

Na veľkej Javorine

Bývala vojenská veža Jelenec

Tridsiaty druhý výlet bol zase trošku logistický náročnejší. V sobotu som si zaumienil ísť pobajkovať Veľkú Fatru a v nedeľu opäť do Tatier. Veľka Fatra, jej obrovská rozloha, samé lesy a kopa zvážnic ju predurčujú na dokonalú cyklistiku. Kto nemá rád ľudí tak určite si príde na svoje. Brázdil som si tam niekoľko desiatok kilometrov bez náznaku civilizácie. Aj tie zvážnice boli tak zarastené, že mi aj dolu kopcom zastával bajk. Každú chvíľu som videl za chrbtom nejakú lesnú príšeru. Išiel som z Vrútok do Mestskej Borovej za Martinom, prešiel som lúkami a lesmi okolo Sklabinského hradu a pokračoval zvážnicami popod Kľak. Pretraverzoval som zvážnicami až kdesi ku Jarabine kde som sa niekde tam dostal na hrebeň. Chvíľku som sa vracial po červenej turistickej značke, ale potom som sa pustil strašne zarastenou až neviditeľnou zvážnicou na Ľubochniansku stranu. Našťastie po nejakom kilometri som bol opäť na zvážnici. Potom prišlo nekonečné jazdenie bokom doliny až pod sedlo príslop a odtiaľ dolu do doliny a na druhú stranu opäť hore na sedlo pod Červeným Grúňom. Tam som toho už mal po krk čo som nevládal a tak som sa už iba cez Čutkovskú dolinu spustil do Ružomberka. Poobede som sa rýchlo prebalil a na večer prichádzam do Lomnice. Plán je prespávačka na Svišťovke. Cesta na Skalnaté pleso po tme a sám v masívnej ruji mala svoje čaro. Hore ma už čakal parťák Tomáš. Dáme jedno pivko a ideme nocľažníkovať. Škoda, že v spacákoch sme boli už o jedenástej. Nastali asi moje najväčšie spacie muky. Takú zimu som ešte jakživ nezažil. Po tomto zážitku som si povedal dosť takýmto blbostiam. Doma mám mäkkučkú posteľ a teplúčko a ja takto. Nepochopil som moc tejto zábavke. Radšej pôjdem 100 kilometrov kdesi po tme ako byť v spacáku! Ale nakoniec prišlo vykúpenie. Oskar vyšiel. A konečne prvé lúče. Pofotili sme a pobrali sa na raňajky na Brnčalku ku Zelenému plesu. Dnešný výlet Baranie rohy. Opäť jeho detaily možno niekedy v pripravovanom článku.

Nad Sklabiňou

Kdesi v Ľubochnianskej doline

Východ Slnka na Svišťovke

Pohľad do doliny Zeleného plesa a v pozadí Belianky

Čierny štit aokolité kopce

Vodopády vo Veľkej Zmrzlej doline

Chata pri Zelenom plese

Žľab do Baranieho sedla

Pohľad spod Baraních rohov do Malej Studenej doliny

Baranie rohy a pohľad na Brnčalku

Päť Spišských plies a Teryho chata

Cez týždeň je opäť voľný deň a tak som sa dal znovu na značenie trasy preteku. Samozrejme treba označiť 40 kilometrov a tak treba začať skoro ráno. Na štart v Handlovej sa nemám šancu dostať v normálnom čase a tak sa ku parťákom pridávam až na Jarabej skale. Vystupujem z vlaku v Novákoch a po ceste stihnem zablúdiť, pozrieť si hrad Sivý kameň a oni aj tak ešte z Handlovej nedošli na Jarabú skalu. Nakoniec som ich stretol kdesi na Orliom kameni. Otočím sa s nimi a už spolu fáborkujeme až do Veľkého Poľa po hrebeni. Na Vtáčniku nechávame samokontrolu a dúfame, že do soboty nebude nikomu prekážať a tie dva dni tam vydrží. Večer ledva stihnem posledné spoje, ale toto dobrovoľníctvo ma určite čosi do seba :)

V Novákoch

Výhľad zo zrúcaniny na dedinu Podhradie

Dokonalosť :)

V akcií

Kláštorská skala

Keď už sme si poznačili tak ako tridsiaty štvrtý výlet tohoto roku sme si to išli aj zabehnúť. Počasie dalo opačný mód. Namiesto pripekania sa na Slniečku sme mali dve búrky a asi 10 hodín dažďa. Ale kadiaľ sa to vlastne šlo? Ako som už spomenul najprv sa vyštartovalo z Handlovej na Veľký Grýč, potom cez Vtáčnik až na Veľké Pole. Pokračovali sme stále ďalej po červenej do Jedľových Kostolian, ale tu neskôr sa prešlo na zelenú značku do Skýcova. Samozrejme, že ja si idem stále po červenej, pozerám, že minulý rok si nepamätám žeby tu bol hrad. Našťastie nás na ceste do Topoľčianok otočil jeden cyklista, že všetci išli do Skýcova opačne. Zelenou sa pokračovalo na Javorový a Medvedí vrch a opäť sme sa napojili na červenú na Tríbči. Po toľkých hodinách v daždi som sa celý rozmočil až som nevedel chodiť a v Kostoľanoch pod Tríbčom som musel ukončiť. Ostatní prešli okolo hrafu Gýmeš do Žirian a odtiaľ nakoniec cez nechutnú Žibricu a Zobor do cieľa v Nitre. Pre mňa najkultovejšia stovkárska akcia na Slovensku. Konajú sa tu aj majstrovstvá ozbrojených zložiek SR.

Na ceste

O týždeň na to sa zase v Nízkych Tatrách konal dokonalé zorganizovaný pretek v skyrunningu. V sobotu sa pučilo zo Srdiečka na Chopok a v nedeľu sa pobehovalo po Chopku pol dňa. Vypustili nás zo Srdiečka na Kosodrevinu, odtiaľ traverzom na križovatku s cestou na chatu generála M. R. Štefánika, niekde pod jaskyňou mŕtvych netopierov, a odtiaľ naspäť na Srdiečko, opäť hore na Kosodrevinu ale tentoraz na opačnú stranu až do Krížskeho sedla. Po hrebeni sme cez Dereše prebehli až do Krúpovho sedla odkiaľ nás poslali najprv po značených turistických chodníkoch, neskôr po vlastnom značení až ku Grand hotelu. Tam sme sa otočili a hybaj ho po modrej cez Lukovú naspäť na Chopok. Najlepšia akcia podobného typu na Slovensku. Konkuruje aj Tatranskej šelme ultra.

Štartovisko na Srdiečku

Bežíme s radosťou na Chopok prvýkrát

Smerom na Krížske sedlo

Na hrebeni

V cieli na Chopku

Vyhodnotenie

Tridsiaty šiesty výlet som sa opäť rozhodol venovať cyklistike. Veľká Fatra sa mi neskutočne páčila tak som si urobil pokračovanie. Z Ružomberka som sa cez Čutkovskú dolinu a ďalšie zvážnice dostal do doliny Bystrého potoka a po tejto nádhernej doline v hornej časti až na hrebeň v oblasti Chabzdovej. Následne som si užíval hrebeň až po Smrekovicu. Už mám skoro pol života za sebou a až teraz sa mi podarilo ísť po ceste na Smrekovicu. Ten výšľap musí byť smrť a ten zjazd bol TOP. Len keby tam toľko äut nechodilo.Tak strmú a zároveň nekľukatú cestu som azda ani nevidel. Zjazdil som kúsok ku Ružomberku ale potom som opäť odbočil do hôr okolo Jazierských travertínov. Dokonalá cesta na horskú cyklistiku. A tak blízko mesta a nikde nikoho. Všetko som mal sám pre seba. Po asi milión výškových metroch do vrchu a dolu kopcom som sa ocitol pred Vlkolíncom. Vypučil som posledné výškove do tejto dedinky chránenej UNESCO a ponad ňu cez lúky s dokonalými výhľadmi som sa dostal naspäť do Ružomberka.

Nad Čutkovskou dolinou

Do Nižného Šipruňskeho sedla

Nad Jazierskymi travertínami

Vlkolínec

Lúky medzi Vlkolíncom a Ružomberkom

O týždeň sa ochladilo asi o dvadsať stupňov a v Západných Tatrách napadlo pol metra snehu a tak som to musel ísť jeden z prvých preskúmať. Oplatilo sa :) Za moju obeť padol Volovec cez Látanú dolinu a pre voľnosť času ešte som sa prešiel okolo Roháčskych plies.

V Látanej doline

Sedlo Zábrať, v Pozadí Volovec, Ostrý Roháš a Plačlivé

Davy na plesách

Spálená, neskôr Roháčska dolina

Roháčsky vodopád

Tridsiaty ôsmi výlet sa niesol v zase v pretekárskom duchu. Vraciam sa naspať do Malých Karpát. Do pre mňa jedných z najkrajších častí. Trasu ozaj teraz netuším presne kade šla, veď som aj pár krát poblúdil a namiesto 56 km som spravil 64, ale určite sme mali ísť cez kopce ako Petrklín, Vysoká 2x, Vápenná, Zochová chata, sedlo Skalka, Sološnica a Vývrat nad Kuchyňou. Štart a cieľ bol v Plaveckom podhradí a fúkal taký vietor, že okolo nás padali stromy. Nezáleží, aby bol zážitok príjemný hlavne, aby bol silný a aby po skončení bol guľáš. A to všetko bolo. Na druhý deň som sa presunul do Valče v Malej Fatre a tam som si zabehol pre mňa dosť odporný beh cez Valčiansku a Sloviansku dolinu s prebehom cez Hnilickú Kýčeru. Je dosť pravdepodobné, že to bolo aj tými 60timi kilometrami v predošlom dni ale behať nezmyselne, netechnicky po doline a asfalte? Ale partia skvelých ľudí aj tak všetko zachránila.

Na Vysokej v Malých Karpatoch

Stúpanie na Hnilickú Kýčeru

Ďalší piatok som si dal po dlhom čase trochu umenia na Bratislavských jazzových dňoch. Kto má rád kvalitnú hudbu, nie len komerčný pop tak sa má na čo tešiť. Určite to nie je pre každého ale šancu by tomu mal dať každý :) Čo som bol prekvapený nešlo len o klasický jazz, na ktorý som sa tak tešil. Myslím si teda, že jazzové dni môžu tým pádom prekvapiť každého.

Cez víkend som mal ísť behať Prešporský ultra trail, ale predošlý týždeň som si vo Valči tak zničil členok, že som bol rád keď som zašiel z Incheby naspäť na stanicu. Rýchlo som teda prehodnotil svoje možnosti a po pár hodinách som mal plán. V nedeľu som sa vybral z Vrútok na bajku do Popradu. Áno je to asfalt a strašná nezaujímavosť, ktorú už aj tak každý pozná z okna auta, ale myslím si, že aj tak som tam našiel zopár krásnych miest :)

V Martine

Liptovská mara

Východná

Medzi Vážcom a Štrbou

Štyridsiaty prvý výlet sme boli uzavrieť Vysoké Tatry pred zimou. Už v zimných podmienkach sme vypučili cez Terynku priečne sedlo a ubytovali sa na Zbojníčke. Bolo to dosť ošemetné, Dosť sa šmýkalo a vždy keď v Tatroch nasneží berte mačky. Zopár ľudí šlo šmykom dole z priečneho. Nie je to sranda. Na Zbojke sme urobili poriadnu žúrku a ráno vo víchrici sme sa šli pokúsiť o sedlo Prielom. Neúspešne. Kvôli bezpečnosti sa vraciame a vychutnáme si cestu, bez naháňania do Starého Smokovca. Opäť raz výlet čo zmenil chod môjho doterajšieho života. Ale o tom až v roku 2017.

Výlet začína

Pohľad do Malej Studenej doliny

Na Terynke

Na Terynke

Priečne sedlo

Sedlo sedielko

Parťáčka Jessie

Cesta do neznáma

A sme na chate

Východ slnka na Zbojničke

Po neúspešnom Prielome

Vždy usmievavá parťáčka

Dlhé pleso pod Zbojníčkou

Štyridsiaty druhý výlet bol prebeh hrebeňom Veľkej Fatry od sedla Malý Šturec okolo Ploskej na chatu Havranovo v Belianskej doline. Zima už prišla aj do Veľkej Fatry. Hore nás išlo odfúknuť.Pravá strana tváre na kosť. Ale opäť pre tú atmosféru v cieli to stálo. V daný víkend končil svoju službu na chate na Kľačianskej Magure aj tedajší chatáris a tak sme to boli ešte poriadne osláviť zo soboty na nedeľu. Čiže opäť bolo čo robiť cez víkend. Parťáci sa o to postarajú. Fotky pre istotu radšej ani nie su :D

Nasledujúci víkend začal už v piatok. Prvýkrát som si bol vyskúšať jógu. A myslím si, že nie posledný. Cítil som sa síce trápne, asi ako suchá haluz, na ktorú keď niekto zatlačí tak praskne ale vari sa to niekedy zlepší. Myslím si, že Vy Bratislavčania mate neskutočné možnosti ako sa po práci odreagovať. Len ich treba využívať. Večer som si pozrel kamarátov dokument o base campe na Everest s nádhernými fotkami. Ale asi ma to tam neláka ísť si pozrieť aj naživo. V sobotu skoro ráno cestujem do Kuchyne. Aj v Karpatoch sneží. Na pláne máme s parťáčkou Luckou prechod z Kuchyne, cez Vysokú a Vápennú do Plaveckého podhradia a potom okolo hradu, ďalej cez Báborsku na hrebeň a popod hrad Ostrý Kameň cez Čertov žľab do Smoleníc. Mali sme krásne zimné počasie, problém bol, že z toho snehu s dažďom sme boli totálne mokrý a nohy išli umrieť. V Plaveckom podhradí sme sa nič nenajedli, keďže všetko tam je zatvorené alebo tam ani nie je a tak druhá polovica bola trošku už zúfalejšia, ale stálo to za to. V nedeľu sa ešte konal študentský beh. A tak aj keď už študentom nie som prečo neísť popozerať študentky? Z behu so stále pokazeným členkom bol tréning. A vlastne kde sa ponáhľať? Či budem na 50tom alebo 250tom mieste. Nie je to jedno?

V Malých Karpatoch

Smolenice

Štyridsiaty štvrtý výlet a ďalší týždeň predo mnou boli opäť Malé Karpaty. Nedalo mi, že sme vtedy pre zle podmienky nedali Záruby a po ceste sme si všimli aj odbočku na Čiernu skalu. A tak som sa ešte po tme vybral zo Smoleníc ku jaskyni Driny. Samozrejme, že som poblúdil a po tme v lese som behal zľava doprava, dokým som sa našiel. Potom spolu so srnkami a prebúdzajúcim sa ránom som vybehol na Čiernu skalu. Asi tam je pekne. Ja som mal hmlu. Zbeh na červenú značku ale určite stoji za to tam vybehnúť. Po červenej značke sa dopravím až ku krásnemu hradu Ostrý Kameň. Priam dýcha históriou a sú z neho úžasné výhľady na vodnú nádrž Buková ale aj na Záruby a okolité kopce v Karpatoch. Pokračujem na zaujímavý kopec Záruby a cez Havraniu skalu sa vraciam naspäť do Smoleníc. Rýchlo sa dám do poriadku a poobede idem pozrieť do Blavy skialpový festival Snehová vločka. Každému jednému lyžiarovi odporúčam. Dozviete sa kde všade sa dá jazdiť. Či v Tatroch, či v Alpách ale ja na Sicílií, Korzike, Japonsku atď. Aj keď niektoré veci asi čo tam ukazovali nezlyžuje lyžiar rekreant.V noci cestujem do Tatier a v nedeľu si ešte narýchlo vypučím v Tatrach Zbojníčku. To je tak keď máte hlavu prázdnu a necháte si tam naposledy pol majetku

Úchvatné Malo Karpatské lesy

Hrad Ostrý kameň

Ostrý kameň, v pozadí Záruby

Vodná nádrž Buková

Z Havranej skaly

Narýchlo na Zbojku

No a už iba posledné tri výlety. Chýli sa ku koncu roka a teda treba bilancovať. Vyhodnotenie Slovenskej ultratrailovej ligy. Mal som tu česť byť tam pozvaný a stretnúť sa s tými najrýchlejšími počas roka a ostatnými legendami tohoto športu a stretnúť sa s úžasnými dobrovoľníkmi, ktorí nám vždy snažia sa minimalizovať muky, ktoré si dobrovoľne sami na sebe páchame. Áno ak ste mali záujem prísť si zabehať, pochodiť, ale i pomôcť ako dobrovoľník všetci ste vítaní. A keďže počas tohto zhodnotenia sme toho strašne veľa pojedli na druhý deň som to šiel ešte so zopár šialencami vybehať na miestnom najtrane, ktorého lokalitu nevyslovím, lebo by ma niektorí určite aj zabásnuť chceli. Asi trinásť statočných sme sa vybrali do metra prašanu po pás prešľapávať po tme chodník pre budúcich turistov. Akcia ako z akčného filmu. Nik nechcel ísť prvý, ale aj tak tí ostatní mrzli. To je tak keď sa bežci vydajú na expedíciu. Nokoniec sme to všetci spolu zvládli bez strát a ujmy na zdraví. Šesť a pol hodiny po pás v snehu bolo celkom na depku. Ale zážitok bol silný a to je hlavne.

Tomuto aj po skončení bolo stále málo

A keďže haskáča Maxa som dosť zanedbával tento rok tak o týždeň sme boli prešľapať spolu chodník medzi Martinskými hoľami a Strečnom. Po minulotýždňovom prašane ani chýru, ani slýchu. Zostal iba hnusný mokrý sneh. Do toho všetkého začalo fúkať ako besné a pršať. Neskôr sa to zmenilo na sneh s dažďom a bilo mi to do tváre ako keby ma niekto ihlami pichal. Tentoraz si myslím,že konečne si aj Maxo naložil.

Posledné zážitky tohoto roku sa uskutočnili na Ďumbieri a opäť ferrate na Martinky. Znovu veľmi narýchlo naplánované výlety. Ani neviem ako a v sobotu ráno pučíme na Chopok z Jasnej až štyri kúsky. Trošku to šmýka. Po zjazdovkách neodporúčam chôdzu bez mačiek. Na chate samozrejme nesmie chýbať vrcholová kapustnička a poďho ďalej na Ďumbier. Na Ďumbier sme dorazili presne so západom Slnka a po Kanároch sa tento západ stal číslom dva. Aj keby bolo -300 stupňov, tá krásna, teplá oranžová farba by zohriala všetko. Spolu so snehom to vytváralo raj. Západy Slnka v kombinácií so snehom sa nedajú porovnať s letom. Aspoň pre mňa. Po tme sme sa vrátili naspäť na Kamienku a odtiaľ dolu ku autu. Hneď na druhý deň s parťáčkou Maťou sme sa vybrali na ferratku. Ako neskúsení ferratisti sme mali pred zimnou verziu rešpekt. Veď v lete som to šiel už aj do desať razy. Krásna zimná príroda v kombinácií s ľadovou výzdobou je na nezaplatenie. To proste treba vidieť. Odporúčam sa pre istotu poistiť zimnou výzbrojou. Aj keď ju nepoužijete, minimálne sa nezaseknete keby náhodou. My sme sa od rebríka pri vodopáde vrátili. Možno byť cepínu alebo viac odvahy a skúsenosti ideme ďalej. Za nami to dal chlapík bez výbavy iba s paličkami. Myslím si ale, že istota je radšej všetko ťahať so sebou. Každopádne aj to čo sme videli my stálo za to :)

Parťáci na Chopku

Ferrata HZS

No a ako zhodnotiť tento rok? Ešte nikdy predtým som taký nezažil. Bol jedinečný. Toľko ľudí, toľko zážitkov a dobrodružstva som asi nezažil za celý môj predchádzajúci život. Podarilo sa mi vidieť miesta o ktorých sa mi ani nesnívalo. Vlastne na Slovensku som nikdy nemal nejaké sny niečo uvidieť. Proste som sa len nechal viesť svojou láskou ku kopcom a ono to už dákosi išlo samo. Ale či sa dá za celý život prejsť všetko? Tiež je to asi uhol pohľadu, lebo niekedy aj v jednej veci dokážeme nájsť vždy niečo výnimočné. Teším sa teda na to čo prinesie rok 2017 a verím, že aspoň niektorým sa budú tieto moje miesta páčiť a budú chcieť zažiť tiež toľkú nádheru :)

Trošku v číslach a faktoch čo som teda stihol prejsť za rok 2016.

Podarilo sa mi prejsť pohoriami:

Vysoké Tatry 5x
Nízke Tatry 5x
Západné Tatry 1x
Malé Karpaty 7x
Malá Fatra 12x
Veľká Fatra 6x
Slovenský raj 1x
Slovenské rudohorie 1x
Volovské vrchy 1x
Strážovské vrchy 1x
Kremnické vrchy 1x
Biele Karpaty 1x
Vtáčnik 2x
Tríbeč 1x

Kanárske ostrovy (Tenerife a La Palma)
Talianske Dolomity
Rax Alpe
Poľské Tatry
České Švycársko

Festivaly: Snehová vločka a Cestou necestou

Zopár akcií ako dobrovoľník pri organizovaní behov

Umelecké akcie: Kremnický hradný orgán, Allegreto-Stredoeurópsky festival koncertného umenia, Bratislavské jazzové dni

Spolu vyše štyritisíc kilometrov, čo je približne 10x Bratislava-Košice
Spolu vyše stoštyridsať štyri tisíc výškových metrov, čo je približne 100x Starý Smokovec-Slavkač